Narodil sa v Hodoníne, pri dnešných hraniciach medzi Českom a Slovenskom. Jeho otec, Jozef Maszárik, bol Slovák z Kopčian, chudobný kočiš na cisárskom statku. Jeho matka bola Theresia Kopaczek. Podľa niektorých názorov sa Masaryk neskôr snažil skryť nemecký pôvod svojej matky. Detstvo Tomáš prežil na Hodonínsku. Neskôr uviedol, že mu v tomto chudobnom prostredí nikdy nenapadlo, že raz bude niečím iným ako chudobným robotníkom.
Po skončení ľudovej školy v Hodoníne a krátkom štúdiu na strednej škole v Hustopeči sa krátko vyúčal vo Viedni za zámočníka a za kováča. Potom na popud bývalých učiteľov navštevoval gymnázium v Brne a neskôr vo Viedni, kde aj roku 1872 zmaturoval.
Potom študoval filozofiu na Viedenskej univerzite, ktorú absolvoval s doktorátom v roku 1876 (Dizertačná práca: O podstate duše u Platona). Od čias stredoškolských štúdií vo Viedni sa živil súkromným učiteľstvom a vychovávateľstvom. Po ukončení štúdia odišiel v roku 1876 s jedným svojím chovancom do Lipska, aby sa venoval ďalšiemu flozofickému štúdiu (1876-1877). V Lipsku sa zoznámil s americkou študentkou Charlotte (Charlie) Garrigueovou. V roku 1878 sa vzali v New Yorku a Tomáš prijal meno Tomáš Garrigue Masaryk. Z manželstva sa narodilo celkom 6 detí: Alice, Herbert, Jan, Eleanor, Olga a Hana.
Medzitým prijal miesto suplenta klasických jazykov na viedenskom gymnáziu. S Charlie sa teda vrátili do Viedne, kde viedli skromný život. Tomáš však v roku 1879 predložil habilitačnú prácu „Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart“ (Samovražda ako sociálny hromadný zjav súčasnosti), ktorá ho preslávila v univerzitných kruhoch, a na základe ktorej bol vymenovaný za súkromného docenta filozofie na Viedenskej univerzite.
V roku 1882, kedy sa pražská univerzita rozdelila na nemeckú a českú, ponúkla Tomášovi česká univerzita miesto mimoriadneho profesora filozofie, pretože na seba upozornil knihou o hypnóze. Zpočiatku sa venoval najmä organizácii vedeckého života v oblasti filozofie, sociológie a politiky, nadväzujúc na západnú filozofiu. V Prahe sa zapojil do českého politického života a začal študovať českú problematiku. Jeho populárne prednášky na univerzite mu získali veľa mladých stúpencov, medzi iným aj Slovákov študujúcich v Prahe, ktorých tam v tom čase z dôvodu intenzívnej maďarizácie v Uhorsku študovalo pomerne veľa. Slovenskí študenti ako napríklad Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik boli združení v spolku Detvan a Masaryk ich primäl k vydávaniu časopisu Hlas (odtiaľ názov hlasisti) a venovaniu sa materiálno-duchovnému pozdvihnutiu Slovákov. Od roku 1897 bol Masaryk riadnyk profesorom Karlovej univerzity.
V roku 1886, v čase sporu o pravosť rukopisov Královedvorského a Zelenohorského (išlo o falzifikáty vyrobené českými nacionalistami) sa Masaryk spolu s filológom Gebauerom v časopise Atheneum, ktorého bol zakladateľom (1884), dôrazne postavili proti ich pravosti, čo mu prinieslo veľa nepriateľov medzi Čechmi a na univerzite. Po dlhom boji skoro s celým národom sa mu podarilo dokázať ich nepravosť. V súvislosti s týmto sporom vznikol aj týždenník Čas, vydávaný Masarykom a jeho priateľmi. Súčasne začal Masaryk politicky vystupovať – verejne vystúpil v mladočeskej strane a v roku 1891 bol zvolený za poslanca ríšskeho snemu i českého zemského snemu. Smer prezentovaný Masarykom a Časom sa stal známy ako politický realizmus (či buržoázny reformizmus), v ktorom išlo o reformovanie klasického liberálneho kapitalizmu pomocou sociálneho zákonodarstva, drobnej osvetovej práce a zmiernenia triednych rozporov. Po dvoch rokoch pôsobenia ako poslanec sa vzdal poslaneckého mandátu, pretože intrigy odporcov, ktorých si získal v boji o rukopisy, neustávali. Nato založil časopis Nová doba a venoval sa vedeckej práci – napísal diela o Husovi, Havlíčkovi, Pascalovi, o českej otázke a o sociálnej otázke. V roku 1893 sa vzdal mandátu poslanca v ríšskom i zemskom sneme kvôli rozporom s vedením mladočeskej strany.
