Literárny a kultúrny vývoj v Európe a na Slovensku medzi dvoma svetovými vojnami

V období medzi dvoma svetovými vojnami sa ďalej rozvíjalo to, čo bolo typické pre predchádzajúce obdobie. Pokračuje búrlivý rozvoj vedy a techniky, neustále vznikajú, rozvíjajú sa a zanikajú avantgardné smery, jednotlivé druhy umenia sa navzájom ovplyvňujú a prelínajú. Zároveň však toto obdobie prináša aj nové osobitosti – nové geograficko-politické rozdelenie Európy i sveta na mocenské sféry vplyvu vyúsťujúce do dvojpolárnosti (socializmus – kapitalizmus), do vzniku totalitných režimov. Umelci sa združujú do národných i nadnárodných organizácií, zvyšuje sa význam umeleckého prekladu.

EURÓPA PO 1. SVETOVEJ VOJNE

Už roku 1919 na mierovej konferencii v Paríži Dohodové mocnosti založili Spoločnosť národov – organizáciu pre medzinárodnú spoluprácu s prvoradou úlohou zabrániť novým vojnám. No už v tom istom roku B. Mussollini zakladá v Miláne prvé militantné fašistické skupiny a v sovietskom Rusku sa rozhára krvavý oheň občianskej vojny (ruský prozaik ARŤOM VESIOLYJ toto pohnuté obdobie zobrazil v románovej freske Rusko krvou umyté). Po jej skončení Sovieti zakladajú pre ľudí nepohodlných novému režimu prvé gulagy – väzenské pracovné tábory, ktorých princíp doviedol do beštiálnej dokonalosti hitlerovský fašizmus v koncentračných táboroch. Politické územné zmeny najmä v Európe už v sebe paradoxne skrývali zárodky budúcich mocenských konfliktov, ktoré vyústili do druhej svetovej vojny. Skúsenosti z prvej svetovej vojny privádzajú aj umelcov k potrebe medzinárodnej spolupráce a solidarity, vzájomného spoznávania sa. Roku 1921 v Anglicku zakladajú PEN klub (medzinárodné združenie spisovateľov). Väčšiu úctu si získava aj oceňovanie spisovateľov Nobelovou cenou.
Spolu s vedou a technikou sa rozvíja aj umenie: do prózy prenikajú prvky filmovej tvorby (montáž, strih), rozvíja sa rozhlasové vysielanie, ktoré nadobúda čoraz masovejší charakter, a začína šíriť prózu, poéziu i drámu. Vzniká nový dramatickú útvar: rozhlasová hra (najprv išlo o dramatizáciu románov, poviedok, noviel, neskôr aj o úpravy divadelných hier).

POKRAČOVANIE VÝVINU AVANTGÁRD

Udalosti prvej svetovej vojny vplývali na tvorbu mnohých umelcov, ktorí sa s týmto tragickým historickým obdobím vyrovnávali pomerne dlho a rozličným spôsobom. Vo výtvarnom umení, hudbe, poézii a sčasti aj v próze otrasné vojnové udalosti odráža napr. expresionizmus, v svetovej próze sa formuje tzv. stratená generácia. Charakteristický je vývin avantgardných smerov: niektoré zažiaria a zhasnú, iné sa stihnú rozvinúť. Po vzniku dadaizmu o krátky čas z neho vychádza surrealizmus, v roku 1924 sa v Čechách objavuje Manifest poetizmu, v Rusku krátko po roku 1917 vzniká a vyvíja sa konštruktivizmus.





