Napoleon Bonaparte Napoleon Buonaparte sa narodil 15. augusta 1783 v hlavnom meste Korziky Ajacciu. Študoval delostrelectvo vo vojenskej akadémii vo Francúzsku. Vynikal v matematike, dejepise a zemepise.Po vyštudovaní v roku 1785 sa stal dôstojníkom a bol poslaný do delostreleckého pluku v Le Fére vo Valencii. Mladý Napoleon napísal špeciálnu prácu z balisitiky.Za obliehania Toulonu roku 1793 rozostavil Bonaparte delostrelectvo podľa podľa schémy, ktorú sám vypracoval. Obstrel bol úspešný a anglickí interventi boli rozprášení. Toulon padol.Za toto víťazstvo povýšil Konvent 24-ročného Bonaparta na generála. Napoleon sa oženil s o niekoľko rokov staršou Jozefinou de Beauharnais. Jej známosti mu pomohli k tomu, aby mu pridelili armádu – takzvaná talianska armáda. Bol to zbor 36.000 zle vyzbrojených vojakov, ktorý bol určený pre menej významné bojisko v Piemonte. Menovanie prijal Napoleon ako príležitosť. Talianske ťaženie začalo v roku 1796. Najskôr rozdrvil Rakúšanov 12. apríla 1796 v bitke pri Montenotte 21. apríla porazil Rakúšanov pri Degae .

Ďalej Rakúsko porazil 10. Mája pri Lodi. Teraz prišla najväčšia prekážka, pevnosť Mantova. Napoleon pri obliehaní porazil všetky prichádzajúce armády, ktoré mali Montrave pomôcť. Pevnosť kapitulovala 2. Februára 1797. Teraz mal cestu na Viedeň voľnú cestu. Napoleon však nechcel nič riskovať a navrhol Viedni mier, ktorý pol bez váhania prijatý. Význam jeho víťazstiev bol obrovský. Ostatné oveľa väčšie francúzske armády prehrali bitky s Rakúšanmi. Jeho pôvodne bezvýznamná armáda rozhodla vojnu. Napoleon v tomto ťažení porazil 7 najlepších cisárskych armád. Pre direktórium sa Napoleon stal nebezpečný a preto sa snažilo poslať ho čo najďalej od Paríža. Tak sa stal generálom tzv. anglickej armády určenej pre inváziu do Anglicka. Napoleon však prišiel k záveru, že výhodnejšie by bolo obsadiť Egypt. Nezávisle od neho k tomuto záveru prišiel aj minister zahraničných vecí Charles Talleyrand a ten presvedčil Direktórium o správnosti tohto plánu. Už 19. mája 1789 vyplávalo z Tulonu 350 lodí s 37000 vojakmi. Prvá bitka bola už 21. mája, kde Francúzi zmasakrovali 10.000-ovú nepriateľskú armádu. Generál Desaix naháňal utekajúcich nepriateľov až do Sedimanu kde ich porazil.

Napoleon sa pustil do reforiem, ale prerušila ho koalícia Egypta, Anglicka a Ruska. Anglický admirál Nelson potopil väčšinu Napoleonových lodí, tak bez možnosti príchodu posíl z Francúzska bol Napoleon porazený. Tajne ušiel do Francúzska a velenie prenechal generálovi Kébrovy. V Európe sa začala formovať 2. protifrancúzska koalícia zložená z Anglicka, Ruska, Rakúska. Francúzsko si neviedlo najlepšie. Rusko-rakúska armáda porazila 27. apríla francúzskeho generála Moreaua. Na začiatku roku 1800 Rusko opustilo koalíciu. No neskôr, 16. decembra, vytvorilo Rusko, Prusko, Dánsko a Švédsko takzvanú Severnú konvenciu, požadujúcu slobodu námorníckeho obchodu, ktorá bola namierená proti Anglicku. Po bitke pri Hohenlindenu 9. decembra 1800 mali Francúzi voľnú cestu na Viedeň. Rakúsko mohlo už len požiadať o prímerie (25 decembra 1800). Mier bol podpísaný 9 februára 1801 v Lunéville. Druhá koalícia bola definitívna porazená (vo vojne zostal len Paríž a Londýn). Vojna medzi Londýnom a Parížom stratila zmysel. Anglicko si upevnilo pozície na mori, Francúzsko dominovalo na kontinente. Preto začali obe veľmoci v roku 1801 s mierovými jednaniami. Mierová zmluva bola podpísaná 25. marca 1802. Londýn uznal existenciu Francúzskej republiky a vzdal sa Cejlónu a Trinidadu v prospech Paríža. Pomery na Malte a v Egypte boli navrátené do predvojnovému stavu. V Európe nastal krátky mier. Ale nevyhovoval ani Parížu ani Londýnu. Predovšetkým však Angličanom, ktorí považovali podmienky mieru za veľmi nevýhodné. Anglicko sa snažilo vyprovokovať Francúzsko k ďalšej vojne. Anglicko nemalo silnú pozemnú armádu a preto vojnu podporovalo skôr finančne, nie vojskom. Spojencom sa stalo Rusko. Cár Pavol I. bol naklonený Francúzsku, tak sa Anglicko postaralo o palácový prevrat v Rusku. Cára Pavla I. zavraždili.

