referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Emília
Nedeľa, 24. novembra 2024
Vývoj terorizmu
Dátum pridania: 12.11.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: elleanor
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 032
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 18.1
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 30m 10s
Pomalé čítanie: 45m 15s
 

ÚVOD
V podmienkach dnešného „globalizovaného sveta“, ktorý prináša široké spektrum pozitívnych činiteľov do života spoločnosti, objavujú sa aj nepriaznivé činitele - u ľudí vzrastá pocit strachu z nových, neznámych nebezpečenstiev ohrozujúcich ich istoty. Jedným z nich je aj násilná aktivita človeka vyvolaná predovšetkým politickými impulzmi - terorizmus- násilie, či už politické alebo také, ktoré sa vyskytuje v spoločenskom živote sa stáva neoddeliteľnou súčasťou histórie ľudstva.
Terorizmus sprevádza vývoj ľudskej spoločnosti v celej jej histórii. V závislosti od dejinného obdobia a spoločenských podmienok sa prejavoval v najrôznejších podobách. Menili sa jeho ciele, metódy, formy aj používané prostriedky. Spravidla nepôsobil izolovane, ale bol prepojený s inými formami násilia, najmä ozbrojeného - s vojnami, povstaniami, vzburami, revolúciami a pod.
V súčasnosti sa venuje terorizmu mimoriadna pozornosť a to predovšetkým pre jeho výrazný politický charakter, ako aj preto, že jeho „moderná podoba“ a úsilie presadiť sa ako alternatívna metóda riešenia dôležitých problémov či rozporov vývoja dnešného sveta sa stáva natoľko nebezpečná, že v súčasnosti je už zodpovedná za obrovské obete a ohrozuje civilizačné hodnoty. Ak by to pokračovalo týmto tempom, v budúcnosti môže vážne ohroziť i existenciu celého ľudstva, lebo jeho fanatická podoba nepozná obmedzenia a pred ničím sa nezastaví. Ak chceme pochopiť podstatu teroru a terorizmu, je potrebné ho spoznať rovnako ako akýkoľvek iný spoločenský fenomén: v jeho historickom vývoji a súvislostiach.

1. ČO JE TERORIZMUS?

Terorizmus je veľmi zložitý spoločenský jav, ktorý sa dá chápať ako systematické páchanie násilia s cieľom vyvolať strach, umožňujúci dosiahnutie politických cieľov. Terorizmus je jednou z foriem politického násilia. Neexistuje však preň všeobecne akceptovaná definícia pretože je ťažké určiť hranice medzi terorizmom a inými formami politického násilia, medzi štátnym (štátmi podporovaným) a a protištátnym terorizmom; je ťažké určiť, či ide „iba“ o kriminálny čin , o terorizmus a už o vojnu. Ešte zložitejšie je to v prípade rozlišovania medzi teroristickými útokmi a aktmi partizánskej vojny. Absencia jednoznačnej definície je však pre niektoré politické subjekty naopak výhodná; jeho voľný výklad totiž v politickom boji môžu zneužívať, keď za teroristické aktivity môžu označiť takmer všetko čo sa im svojim spôsobom hodí. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že pre slovo „terorizmus“ existuje dnes v medzinárodnom meradle vyše sto rôznych definícií.
Za symbol terorizmu je neraz považovaný výbuch, rozmetanie existujúceho. Už v počiatkoch terorizmu sa objavoval obraz anarchistu ako muža s dlhou bradou držiaceho v ruke bombu guľovitého tvaru, z ktorej vytŕča tlejúca zápalná šnúra. Podoby terorizmu sú vzhľadom na jeho mnohostrannosť a rozsiahlosť neobyčajne pestré. V množstve prejavov terorizmu sa pri ich analýze vymedzujú typy, druhy a formy terorizmu. Ide o záležitosť, ktorá sa vzhľadom na meniaci sa charakter terorizmu kontinuálne dopracováva najmä v spojitosti s jeho aktuálnymi príčinami, zdrojmi a prejavmi.