RAST VÝZNAMU UMELCOVEJ INDIVIDUALITY

Popri skupinových trendoch však nezanedbateľnú úlohu zohrávajú aj výnimočné osobnosti, neopakovateľné umelecké individuality. V próze napr. FRANZ KAFKA predpovedajúci tragický dosah anonymných mocenských aparátov na život obyčajných ľudí a vystihujúci filozofiu ľudského odcudzenia sa (tzv. alineáciu). Ďalej JAMES JOYCE hľadajúci zmysel ľudskej podstaty v tajomných hlbinách psychiky i jazyka svojich hrdinov, maximálne uvoľňujúci prozaickú kompozíciu využitím tzv. prúdu vedomia v rozprávaní (prúd vedomia sa opiera o vyjadrenie subjektívnych pocitov hrdinu v jeho vnútornom monológu na podvedomom základe). Prozaik MARCEL PROUST zachytil v sugestívnej próze podrobnosti zo života francúzskej šľachty, meštiactva i umeleckej bohémy z konca 19. storočia v rozsiahlom cykle hľadanie strateného času. Letec a spisovateľ ANTOINE DE SAINT-EXUPÉRY tvorí nový humanizmus, prízvukuje, že svet treba vnímať a „vidieť srdcom“. Viaceré oblasti umenia, literatúru nevynímajúc, ovplyvnila individualistická filozofia F. NIETZCHEHO a výskumy viedenského psychoanalytika S. FREUDA, ktorý zdôrazňoval vplyv pohlavného pudu (libida) na myslenie a konanie človeka (najmä surrealizmus vychádzal z jeho učenia). V literárno-vedných výskumoch dosahuje značný význam štrukturalizmus, ktorý vyzdvihuje formálne prvky literárneho diela (známy bol tzv. Pražský lingvistický krúžok, ruská formálna škola, francúzska štrukturalistická škola.) v Čechách sa stal výrazným predstaviteľom tohto smeru JAN MUKAROVSKÝ, na Slovensku MIKULÁŠ BAKOŠ. Vzrástol aj význam komparatívnej – porovnávacej literárnokritickej metódy.

UMELCI V EMIGRÁCII

Jednotlivé druhy umenia sa k sebe viac priblížili, čo vyplynulo aj z toho, že po vzniku sovietskeho Ruska a hitlerovského Nemecka sa mnohí umelci ocitli v emigrácii a ich tvorba mimo vlasti získala určité špecifiká (napr. ruskí spisovatelia IVAN BUNIN, MARINA CVETAJEVOVÁ, LEONID ANDREJEV, nemeckí autori THOMAS MANN, HEINRICH MANN, ERICH MARIA REMARQUE, BERTOLT BRECHT atď.). americkí spisovatelia, ale aj spisovatelia iných krajín získavali pobytom v Európe, najmä v Paríži, nové skúsenosti a podnety na tvorbu. Tieto skutočnosti však nepotlačili národné znaky jednotlivých literatúr, no nasmerovali umelecké výboje k zjavnejšej univerzálnosti.

SLOVENSKO V NOVEJ SITUÁCII PO ROKU 1918

Vznik ČSR utvoril na Slovensku podmienky na podstatne priaznivejší kultúrny rozvoj. Slovenskí politici, umelci i široká verejnosť vkladali do samostatného štátu Čechov a Slovákov veľké nádeje, pochopiteľné v súvislostiach dovtedajšieho mimoriadne nepriaznivého národného vývinu. Podľa Ústavy z roku 1920 bola ČSR prakticky unitárnym štátom s dvojkomorovým parlamentom. Hoci sa v pomerne krátkom čase urobili mnohé pozitívne kroky pre hospodársky, spoločenský a kultúrny život Slovenska, nepokračovali v takom meradle a s takou dôslednosťou, ktorá by odstránila výraznú asymetrickosť najmä medzi hospodárskym vývinom v Čechách a na Slovensku. Slovenská národná strana už v roku 1918 predložila slovenskému národnému zhromaždeniu v Martine svoj prvý návrh na legislatívnu úpravu autonómneho postavenia Slovenska v ČSR, no jej iniciatíva, ani väčšina ostatných snáh rôznych politických zoskupení neboli naplnené. Až predvečer druhej svetovej vojny priniesol okrem iných pohnutých udalostí aj rozpad ČSR a vznik Slovenskej republiky, no už oklieštenej o značnú časť južného Slovenska.

