Úvod
V celej histórii archeológie sa nachádza veľké množstvo osobností, ktoré svojou činnosťou obohatili poznatky ľudstva o jeho minulosti. Vždy sa našiel niekto, kto svojím záujmom o veci minulé rozšíril poznanie doby súčasnej. Takto je daná ľudská spoločnosť. Vývoj ide dopredu, vynachádzajú sa nové technológie. Ale kde je ich základný kameň? Minulosť je základom, na ktorom staviame, od ktorého sa odvíjame a napredujeme. Tu treba hľadať význam histórie a oceniť prácu vedcov, medzi nimi aj archeológov, ktorí neúnavnou prácou a hľadaním rozširujú obzory o veci a poznatky z dávnych dôb.
V histórii nájdeme mnohých archeológov, ktorí si zaslúžia pozornosť. Priestor našej práce však nedovoľuje venovať sa každému. Vychádzame z charakteristiky archeológie ako vedy a v nasledujúcom sa zameriame na dvoch významných svetových archeológov.
V našej práci sme sa rozhodli venovať osobnostiam, ktorých objavy patria k najznámejším a najdôležitejším objavom dvoch kultúr – minojskej a egyptskej.

1 Archeológia
„Archeológia (z gréckych slov archaios = pradávny a logos = slovo) je spoločenská veda zaoberajúca sa štúdiom ľudskej minulosti, vyhľadávaním, odkrývaním, dokumentáciou, analýzou a interpretáciou artefaktov.Cieľom archeológie je dokumentovať a objasňovať pôvod a vývoj ľudskej kultúry, kultúrnej histórie, ľudského správania a skúmať interakciu človeka s jeho prírodným prostredím, ako aj skúmať špecifické sociálne a kultúrne javy“ (web).
Poškodzovanie a vykrádanie archeologických pamiatok sprevádza ľudstvo už od dávnych čias. Rozšírené bolo nielen vykrádanie bohatých kráľovských hrobiek, ale aj pravekých hrobov počas doby bronzovej, či bohatých mohýl krátko po ich navŕšení. Prvé „archeologické výskumy“ mali často charakter „vykrádačstva“. Zaujímavé boli iba predmety z drahých kovov, ktoré sa dali lepšie predať, napr. kosti či keramika. Vojnové konflikty predstavujú ďalšiu hrozbu pre pamiatky. Mnohé padli za obeť počas svetových vojen pri bombardovaní. Ako príklad môžu poslúžiť konflikty v Perzskom zálive, v Afganistane či Iraku, ktoré spôsobili archeológii veľké škody. Mnohé pamiatky padli za obeť náboženskému fanatizmu alebo len jednoducho nezapadali do ľudského myslenia doby (nos Veľkej Sfingy v Gíze údajne v 14. storočí zničil moslimský fanatik, rímske a grécke pamiatky boli ničené kresťanmi), iné padli za obeť poverám (mletie egyptských múmií na „liečivý prášok“).
Archeológia je jedinou disciplínou s vypracovanou metodológiou, teóriou a terminológiou na získavanie a interpretáciu ľudskej minulosti cez skúmanie materiálnych pozostatkov (artefaktov). V súčasnej dobe sa mnohí ľudia mylne domnievajú, že archeológia sa zaoberá len otázkami týkajúcimi sa praveku, pretože poznatky z ďalších vývojových období máme v písomnej podobe. Archeológia je najvýznamnejšou vedou informujúcou o ľudskej minulosti v obdobiach pred vynájdením písma, pričom v starovekých, stredovekých aj novovekých spoločnostiach disponujúcich písmom výrazne pomáha k dokresleniu obrazu, prípadne umožňuje sledovať prejavy ľudskej kultúry, ktorým v písomnostiach nie je venovaná pozornosť. Prostredníctvom archeologických nálezov vypovedá o každodennom živote, odievaní či bývaní. Veľkú výpovednú hodnotu majú nájdené nástroje, výstroj a výzbroj. Vďaka nálezom boli získané poznatky o spracovávaní potravy, pochovávaní, o zásahoch do krajiny a zmenách prírodného prostredia, demografii.