2. TEROR A TERORIZMUS OD STAROVEKU PO VEĽKÚ FRANCÚZSKU REVOLÚCIU

Dnes by sme už ani nevedeli zistiť, kedy sa v dejinách uskutočnil prvý teroristický čin. Jeho počiatky sú všeobecne datované do obdobia, kedy sa človek začal organizovať do širších spoločenských celkov, z ktorých postupne vznikli štáty. Jednoznačne v tomto období vznikol boj o moc, ako politická záležitosť a s ním spojený terorizmus.
Teror v jeho dobových formách sa v staroveku, najmä v antickom svete, praktikoval dosť často pri vládnutí, v dobyvačných a občianskych vojnách alebo pri potláčaní vzbúr a povstaní otrokov i podmanených kmeňov a národov. Masové vyvražďovanie porazených, politické vraždy významných osôb (staršinov, kráľov, tyranov, diktátorov, senátorov či cisárov), decimovanie nedisciplinovaných vojsk, mučenie (bičovanie, mrzačenie atď.), popravy kameňovaním, ukrižovaním, napichovaním na kôl, predhadzovaním divej zveri a iné brutálne fyzické násilie na otrokoch, zajatcoch i slobodných občanoch sa nepokladalo za niečo neobvyklé. Teror bol dokonca uzákonený v rímskom trestnom zákonníku.
Mnoho konkrétnych príkladov teroru je uvedených v Biblii a iných historických prameňoch (vyvraždenie obyvateľov dobytého Jericha, vyhladenie Kartága Rimanmi, potrestanie účastníkov Spartakovho povstania, vyvraždenie obyvateľov Jeruzalema po potlačení židovského povstania Rimanmi v roku 70, vražda macedónskeho kráľa Filipa II., Cézara a ďalších rímskych cisárov či ich potenciálnych nástupcov, senátorov a pod.).

2.1 Stredoveký terorizmus
Po rozpade antického sveta a nástupe stredovekého feudalizmu teror nezanikol. V jeho raných fázach do 11. storočia išlo vlastne len o pokračovanie metód charakteristických pre obdobie antiky. Približne od 11. storočia sa pod vplyvom kresťanskej teológie začali postupne meniť názory na pravidlá vedenia vojny a používanie násilia. Sila sa mala používať len pri vynucovaní spravodlivosti. Násilné akty sa zakazovali vykonávať v nedeľu, v kostoloch, nemocniciach, tržniciach a pod. Vojny sa neorientovali ani tak na zabíjanie, ako skôr na drancovanie a pustošenie krajiny. V križiackych vojnách sa však takéto pravidlá príliš nedodržiavali. Napríklad obyvatelia Jeruzalema ako inoverci, boli po jeho dobytí križiakmi všetci vyvraždení.
V oblasti Perzského zálivu v období od 11. storočia až do polovice 13. storočia pôsobila moslimská sekta asasinov, ktorá využívala teror (vraždy vodcov svojich protivníkov pomocou dýky) na šírenie tzv. nazarského smeru islamu. Teroristi - samovrahovia užívali údajne pred vykonaním aktu hašiš (od toho vzniklo ich modifikované pomenovanie).
Za špecifickú formu terorizmu v stredoveku treba považovať náboženský terorizmus - prezentovaný inkvizičnými súdmi jezuitov a iných cirkevných inštitúcií proti náboženským odporcom, reformátorom, kacírom, odpadlíkom od viery podľa uznávaných postupov „kladiva na čarodejnice“ a pod.
Praktiky s teroristickými prvkami sa uplatňovali aj v stredovekom svetskom súdnictve na vynútenie priznania viny pri výsluchu obvinených a výkone verdiktu súdov za použitia neľudských foriem mučenia a týrania - vystavovaním na pranier, upaľovaním na hranici, lámanie na kolese, vyrezávanie jazyka, vypichovaním očí a pod.

2.2 Teror pod nadvládou Džingischána
Najnemilosrdnejší teror ako nástroj vojny, vyvolávajúci panický strach v celom vtedajšom svete, praktikoval v 13. storočí pri svojich výbojoch vodca Mongolov Džingischán. Za obdobie svojej vlády vytvoril obrovskú ríšu, rozprestierajúcu sa od Kórey a Číny až po Maďarsko. Pri vojenských ťaženiach nechal zmasakrovať milióny obyvateľov dobytých miest a krajín aj bez toho, aby mu kládli odpor. Za obeť v Afganistane padlo napríklad 2,4 milióna ľudí, v Číne viac než 15 miliónov roľníkov atď. Takéto zastrašovacie masakry považoval za nutnosť, aby minimalizoval odpor ľudí a vlastné straty. Pri masakrách neboli obete mučené. Zabíjanie bolo údajne rýchle a účinné.
V stredoveku sa pri dobývaní hradov a opevnených miest používali rôzne formy psychologického teroru, no najmä hrozieb podľa dávno uznávaného „práva víťaza“. Ak sa totiž obrancovia na výzvu nevzdali, boli v prípade ich porážky vydaní na milosť a nemilosť víťaza. Spravidla sa vydrancovalo celé mesto (hrad, pevnosť) a jeho obrancovia boli pozabíjaní alebo odvlečení do zajatia. Udeľovať milosť bolo výsadou veliteľa víťazov.