NOVÉ NÁRODNÉ INŠTITÚCIE

V rokoch 1919 a 1922 vznikli nové národné inštitúcie, ako boli Univerzita Komenského v Bratislave, Umelecká beseda slovenská, Slovenské národné divadlo. Svoju činnosť obnovila a široko rozvinula Matica slovenská, boli obnovené Slovenské pohľady, znova začali vychádzať Prúdy a Živena. K nim sa priradili mnohé ďalšie časopisy rôznej úrovne i orientácie. V nich sa venovalo veľa miesta umeniu a najmä literatúre. Boli to napr. Mladé Slovensko, Vatra, Svojeť, neskôr Tvorba, Luk, DAV, Elán, Slovenské smery, Kultúra, Nový rod, Pero, Postup. Od roku 1921 do roku 1947 vydávala Matica slovenská Čítanie študujúcej mládeže určené najmä stredoškolákom. V tejto edícii vychádzali základné diela slovenskej literatúry a ukážky z diel klasikov svetovej literatúry. V rokoch 1922 – 1952 z iniciatívy Štefana Krčméryho vychádzala edícia Knižnica slovenských pohľadov, ktorá predstavovala tvorbu súčasných slovenských autorov spolupracujúcich so Slovenskými pohľadmi. Okrem beletrie tu vychádzali aj literárnovedné, literárnohistorické a jazykovedné práce. Roku 1927 vzniká edícia SPKK – Spoločnosť priateľov krásnych kníh.

SLOVENSKO-ČESKÉ VZŤAHY V NOVEJ SITUÁCII

Do nového svetla sa dostali slovensko-české vzťahy. Najmä v kultúrnej oblasti sa mnohí umelci podieľali na poznávaní a rozvíjaní obidvoch národných kultúr. Uznávanou osobnosťou na Slovensku bol napr. filmár, fotograf a muzikológ Karel Plicka, režisér filmu Zem spieva, zobrazujúcom krásu slovenskej prírody a folklóru. Slovenskú operu a balet pomáhal budovať v SND skladateľ Oskar Nedbal. V Prahe začal vydávať Leopold Mazáč edíciu EMSA – Edícia mladých slovenských autorov, ktorú počas pražského pobytu redigoval básnik Ján Smrek. V Prahu pôsobil ako novinár Ladislav Novomeský. Našli sa, žiaľ, aj prípady nie celkom korektného pôsobenia českých vzdelancov na Slovensku – čechoslovakizmus na bratislavskej filozofickej fakulte propagovali profesori Albert Pražák a Václav Chaloupecký a pri vydaní nových pravidiel slovenského pravopisu v Matici slovenskej jazykovedec Václav Vážný. Celkovo však kultúrne slovensko-české vzťahy dosiahli veľmi dobrú a v prevažnej miere priateľskú a nezištnú povahu.