2 Sir Arthur John Evans (1851 – 1941)
Sir Arthur Evans je často nesprávne považovaný za objaviteľa paláca v Knossose. „Začiatok vykopávok na Knossose, palácového komplexu pri Heraklione na gréckom ostrove Kréta, skomplikovali podobné mytologické špekulácie, ktoré predchádzali aj objaveniu Tróje (Rosen, 2008).“ Fragmenty paláca boli objavené amatérskym archeológom Minosom Kalokairinosom, lenže turecká vláda vydala príkaz na ukončenie vykopávok. „Minos Kalokairions v roku 1878 odkryl základy skladísk plných nádob zvaných pithos“(Rosen, 2008).“
Vďaka týmto vykopávkam sa dostala táto oblasť Kréty do pozornosti Schliemanna, ktorý sa pokúsil odkúpiť túto oblasť, ale pre vysokú sumu sa mu to nepodarilo.
Evans sa dostal na Krétu v roku 1894, kedy sa stretol s Minosom Kalokairinosom a navštívil plošinu Kefala. Miesto stojí na návrší medzi sútokom dvoch potokov a nachádza sa asi 8 km vo vnútrozemí od Heraklionu na severnom pobreží. Následne na to sa pokúšal rozlúštiť nápisy na pečatných kameňoch. Písmo sa mu síce nepodarilo rozlúštiť, ale rozdelil ho do dvoch typov – lineárne písmo typu A a B. V roku 1895 publikoval svoje poznatky v Cretan Pictographs and Prae-Phoenician Script.
V tomto istom roku sa mu podarilo odkúpiť pozemok s rozlohou takmer dva hektáre na plošine Kefala. Prvotné práce na nálezisku sa začali až na jar roku 1900 (po vzniku krétskeho autonómneho štátu) a v podstate prebiehajú dodnes s prestávkami, ktoré zapríčinili svetové vojny.
Prvé na čo narazil len niekoľko centimetrov pod povrchom boli zvyšky „trónnej sály“, ktorej steny siahajúce do výšky dvoch metrov. Boli ozdobené freskami a na jednej strane je vsadený „trón“. Spočiatku pracovalo na vykopávkach len 30 robotníkov, ale onedlho na to ich Evans zamestnával už vyše 100. Aj vďaka tomu sa mu za necelé štyri roky podarilo odkryť plochu o rozlohe štyri hektáre. Na tejto rozlohe našiel miestnosti určené pre kráľa, ale aj miestnosti určené pre remeselníkov, pre náboženské obrady (Evans našiel základy oltára) a dokonca aj rozsiahle sklady. V nich boli uložené tzv. pithos s objemom 227 l, čo boli hlinené nádoby určené na skladovanie obilia, vína, olivového oleja. V paláci sa našlo dokonca divadlo. O vybavenosti paláca svedčí aj nález kúpeľne s hlinenou vaňou.
Pri výkopových prácach zistil Evans absenciu akéhokoľvek opevnenia v okolí paláca. Túto skutočnosť obhajoval tým, že Minojci sa prakticky nemali čoho obávať, keďže vďaka silnému loďstvu ovládali značnú časť Stredomoria.
Hneď po začatí výskumu mohol Evans s určitosťou tvrdiť, že to, čo tu našiel je oveľa staršieho pôvodu ako Schliemanove nálezy v Mykénach. Na základe výskumu archeologických vrstiev potvrdil, že toto miesto bolo trvalo osídlené už od roku 7000 p.n.l (neolitu) až približne do 12. storočia p.n.l.