2.3 Terorizmus na „novom kontinente“
Amerika, po jej objavení v roku 1492, sa so svojím obrovským prírodným bohatstvom stala v nasledujúcom období predmetom zvýšeného záujmu všetkých európskych námorných mocností, najmä Španielska, Anglicka, Francúzska a Portugalska. Ich osadníci postupne vytláčali pôvodných obyvateľov, ktorí sa začali proti tomu stavať na odpor. Boj osadníkov s pôvodným obyvateľstvom gradoval a prerástol do vzájomného teroristického vyhladzovania sídlisk prisťahovalcov i indiánov, do vyvražďovania a genocídy celých kmeňov a etnických skupín v Severnej, Strednej i Južnej Amerike. Pod náporom lepšie vyzbrojených a organizovaných bielych prisťahovalcov padla ríša Aztékov i Inkov. Amerika bola kolonizovaná, pôvodné obyvateľstvo bolo z väčšej časti vyvraždené a zvyšky prinútené žiť vo vyhradených rezerváciách.

2.4 Prelom vo vývoji
Terorizmus v tomto historickom období možno označiť ako primitívny, priamy, otvorený - bez právnych obmedzení. Teroristické praktiky sa spočiatku považovali za bežné zastrašovacie formy vládnutia a vedenia vojen. Až neskôr, pod vplyvom kresťanskej teológie sa ich používanie vymedzilo zákonmi.
Zásadný prelom vo vývoji terorizmu nastal v období Veľkej francúzskej revolúcie, najmä v rokoch 1793 - 1794, po zvrhnutí kráľa, jeho poprave a nastolení moci Výboru pre verejné blaho na čele s M. Robespierrom, ktorý plnil príkazy národného Konventu. V tomto období sa predtým používané metódy zastrašovania a represie politických protivníkov nezákonnými spôsobmi stali zákonnými prostriedkami oficiálnej štátnej politiky. Vznikol štátny terorizmus s „vládou teroru“. Ten pod heslom obrany revolúcie a republiky terorizoval spočiatku ich skutočných nepriateľov, ale postupne prerástol na teror proti všetkému obyvateľstvu. Vyžiadal si stotisícové obete pod gilotínou, vo väzeniach a vyhnanstve. Na odpor sa mu postavil „biely (rojalistický) teror“, ktorý tieto obete ešte zvýšil. Za obeť mu padol nakoniec sám jeho hlavný strojca M. Robespierre. Od tých čias sa termín „teror“ dostal natrvalo do slovníkov všetkých európskych i mimo- európskych politikov.