Roku 1899 Masaryk opäť raz rozšíril okruh svojich odporcov tým, že sa zastal Žida Leopolda Hilsnera (tzv. Hilsnerova aféra) z Polnej obvineného z rituálnej vraždy mladej dievčiny. Išlo o to, že sudcovia a vyšetrovatelia zvalili vinu na túlavého Žida, aby tak odvrátili pozornosť od vlastnej neschopnosti vypátrať vraha. Masaryk sa zásadne postavil proti primitívnemu antisemitizmu, klerikalizmu a nacionalizmu nehodnému kultúrneho národa. Podobne bránil srbských a chorvátskych vlastencov, ktorých rakúske súdy súdili na základe vyfabrikovaných dokumentov (Friedjungov proces).
Roku 1899 založil vlastnú realistickú stranu, ktorej predsedom bol až do roku 1914. Bojoval proti Riegrovi za samourčovacie právo národov, zasadzoval sa za osemhodinový pracovný čas a za všeobecné hlasovacie právo. Dva razy navštívil Ameriku. (Strana sa medzi rokmi 1900-05 nazývala Česká strana ľudová a v rokoch 1905-14 Česká strana pokroková.)
Roku 1907 bol znovu zvolený za poslanca ríšskeho snemu. Ako poslanec bránil práva českého národa a odhaľoval praktiky vládnucich viedenských kruhov aj samého ministra zahraničia Aerenthala. Po Černovskej tragédii na Slovensku v roku 1907 (maďarskí žandári zastrelili viacerých slovenských veriacich, vrátane tehotných žien a detí, len preto, že chceli, aby im kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka a nie cudzí, biskupom určený farár) v ríšskom sneme vyslovil ostrý protest proti tomuto maďarskému „barbarstvu“.
Svoje filozofické a politické názory ozrejmil v dielach ako Česká otázka, Otázka sociální (1898, protimarxistické dielo), Rusko a Evropa.
Na začiatku svojej politickej dráhy Masaryk ešte obhajoval zachovanie Rakúska a chcel, aby sa reformovalo na štát rešpektujúci všetky svoje národy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny roku 1914 (Masaryk mal vtedy už 64 rokov) už v októbri toho istého roku spracoval prvú predstavu o Česko-Slovenskom štáte, ktorá bola určená R. W. Setonovi-Watsonovi, ktorý ju spracoval do podoby memoranda pre britskú vládu. Keďže pochyboval o životaschopnosti Rakúska-Uhorska, emigroval v decembri do západnej Európy (v decembri 1914 Taliansko, potom Švajčiarsko, Paríž, a od jesene 1915 Londýn), nadviazal styk so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov a postavil sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Išlo o to presvedčiť štáty Dohody, že treba Rakúsko-Uhorsko zrušiť. Vo Francúzsku začal vychádzať časopis La Nation Tchèque (Český národ) a vo Švajčiarsku sa založil dvojtýždenník Československá samostatnost. V máji 1915 adresoval britskému ministrovi zahraničia memorandum Samostatné Čechy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezsko a Slovensko [v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik - často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknuť „ďalšie Rakúsko-Uhorsko“]. V júli 1915 predniesol v Ženeve otvorený protirakúsky prejav. V Londýne prednášal Masaryk na londýnskej univerzite a pred vysokými predstaviteľmi „O probléme malých národov“. Bol v kontakte so Štefánikom, ktorý Masarykovi vybavil audienciu u francúzskeho predsedu vlády Brianda. V roku 1916 založil v Paríži spolu s Edvardom Benešom a Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu (akúsi dočasnú vládu vznikajúceho Česko-Slovenska), ktorej sa stal predsedom. Medzi májom 1917 a marcom 1918 bol Masaryk v Rusku, kam sa vybral organizovať česko-slovenské légie. Zažil tam Októbrovú revolúciu v roku 1917 a zaujal k nej negatívny postoj. Po bitke pri Zborove cestoval 23 dní sibírskou magistrálou do Vladivostoku. Ďalej rôzne intervenoval, prednášal a konferoval s americkým prezidentom Wilsonom, ťažiac zo svojej povesti bojovníka proti antisemitizmu a za demokratizáciu strednej Európy.
V máji 1918 sa podieľal na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch a stal sa jedným z jej signatárov. 14. októbra sa stal predsedom dočasnej česko-slovenskej vlády v Paríži a 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie (česko-slovenský parlament) zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. 21. decembra pricestoval do Prahy a 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo.