Obrovská stavba paláca v podobe bludiska mu pripomenula mýtus o kráľovi Minosovi a Minotaurovi uväznenom v labyrinte. Palác sa skladal z viac ako tisíc prepojených miestností. Preto civilizáciu žijúcu na tomto ostrove nazval po kráľovi Minosovi. Pri ďalšom výskume paláca Evans podľa fresiek na stenách zistil, že táto kultúra naozaj uctievala býka.
Po jeho smrti sa začalo s kritikou jeho metód a práce na nálezisku. Prvým dôvodom bola nedostatočná dokumentácia nájdených artefaktov a druhým stavebné zásahy do pamiatky. „Evansove reštaurovanie a rekonštrukčné práce sú najkontroverznejšími stránkami jeho práce“ (Rosen, 2008). Oba tieto dôvody sú opodstatnené, ale dajú sa jednoducho vysvetliť. Arthur Evans a jeho asistent Duncan Mackenzie zodpovedali za 50 až 180 ľudí a nemohli dozerať na každú pracovnú skupinu. Aj zásahy do stavby mali svoje opodstatnenie. Napríklad už spomínaná trónna sála, jej schodisko bolo podopierané drevenými stĺpmi, ktoré sa vekom rozpadli, boli nahradené betónom, aby sa zabránilo rozpadu stien siene a tým aj poškodeniu fresiek. Mnohé fresky nechal zreštaurovať, čím sa zachovali až dodnes, ale jeho umelci ich často trúfalo domaľovávali. No Evans zašiel ešte ďalej. Nechal obnoviť mnoho prvkov, ktoré sa nezachovali, čím síce zatraktívnil palác pre návštevníkov, ale stratila sa jeho pôvodná výpovedná hodnota.
Aj napriek tomu patrí sir Arthur Evans k priekopníkom archeológie doby bronzovej v oblasti Egejského mora a navždy zostane známy ako muž, ktorý opäť vyniesol minojskú kultúru na svetlo sveta. „Evansova práca položila základy, na ktorých spočíva súčasné štúdium minojskej civilizácie“ (Rosen, 2008).
2 Howard Carter (1874 – 1939)
Howarda Cartera od útleho veku fascinovala staroegyptská kultúra. Už ako sedemnásťročný sa dostal do Egypta, kde pracoval pre Egypt Exploration Fund ako pomocník archeológa E. Newberryho na výkopových prácach v Beni Hassan v Strednom Egypte. Jeho úlohou bolo kopírovanie a kreslenie scén z reliéfov na stenách. V roku 1892 už pôsobil pod vedením Sira Fildersa Petrieho v Tell el Amarna. V rokoch 1894 až 1899 pracoval s Eduardom Navillom v Dier el Bahrí. Postupne sa z obyčajného kresliča stal expert na hieroglyfy a egyptských faraónov.
Aj napriek tomu, že nemal univerzitné vzdelanie, vymenoval ho riaditeľ Egyptskej pamiatkovej starostlivosti do funkcie inšpektora pamiatok v Hornom Egypte, kde prebiehali početné vykopávky. Medzi najväčšie objavy patrí nájdenie hrobky Hatšetsovet a Thutmosa I. V roku 1901 objavil Carter hrobku kráľa Mentuhotepa I. V roku 1904 bol presunutý na post inšpektora pre Dolný Egypt, ale už v roku 1905 odstúpil z tohto postu. Dôvodom bola potýčka medzi egyptskou strážou v Sakkáre a opitými francúzskymi turistami. Carter sa postavil na stranu stráže a preto bol presunutý na menej významné miesto. „Jeho profesionálna kariéra a jeho život boli vo vážnej kríze (web)“
V roku 1907 si ho najal do svojich služieb amatérsky archeológ George Herbert, lord z Carnarvon. Už v tej dobe Carter predpokladal existenciu neznámeho faraóna z 18. dynastie (asi 1580 – 1090 p.n.l.). Spočiatku bol ich výskum zameraný na oblasť Théb, ktoré boli sídelným mestom dynastie. V roku 1912 preniesli svoje výskum do oblasti delty Nílu. Aj tento výskum bol pomerne veľkým sklamaním. „V roku 1914 objavil hrobku na vrchu Dra Abú en-Naga, severne od chrámu Amenhotepa I. Na predmetoch v hrobke sa našli mená Amenhotepa a jeho matky, podľa čoho ich zaradil do obdobia 18. dynastie. Carter preto usúdil, že ide o kráľovskú hrobku (Manley, 2004).“
