Rusko bolo v 19. Storočí zaostalou európskou krajinou. Kapitalizmus sa tu začal vyvíjať neskoro. Ľudia žili v nevoľníctve. Nevoľníckych roľníkov bolo možné predávať a kupovať ako vec. Nútená práca bola málo produktívna a poľnohospodárstvo zaostalé. Začiatkom 19. Storočia bol v Rusku cárom Alexander I. (vládol v rokoch 1801 – 1825). Napoleon, ktorý v tom čase vládol vo Francúzsku sa snažil začiatkom 19. Storočia uzatvoriť spojeneckú zmluvu s Ruskom. Takáto zmluva bola uzatvorená v mestečku Tiľzit v roku 1807. Neskôr sa cieľom Napoleona stalo aj ovládnutie Ruska a preto v roku 1812 so svojim vojskom podnikol výpravu do Ruska. V Rusku sa začala Vlastenecká vojna, proti Napoleonovi vystúpil celý ruský národ a ruskú armádu víťazne viedol Kuterkov. Napoleon utrpel veľkú porážku, zo 600 000 – ovej armády sa vrátilo iba 30 000 ľudí. Povstanie ľudu po vojne bolo ťažké. Začali vznikať rôzne tajné spolky. Ich cieľom bolo bojovať proti cárizmu a samoderžaviu. 14. 12. 1825 vypuklo v Rusku postavenie dekabristov. Boli to šľachtický revolucionári. Ich heslá – zničenie nevoľníctva a samoderžavenia. Povstanie bolo kruto potlačené, 5 radcovia boli popravení a ostatné účastníci povstania boli poslaný do vyhnanstva na Sibír (121 osôb). Po porážke povstania bol cárom Nikolaj I. (1825 – 1855). V krajine nastáva teror, zosilnený bol policajný aparát. Jeho cieľom bolo upevniť samoderžavie. Tomuto obdobiu hovoríme obdobie nikolajerskej reakcie, pre ktoré je charakteristické potláčanie všetkých slobôd, prenasledovanie a cenzúra.