NOVÉ VÝVINOVÉ TRENDY V UMENÍ

Po vzniku ČSR umelci určitý čas necítili potrebu realizovať svoju tvorivé zámery cez národnoobranné postoje. Otvoril sa priestor novým tematickým a výrazovým možnostiam, experimentovaniu a tvorivému využívaniu podnetov z domácich zdrojov, ako aj z európskych umeleckých avantgárd a rôznorodého duchovného kontextu (spojitosť, súvislosť). Takého zameranie bolo typické najmä pre nastupujúcu generáciu, ktorá sa v bohatom zastúpení predstavila v Zborníku mladej slovenskej literatúry. O tento reprezentatívny počin sa roku 1924 zaslúžil Ján Smrek, ktorý zborník zredigoval a vydal. Významnú úlohu v slovenskej literatúre však zohrávali aj predstavitelia staršej, kritickorealistickej a symbolistickej generácie (M. Kukučín, J. G. Tajovský, B. Slančíková-Timrava, J. Jesenský, V. Roy, nepublikujúcou literárnou autoritou zostal I. Krasko). Svoje tvorivé úsilie po roku 1918 naplno realizovali aj vekovo starší autori – Ladislav Nádaší-Jégé, Štefan Krčméry, Martin Rázus. Ústrednými osobnosťami sa však postupne stali predstavitelia mladej nastupujúcej generácie – v poézii Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ladislav Novomeský, Valentín Beniak, Andrej Žarnov, neskôr predstavitelia katolíckej moderny a nadrealizmu. V próze to boli predovšetkým Jozef Cíger-Hronský, Milo Urban, Tido Gašpar, Ján Hrušovský, Július Barč-Ivan, Peter Jilemnický, Ivan Horváth, Gejza Vámoš, neskôr predstavitelia tzv. lyrizovanej prózy, počas druhej svetovej vojny Dominik Tatarka. V dráme sa stali výraznými nositeľmi nových trendov Ivan Stodola a predovšetkým Július Barč-Ivan a Peter Zvon.

PROGRAM „OTVÁRANIA OKIEN DO EURÓPY“

Problematika, ktorou sa naši spisovatelia zaoberali, rovnako ako ich svetonázorová či filozofická orientácia boli veľmi rôznorodé. Väčšina autorov najmä v druhej polovici 30. Rokov sa hlásila k programu „otvárania okien do Európy“, lebo vyjadroval úsilie predstaviť Slovensko Európe a uplatňoval rozmanité tvorivé podnety európskej kultúry v našich podmienkach bez prípadného potláčania národných osobitostí. Významnú úlohu v tejto súvislosti zohrali aj preklady z inonárodných literatúr. Po roku 1918 sa veľmi intenzívne začala venovať prekladom najmä nastupujúca básnická generácia. Pomerne zavčasu dokázali naši umelci reagovať na nebezpečenstvo fašizmu. Vzniklo relatívne silné ľavicové zoskupenie, ktoré propagovala ideály sociálnej spravodlivosti a humanizmu. S týmto krídlo ľavicových intelektuálov (Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Peter Jilemnický, Eduard Urx) viedli spory nielen nacionálne orientovaní spisovatelia (A. Žarnov, T. Gašpar a ďalší), ale aj iné predstavitelia umeleckého sveta, ktorí obhajovali ideály univerzálneho humanizmu a demokracie. Napriek výrazným politickým a ideovým rozporom dokázali spisovatelia všetkých prúdov a orientácií zjednotiť svoje úsilie a roku 1936 zvolali kongres slovenských spisovateľov do Trenčianskych Teplíc. Na ňom prízvukovali potrebu obrany kultúry a ľudskosti proti nastupujúcemu fašizmu.

PODNETY Z OBLASTI EURÓPSKEHO MYSLENIA

Slovenský literárny život reagoval na rôzne podnety európskeho duchovného sveta: napr. bergsonovský vitalizmus zanechal vplyv v básňach J. Smreka a próze M. Urbana. Predstaviteľov modernej slovenskej katolíckej tvorby zasa do istej miery formovali duchovné aktivity spisovateľov. HENRIHO BERMONDA a MAURICEA BLONDELA, autorov lyrizovanej prózy ovplyvnili MIQUEL DE UNAMUNO, CHARLEJ RAMUS, JEAN GIONO. Prvky surrealizmu dôsledne uplatnili v svojej tvorbe nadrealisti, okrem iného i v tom, že vystupovali ako umelecká skupina, mali vlastný program a publikovali manifesty a spoločné zborníky. Viacerých básnikov poznačil aj český poetizmus a proletárska poézia. Dramatici J. Barč-Ivan a P. Zvon uplatnili v svojich hrách prvky experimentálnej drámy. Väčšina autorov však vychádza predovšetkým z národných tradícií, či už v zameraní na historické témy alebo na súčasnosť.