Pohrebiskom 18. dynastie bolo Údolie kráľov, preto chcel Carter začať vykopávky práve tam. George Herbert získal koncesiu na vykopávky až v roku 1914. Úradník pri podpisovaní koncesie poznamenal : „doslova každé zrnko piesku bolo v Údolí tri razy preosiate a prevrátené a nemožno už nič nájsť.“ Samotné začatie prác boli zdržané vypuknutím I. svetovej vojny. Práce na nálezisku sa začali až na jeseň roku 1917. „Herbert bol nespokojný s postupom prác a tak dal Carterovi v roku 1922 poslednú sezónu na nájdenie hrobky (Zamarovský, 2002)“
Napokon 4. novembra 1922 narazili jeho robotníci na kamenný schod a 5. novembra už vedel, že odkrýva schodisko. 24. novembra dorazil na nálezisko Herbert, kde už bol odkrytý múr s faraónovými pečaťami a varovaním : „Smrť ubije krídlami každého, kto naruší faraónov pokoj“.
26. novembra si Carter posvietil sviečkou v malej diere v dverách. Na otázku, či niečo vidí, odpovedal : „Áno, úžasné veci.“ Následne na to sa prebúrali do predsiene hrobovej komory. Výskum tejto hrobky trval až päť rokov. V rok 1925 začal skúmať samotnú múmiu Tutanchamóna. Všetky predmety boli vyfotografované, zinventarizované, nakonzervované. Posledný z nich opustil hrobku 30. novembra 1927.
Veľkým problémom pre Cartera bola smrť jeho mecenáša Herberta v roku 1923, keďže on bol majiteľom koncesie na vykopávky. Vznikli spory ohľadom presunu licencie na Cartera. „Napriek všetkému, dostalo sa mu obrovskej pomoci. Britské a americké expedície pracujúce v Egypte dali k dispozícii svojich odborníkov“ (Zamarovský, 2002). Takisto pomohlo aj egyptské úrady, ktoré pri vydávaní koncesie na vykopávky boli veľmi skeptické.
Predmety, ktoré našiel Carter v hrobke zapĺňajú 12 miestností. Patria medzi ne napríklad tróny, vojnové vozy, postele, rúcha, sochy, vázy, šperky, amulety atď. Egyptská vláda uhradila všetky výdavky na odkrytie týchto pamiatok, a preto zostali uložené v Egypte.
Carterov objav Tutanchámonovej hrobky je najväčším objavom 20. storočia v Egypte.
Záver
Archeologické výskumy a nálezy odhaľujú krásu, vyspelosť a kultúru minulých národov. Poznávanie starých civilizácií nie je len doménou archeológov. Návštevníci múzeí v úžase obdivujú vystavené artefakty. Ako to dokázali vyrobiť bez moderných nástrojov? Aj tieto predmety už existovali v tej dobe? Vyspelosť starých kultúr, ich schopnosti stavať, tvoriť obdivujú návštevníci Egypta, Grécka, Talianska... Archeológovia sú mostom, ktorý spája minulosť so súčasnosťou. Pomáhajú nám spoznať, pochopiť, vysvetliť... Ich práca má význam, ktorý treba oceniť.
V tejto práci sme chceli opísať prácu dvoch známych archeológov – Arthura Evansa a Howarda Cartera, počas ich najvýznamnejších výskumných prác. Obaja výrazne zasiahli svojimi objavmi do histórie, aj napriek tomu, že ich výskumné metódy a postupy sú v dnešnej dobe často zatracované.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sir Arthur Evans a Howard Carter