V roku 1924 vydal svoje pamäti o zahraničnom odboji nazvané Světová revoluce. V rokoch 1920, 1927 a 1934 ho parlament opätovne zvolil za prezidenta, ale v 14. decembra 1935 odstúpil zo zdravotných dôvodov. Zostal žiť na zámku v Lánoch, kde i o necelé dva roky neskôr, v septembri 1937, zomrel.
Zákon o zásluhách T. G. Masaryka:
Masaryk bol nepochybne jedným z najväčších politikov Strednej Európy dvadsiateho storočia. Okrem toho bol aj filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, prvý prezident ČSR. Aký bol Masarykov vzťah k Slovákom? Ako vznikala ČSR a akú úlohu zohral pri budovaní spoločného štátu?
Narodil sa v Hodoníne ako prvorodený syn v chudobnej rodine Jozefa Masarika. Aj napriek prostrediu z ktorého pochádzal, moravské Slovácko patrilo ku kultúrne najzaostalejším kútom v českých krajoch, sa vďaka schopnostiam a nadaniu dokázal dostať na štúdiá, najprv študoval nemecké gymnázium v Brne neskôr Akademické gymnázium vo Viedni. Po maturite sa zapisuje na filozofickú fakultu vo Viedni na odbor filológie.
Jeho ďalší život významne ovplyvnila Charlotta Garrigue a svadba s ňou. O manželstve mal Masaryk vždy predstavy neobyčajne vysoké, a majúc na pamäti svoje platónske ideály, bol rozhodnutý, že sa neožení, pokiaľ nenájde naplnenie svojich predstáv. V nej našiel oporu na celý život, pretože rodinný život, a celkovo rodina, hrala v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Zriadil si letné sídlo v Bystričke pri Turčianskom svätom Martine, pretože jeho snahou bolo spoznať život Slovákov. Svoj vzťah k Slovensku a Slovákom prejavoval aj v takýchto detailoch.
Masaryk sa výrazne líšil od svojich českých kolegov: pre ktorých bolo Slovensko exotickou a neznámou krajinou, on vždy chápal oba národy v ich nedeliteľnej vzájomnosti a otázka česká sa mu stávala i otázkou slovenskou.
„Bylo to vědomí národní jednoty nebo bratrství, ale byla to víc literatura než politika; odvodit z toho důsledky politické, to si netroufali.“
Masaryk ako politik
Po vypuknutí vojny sa Masaryk rozhodol pre prácu na rozbití Habsburskej ríše. Jeho úlohou bolo presvedčiť štáty Dohody, že je v záujme Európy rozčleniť habsburskú ríšu, napriek tomu, že väčšina štátnikov verila v potrebu jej zachovania, a vytvoriť samostatný štát Čechov a Slovákov, aj napriek tomu, že západná verejnosť vedela o existencii Čechov len málo a o existencii Slovákov vôbec nič, ako príklad slúži príhoda Roberta Setona-Watsona:
„Když byl náš přítel Seton-Watson mlád a chystal jakousi historickou studii o kalvinistech v Uhrách, neměl – jako skoro nikdo v západní Evropě – potuchy o národnostní politice Maďarů; Maďary měl rád. Když sbíral v Pešti svůj materiál, našel nějaké dokumenty o Slovácích a ptal se po nich, že by k nim zajel. Žádní Slováci nejsou, řekli mu Maďaři, to je jen několik pastevc? v horách. Ale pan Seton-Watson se seznámil s několika Slováky; od nich se dozveděl víc a zajel si na Slovensko, aby se přesvědčil. Když se pak vrátil do Vídně, řekl Steedovi s očima navrch hlavy: “Představte si, oni mě Maďaři obelhali, obelhali!” A to ho přivedlo k tomu, že začal studovat národní problémy Slováků a Jihoslovanů a stal se tou autoritou ve věcech maďarizace a maďarské politiky.“
Masaryk nikdy nepatril k politickým radikálom a rozhodnutie emigrovať nebolo ľahké no ani náhle. Dlho zdieľal názor, že sa podarí zreformovať ríšu natoľko, aby sa stala národnostne spravodlivou. No vojna a nezakryté pangermánske plány Viedne a Berlína na povojnové usporiadanie ho prinútili postaviť sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keď odchádzal, kládol si otázku:
“Jsme zralí pro svobodu, pro správu a udržení samostatného státu… pochopime světodějný okamžik?”
