referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Matúš
Utorok, 21. septembra 2021
William Oranžský
Dátum pridania: 22.10.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: pegas12
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 024
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 4m 40s
Pomalé čítanie: 7m 0s
 

 Narodil sa Williamovi II, Princovi Oranžskému a Márii, anglickej princeznej 14. novembra 1650 v Haagu. Hneď po narodení dostal titul Oranžského princa a post miestodržiteľa v Nizozemských provinciách, lebo sa narodil osem dní po otcovej smrti. Jeho matka sa o neho nestarala, väčšinou žila vo Francúzku. Tesne pred jej smrťou ho zverila do opatery strýka, anglického kráľa Karola II.

 Výsledkom anglicko-holandskej vojny v roku 1654 prišiel o titul miestodržiteľa, ale za to sa stal generálom. Moc mal v rukách Johan de Witt, ktorý vydal edikt, podľa ktorého generál nemohol mať post miesto držiteľa v žiadnej provincii. Tým, že William bol generálom predstavoval vojenskú hrozbu pre Johana de Witta. Preto ho vymenoval za člena štátnej rady. Postupom času si získaval provincie a jeho moc rástla, ale stále mu nebolo udelený post miestodržiteľa. Ten dostal až v roku 1672, keď boli napadnuté a zabraté niektoré provincie Francúzmi, ktorých zastavil. Chcel dostať titul princa, ktorý mu ponúkol Ľudovít XIV ak kapituluje. Preto žiadal o pomoc Karola II, ktorému ponúkol kolónie. On to však odmietol a obvinil ho, že sa sprisahal s predstaviteľmi „Whigs“. Vtedy bol spáchaný atentát na rodinu De Wittu, pri ktorej boli zavraždení. On sám sa priamo nepodieľal na tomto atentáte, ale ťažil z neho. Dokonca vrahov ochraňoval a ponúkol im dôchodky. Stal sa generálnym admirálom a uzavrel spojenectvo so Španielskom. V roku 1674 dosiahol úspech a vyriešil spory so strýkom a aj Francúzsko sa stiahlo zo všetkých provincií okrem jednej.
V roku 1766 sa oženil s Máriou II, dcérou Jakuba II, ktorý sa stal kráľom Anglicka po smrti jeho brata Karola II. Ľud nebol veľmi nadšený z jeho vlády, pretože bol katolík. Preto protestanti pozvali do Anglicka Williama, ktorý sa vylodil dňa 5. novembra 1688 na juhozápade Anglicka. Ihneď ho začala podporovať šľachta. Jakub sa snažil odporovať, ale nakoniec odišiel do Francúzska. William na radu politikov zvolal parlament. Ten si nevedel rady, či ho korunovať alebo nie. Toryovia sa obávali, že by bolo porušené božie právo panovníka na korunu. Navrhovali nech je William menovaný za regenenta a titul kráľa zostane formálne Jakubovi II. Neprijalo sa to rozdielom iba 2 hlasov. Potom sa navrhovalo, aby Mária prevzala trón, tým by bola zachovaná táto ideológia. Nakoniec však významný politik, George Savile, markýz z Halifaxu, ktorého Jakub II pred svojim útekom poslal za Williamom, aby vyjednával, presadil v parlamente svoj názor, nech koruna je nasadená obom spoločne. Ešte mladšia sestra Márie, Anna sa vzdala nástupnického práva pre prospech Williama, keby náhodou Mária zomrela skorej ako on. A tak už nič nebránilo v jeho ceste k anglickému trónu. William a Mária boli korunovaní 11. apríla 1689 vo Westminsterskom opátstve. Neskôr boli uznaný aj škótskym parlamentom.

 William nemal rád Angličanov a využíval ich iba pre svoje ciele. Vyvolával pohoršenie, pretože sa správala arogantne a svoje názory dával dostatočne najavo. Aj v armáde bolo cítiť pohoršenie. Všetky významne veliteľské posty dával Nizozemcom. Napriek tomu nevládol zle. 1689 podpísal Prehlásenie práv (Declaration of Rights) a aj zákon o tolerancii, ktorý zrovnoprávňoval protestantské cirkvi. Katolíkov sa netýkal. Vydal zákon, ktorý posilnil práva opozície, a kráľ nemohol svojvoľne zvyšovať dane, držať armádu atď.
Zatiaľ čo Angličania si zvykali na nového panovníka, tak Jakub II sa s podporou francúzskej armády vylodil na brehoch Írska a s pomocou parlamentu sa ujal vlády v Dubline. Obyvatelia ho vítali ako osloboditeľa. Jeho stúpenci sa nazývali jakobíni a prevzali vládu nad celým ostrovom, až na pár výnimiek. Zorganizovali stotisícovú katolícku armádu. William a musel odísť do Írska spolu s vojakmi. Súčasne bol porazený jeho nizozemský veliteľ Waldeck a víťazstvo zaznamenala aj francúzska flotila nad anglo-nizozemskym loďstvom. „Nizozemci bojovali so cťou, Francúzi mali prevahu a Angličania hanbu“. Zdalo sa, že sú schopní vstúpiť na anglické územie, ale Mária vzala moc do vlastných rúk, lebo William bol stále v Írsku. Šesťtisíc mužov armády a ešte veľa povolaných domobranou boli pripravených brániť ostrov proti útoku. 11. júla 1690 vyhrali pri rieke Byone a vyhnali Jakuba II späť do Francúzska. Tam žiadal kráľa Ľudovíta XIV, aby napadol Anglicko, ale Kráľ Slnko mu nevyhovel. V roku 1689 sa Williama pokúsili zabiť Jakobíni, ale neuspeli. Napokon aj Ľudovít XIV uznal Williama za kráľa, ale až po skončení augsburských vojen, do ktorých sa zapojilo aj Anglicko.

 28. decembra 1694 zomrela Mária. Oplakával jej smrť a trúchlil nad jej hrobom, aj keď spočiatku sa k nej správal ľahostajne a odmerane. Potom čo pre neho urobila predovšetkým v anglickej politike si uvedomil, že si ju ma ceniť.
Na konci svojho vládnutia sa zapojil ešte do jednej vojny a to o španielsky trón. Bál sa, či na trón nezásadne francúzsky kráľ alebo cisár Svätej ríše rímskej. Nakoniec na trón nastúpil Filip, vnuk Ľudovíta XIV, s ktorým uzatvoril spojenectvo. Najväčším problémom pre neho bolo nájsť vhodného nástupcu na trón, keďže ani on a ani Anna nemali deti. Trón nakoniec zanechal Sofii vnučke Jakuba I.
Zomrel 8. marca 1702 na zápal pľúc. Pochovaný je vo Westminsterskom opátstve vedľa svojej ženy.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.