3. TEROR A TERORIZMUS DO ZAČIATKU 2. SVETOVEJ VOJNY

Teror a terorizmus sa po porážke Napoleona pri Waterloo a obnove rojalistického režimu vo Francúzsku vyvíjal v nových podmienkach usporiadania Európy na základe dohôd Viedenského kongresu z roku 1814 - 1815. Jeho pôvodné a nové formy sa praktikovali najmä v revolúciách 19. a na začiatku 20. storočia, v koloniálnych a občianskych vojnách tohto obdobia a v priebehu 1. svetovej vojny a po nej za situácie vytvorenej Versaillskou mierovou zmluvou a ďalšími medzinárodnými dohodami. Obrovský technologický pokrok, najmä vývoj zbraní s nebývalou účinnosťou, umožnil rozvinúť nové, krutejšie a nebezpečnejšie formy teroru, ale i boja proti nemu.
Štátna moc využívala v revolučných rokoch 1848 - 49 dobre vycvičené a vyzbrojené vojsko na neľútostné potláčanie povstalcov a rebelov, ktorí vystúpili proti šľachte. V období Parížskej komúny v roku 1871 sa na parížskych uliciach rozpútalo krvavé násilie pripomínajúce revolúciu z roku 1789. Rozčarovanie ľudí z porážky Francúzska Pruskom, násilnosti na obidvoch stranách len podporovalo. Orgány Komúny vydali aj zákon o braní za rukojemníkov vládnych úradníkov a o ich popravách. Komunardi boli však nakoniec porazení a kruto potrestaní armádou.
Podobne cárska moc potrestala povstalcov v Petrohrade v roku l905. V Rusku začali terorizmus proti vláde organizovane rozvíjať na základe Bakuninovej teórie revolúcie anarchisti koncom 19. storočia. Úspešne vykonali bombový atentát na niekoľko vládnych úradníkov a na cára v roku 1881. Ich cieľom bolo destabilizovať režim a vytvoriť revolučnú vládu ľudu. Podobný atentát zorganizovala srbská tajná organizácia Čierna ruka v Sarajeve v roku 1914, pri ktorom prišiel o život rakúsky následník trónu Ferdinand d´ Este a jeho manželka. Cieľom bolo vypudiť Rakúšanov z Bosny a Hercegoviny a pripojiť ju k Srbsku.

3.1 Boj za národnú svojbytnosť
V Rakúsko - Uhorsku sa pod vplyvom osvietenstva a ideí všeslovanskej vzájomnosti rozvíjal boj za národnú svojbytnosť utláčaných slovanských národov - Čechov, Slovákov, Chorvátov. Štátna moc bojovala proti takýmto emancipačným snahám zákonnými i nezákonnými prostriedkami. V Uhorsku sa násilná maďarizácia stala oficiálnou politikou terorizmu budapeštianskej vlády. Príkladom toho na Slovensku bolo zrušenie Matice slovenskej, slovenských gymnázií a prenasledovanie a väznenie národných buditeľov. Najhrubšou teroristickou akciou v tomto smere bola vražda 14 a odsúdenie 38 občanov Černovej, zhromaždených pri náboženskom obrade 27. 10. 1907.
Na Balkáne bojovali za národné oslobodenie aj ďalšie národy. Po získaní nezávislosti Grécka, Rumunska, Srbska a Bulharska sa spod tureckej nadvlády usilovali vymaniť Macedónci. Zakladali tajné organizácie (napr. VMRO - Vnútorná macedónska revolučná organizácia), ktoré gerilovými formami bojovali proti tureckej moci zo základní na dedine. Turecká vláda odpovedala povestnou krutosťou - vypaľovaním dedín a masakrovaním ich obyvateľov.

3.2 Koloniálny teror
Politiku teroru pri svojich výbojoch veľmi často používali koloniálne mocnosti. V 19. storočí sa zameriavali najmä na potláčanie odporu domorodcov pri obsadzovaní ich území a pri demonštrácii sily. V krajinách ako Tasmánia, sa Európania dopúšťali genocídy na domorodom obyvateľstve, ktoré považovali za menejcenné. Aj tie najmenšie prejavy odporu v radoch pôvodných obyvateľov kolonizátori kruto potrestali - pri povstaní v Rhodézii v rokoch 1896-97 vyhodili Briti jaskyne s Afričanmi do vzduchu dynamitom, v Indii britskí vojaci zavraždili pri masakre v Amritsare roku 1919 okolo 400 demonštrantov. Francúzi pobili 60-100 tisíc domorodcov pri potláčaní vzbury na Madagaskare v roku 1947. Koloniálne praktiky bohužiaľ pokračovali aj v 20. storočí.