Masaryk na čele odboja
V roku 1915 vydáva dielo Independent Bohemia, v ktorom v rámci budúcej úpravy Európy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezko a Slovensko (v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik – často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknúť “ďalšie Rakúsko-Uhorsko”)
Masaryk sa presťahoval do Francúzska, ťažiska diplomatického úsilia a niesla hlavnú ťažobu vojny, no keďže tu nemal potrebné kontakty, dôležitú úlohu hral Milan Rastislav Štefánik, zjednávajúci si prístup aj do najvyšších spoločenských kruhov. Ten mu vybavil audienciu u samotného ministerského predsedu Brianda, kde apeloval:
„Podmínkou rekonstrukce Evropy a skutečného zeslabení Německa, tudiž i jistoty Francie je rozčlenění Rakouska na přirozené a historicky dané části.“
Budúcnosť oboch štátov v jednom spoločnom zväzku nebola vôbec jasná. No bola to Masarykova myšlienka,
„My Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, jako Rezek, Goll a právníci Ott a Randa, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko – Slovenska se zříkali.“
Spoločný štát bol odmietaný pre predpokladaný odpor Maďarov, ktorému nemienili niektorí predstavitelia českej politiky čeliť, no napriek historickému právu Maďarska na toto územie, sa vďaka právu národov na sebaurčenie sa obe krajiny postupne zbližovali v názoroch na spoločnú budúcnosť.
Dohody v USA
Uznesenie medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou známe ako Clevelandská dohoda z roku 1915 prišlo už s konkrétnymi návrhmi, aj keď nie konečnými,
„Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.“
Koncom 1918 prišiel Masaryk do USA už vo funkcii predsedu Česko-Slovenskej národnej rady a vo svojom prejave k Slovákom v Pittsburghu vyhlásil: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Česku české.“ Po tomto vyhlásení predstavitelia slovenských a českých spolkov, aj T. G. Masaryk, 30. mája podpísali Pittsburskú dohodu. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od požiadaviek Clevelandskej dohody najmä v tom, že neobsahovala slová „federatívny zväzok“. Písalo sa v nej, že „v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“
No signatári dohody si podobne ako pri predchádzajúcej ponechali zadné vrátka a pripojili klauzulu:
„Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“
Nový štát
Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval Čechov a Slovákov za jeden národ, sám sa považoval za napol Slováka a aj napriek tomu nevedel pochopiť emancipačné úsilie Slovákov, a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu a protičeského separatizmu.
„Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, a i já jsem mluvil spíš slovensky…“
Politický čechoslovakizmus sa stal “nevyhnutným” pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcov a iných národov v štáte.
Podľa úradnej štatistiky Česi predstavovali v ČSR r. 1921 celkove 6,340.580 obyvateľov v pomere k 1,978.875 obyvateľov Slovákov. V porovnaní s národnosťami a Slovákmi ako nečeským obyvateľstvom to bol pomer 6,840.580: 6,772.592; čiže polovica obyvateľov ČSR bola nečeskej národnosti. Československo po národnostnej stránke predstavovalo tak v malom obraz bývalého Rakúsko-Uhorska.
Ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 (ktorá dokonca uzákonila “československý národ” a “československý jazyk”,) nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevelandskú a Pittsburskú dohodu.
Čechoslovakizmus nebol ideou, ktorá by štát integrovala, ale naopak stala sa rozdeľujúcim prvkom spoločnosti. Bol to pokus zahrnúť zaostalejších Slovákov do vyspelejšieho a silnejšieho českého národa. Sám Masaryk v roku 1921 novinárovi z francúzskeho Le Petit Parisien:
„Není slovenského národa… to je vynález maďarské propagandy. Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky, mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti… v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.
A autonómiu sľubovanú už v Pittsburskej podmienil:
„Podmínkou autonomie je však to, aby lid, který umí číst a psát, k autonomii dozrál…“
Česi potrebovali Slovákov na vytvorenie silnejšieho štátu, ako protiváhu trojmiliónovej nemeckej menšiny, napriek tomu bolo pre nás spolužitie s Čechmi nie jednou z alternatív, ale jedinou možnosťou. V ČSR sa Slovákom podarilo využiť život v demokratickom štáte vo svoj prospech. Za 20 rokov v spoločnom štáte sa v rôznych otázkach podaril oveľa väčší pokrok ako za stovky rokov v Uhorsku.
Masarykov pragmatický vzťah k Slovákom počas jeho prezidentovania, bol formovaný či už sústavným ohrozením štátu zo strany nemeckej či maďarskej menšiny, vplyvom politikov napr. Dr. Beneša, ktorý sa negatívnym názorom na Slovákov netajil, ale napokon aj samotným životným presvedčením, že Slováci proste patria k Čechom ako dve vetvy jednej rodiny.