Novým cárom sa stal jeho syn Alexander I. Alexander sa začal orientovať na Anglicko, silná Francúzsko-Ruská koalícia sa stala minulosťou. Rusko vstúpilo do koalície s Anglickom. Obe mocnosti využívali mier na čo najlepšiu prípravu na najbližšiu vojnu. Ale aj Napoleon netajil svoj plán v čo najkratšej dobe zaútočiť na Anglicko. Obe strany čakali len na vhodnú zámienku. Stala sa ňou Malta. Londýn sa v mierovej zmluve zaviazal k jej opusteniu, stále však váhal. Preto 16. mája bola vyhlásená vojna. Nová vojna sa stala vojnou obchodnou, pretože Anglicko nemalo vojsko na útok na kontinente a Francúzsko loďstvo na prepravu vojska do Británie. Rakúsko predčasne vyhlásilo Francúzsku 3. septembra 1805 vojnu, ako odpoveď na Napoleonove naliehanie na rakúsku neutralitu. Rakúska armáda pod velením poľného maršala Macka predčasne prekročila pohraničnú rieku Inn. Napoleon využil chybu Rakúska a nečakane sa objavil pred osamotenou macovou armádou, ktorú 20. októbra donútil sa vzdať. Tak vyradil z boja hlavnú rakúsku armádu a zo svojou vstúpil na rakúske územie. Už 13. októbra obsadil nechránenú Viedeň. Zvyšok rakúskej ustupujúcej armády sa pripojila k ruskej armáde pod velením generála Kutuzova. Konečná bitka sa odohrala 2. decembra 1805 pri dedinke Slavkov. Napoleon už o 16. hodine definitívne porazil koalíciu. František II. požiadal o mier, ktorý bol podpísaný 6. decembra a definitívny mier 26. decembra v Bratislave. Okolo roku 1808 sa začalo búriť Španielsko. Napoleon ho po krátkej vojne porazil a dosadil na trón svojho brata Jozefa. Po krátkom čase sa však Španielsko znovu vzbúrilo (vojna v Španielsku trvala až do roku 1814) a čo bolo horšie Rakúsko a Anglicko chystali ďalšiu protifrancúzsku koalíciu. Napoleon tak či tak vojnu vyhral. Mier bol podpísaný 14. októbra v Shonbrnne. Teraz Napoleonovi v ceste za absolútnym ovládnutím Európy stálo Rusko. Pre vojnu mal vyhradených 675.000 mužov. Rusko počítalo s necelými 400.000 mužmi.Boli donútený ustupovať a Napoleonova armád sa dostala až do Moskvy. V Moskve očakávali rokovania o mieri s rusmi, ale oni nechali Moskvu napospas Francúzom a ustúpili. Francúzov zastihla krutá zima na ktorú neboli pripravení. Chceli ísť na juh, ale menšia potýčka s ruskou armádou ich vystrašila a Napoleon sa rozhodol vrátiť nazad do Poľska, tou istou cestou akou prišiel do Moskvy. Armádu ničil mráz a neustále šarvátky s ruskými oddielmi. Nazad sa vrátilo iba 47.000 mužov. Európske mocnosti zacítili príležitosť a vytvorili v poradí 6. koalíciu. Tá pozostávala z Anglicka, Ruska, Pruska, Rakúska a Španielska.

Napoleon si viedol v bojoch dobre, ale nemal šancu proti prevahe. 6. apríla 1814 bol porazený. Musel odísť na ostrov Elba. Po 9 mesiacoch ušiel a vylodil sa na francúzskom pobreží. Mocnosti medzi tým dosadili vo Francúzsku za kráľa Ľudovíta XVIII. Bol veľmi nepopulárny. Armády, ktoré vyslal zajať Napoleona ho buď „nenašli“ alebo sa priamo pridali na jeho stranu. Kráľ musel utiecť. Tak sa Napoleon bez jedného výstrelu znovu zmocnil Francúzska. Rozposlal európskym panovníkom ubezpečenie o svojej snahe žiť v mieri. Ale oni ho nechceli. Sformovala sa nová už 7. koalícia. Vytiahol proti nej do Belgicka. V dvoch bitkách rozprášil Prusov a nechal ich prenasledovať časťou svojej armády. To sa mu stalo osudné v bitke pri Waterloo. Ustupujúca pruská armáda sa stihla pripojiť do bitky a pomôcť Angličanom. Napoleon bol vyhostený na ďaleký ostrov sv. Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.