3.3 Obdobie 1. svetovej vojny
Počas 1. svetovej vojny sa teror používal na oboch bojujúcich stranách. Nemecká armáda pod zámienkou boja proti belgickým a francúzskym partizánom vyvražďovala civilné obyvateľstvo, ktoré sa k partizánom správalo lojálne. Uplatňovala sa politika udržiavania protivníka v strachu, tzv. „Schrecklichkeit“, predchodcu metód fašistického teroru hitlerovského Nemecka, najmä jeho ozbrojených zložiek proti civilným obyvateľom okupovaných území. Obdobné metódy praktizovala nemecká i rakúska armáda na východnom fronte a v Srbsku pri likvidovaní poľských a ukrajinských partizánov a proti srbskému civilnému obyvateľstvu. Podobne sa správala aj ruská armáda pri ústupe z Poľska.
V tom čase sa rozhorel dlhoročný boj Írov proti britskej nadvláde za vytvorenie vlastného štátu. Na Veľkú noc v roku 1916 vypuklo v Dubline povstanie, ktoré však Briti kruto potlačili. Ako odpoveď popravili 16 organizátorov povstania a sprísnili policajný režim. Íri sa však nevzdali – odpovedali vytvorením IRA (Írska republikánska armáda) a založili politickú stranu Sin Féin (My sami). IRA rozpútala takú teroristickú vojnu proti britskej moci, že Briti museli, nakoniec v roku 1921 súhlasiť s vytvorením samostatného írskeho štátu - avšak okrem Ulstru, kde prevažovalo britské protestantské obyvateľstvo. Radikálni nacionalisti nesúhlasili s takýmto riešením, čo vyvolalo v krajine v roku 1922 nie menej hrozivú občiansku vojnu. Zvíťazili umiernení a IRA odišla do ilegality. Zanechala však za sebou odkaz charakteristický znakmi moderného terorizmu: mučeníctvo, symboliku, špionáž, pranie špinavých peňazí a pašovanie zbraní, zmes politiky, teroru a propagandy, vyhlásenie o legitimite, vojenskej taktike a metódach činnosti.
Oveľa horšie a tragicky sa skončil boj Arménov za svoju národnú i náboženskú identitu na tureckom území. Kresťanských Arménov moslimovia nenávideli a turecké vládne úrady ich sústavne prenasledovali. Využívali na to aj Kurdov, ktorí žili s Arménmi na spoločnom území. Perzekúcia Arménov prerástla v ich genocídu po celej Osmanskej ríši. Do roku 1916 bolo vyvraždených 1,5 milióna Arménov a milión ich bolo deportovaných. Táto politika tureckého teroru sa považuje za jeden z najväčších činov štátneho terorizmu na svete.
Obrovské rozmery nadobudol terorizmus po sociálnych revolúciách v roku 1917 v Rusku, najmä v priebehu občianskej vojny ukončenej v roku 1921. Na udržanie moci boľševikov a zabránenie anarchii vo vojnou vyčerpanej krajine sa teror považoval za jedinú alternatívu. Používal sa tak proti nepriateľom revolúcie, ako aj proti vlastnému ľudu na jeho zastrašenie a prinútenie k poslušnosti. „Červený teror“ bol namierený proti zvyškom cárskej moci a buržoázii. Koncentračné tábory, branie rukojemníkov a popravy bez súdu boli bežné (bez súdu bola popravená aj celá cárska rodina). Teror organizoval štátny orgán, povestná a obávaná Čeka na čele s F. E. Dzeržinským. Rovnako krutý bol „biely teror“ namierený proti boľševikom. Za obeť terorizmu padlo na oboch stranách státisíce ľudí.
Ani skončenie občianskej vojny neznamenalo koniec štátneho teroru v Sovietskom zväze. Naopak s nástupom Stalina, ktorý svoje postavenie hrubo zneužíval proti oponentom, nadobudol obludné rozmery. Spočiatku sa teror zameral proti funkcionárom vlastnej strany (stranícke čistky), potom proti všetkým „triednym nepriateľom“ a napokon už proti čomukoľvek. Nevyhli sa mu ani niektorí jeho strojcovia. V stovkách povestných gulagov, väzniciach a pred čatami vykonávajúcimi popravy spravidla bez riadneho súdneho konania, skončilo niekoľko miliónov ľudí. Toto až patologické megazabíjanie „zradcov a nepriateľov“ pokračovalo aj cez 2. svetovú vojnu a po nej, až do Stalinovej smrti v roku 1953.

V Spojených štátoch pôsobila pravicová rasistická organizácia KKK (Ku-Klux-Klan) a ďalšie extrémistické organizácie. Obdobie od Veľkej francúzskej revolúcie približne do začiatku 1. svetovej vojny je charakterizované ústupom štátneho terorizmu a rastom protištátneho terorizmu praktikovaného revolučnými či anarchistickými organizáciami. Po vzniku totalitných režimov v medzivojnovom období nastala renesancia štátneho terorizmu.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.