PRIEMYSELNÁ A TECHNICKÁ REVOLÚCIA


Francúzska revolúcia nebola jedinou veľkou zmenou, ktorá sa udiala v Európe koncom 18. storočia. Postupná, ale o nič menej dôležitá revolúcia premenila postupy, podľa ktorých dovtedy ľudia pracovali. Počas celého 18. storočia konštruktéri zdokonaľovali vynálezy určené na práce, ktoré dovtedy robili ľudia. Toto viedlo k ďalším problémom ako nedostatok pracovných miest, lebo stroje nahrádzali ľudí. Manufaktúrna výroba postupne zanikla a presadzovala sa výroba za pomoci strojov. Všetko to začalo v Spojenom královstve.
Prelom nastal v rokoch 1764-1767, keď James Hargreaves vytvoril ručný spriadací stroj – „jenny“, ktorý spracúval naraz 8 nití, ale obsluhoval ho len jeden človek. Vyrobená priadza bola tenká a často sa trhala. Zlepšením tohto smeru bol v roku 1767 Highsov spriadací stroj – „water-frame“, ktorý bol poháňaný vodným kolesom. Takto vyrobená priadza však bola hrubá. Prednosti týchto dvoch vynálezov potom v roku 1776 skombinoval Samuel Crompton a vytvoril stroj „mule“ – čiže kríženca, ktorý bol 20-krát výkonnejší. Tento stroj mohol naraz spriadať až 1000 nití. Vyrobená priadza bola jemná a zároveň dostatočne pevná.
S rozvojom výroby súvisela otázka získavania surovín. Najviac dopytovaná bola surová bavlna. Problémov však bolo tzv. vyzrňovanie bavlny. Jeden otrok odovzdal denne 1 - 6 libier (0,5 – 3 kg) čistého vlákna, čo nebolo postačujúce. Obrat nastal v roku 1793 s vynálezom ElihoWhitneyho. Jeho vyzrňovačka bavlny – cotton-gin – dávala asi 50 libier vlákna denne. S ďalším vylepšovaním to bolo až 1000 libier denne. Vývoz bavlny začal prudko stúpať.
Hromadné využívanie strojov v textilnom priemysle a vznik modernej továrenskej veľkovýroby by nebol možný, keby výrobcovia ostali odkázaní na staré zdroje energie. „Prvý motor feudálnej epochy“, čiže vodné koleso, už nepostačoval. Továrne odkázané na energiu vodného toku sa museli často stavať v odľahlých oblastiach.
Konštruktérom nového zdroja energie, parného stroja, sa stal v roku 1763 James Watt. Tento stroj pracoval na princípe stlačenej pary. Mal oveľa väčší výkon ako predchádzajúce parné stroje a využíval sa vo fabrikách na pohon, valcovaní zdvíhacích strojov a iných zariadení. Nastal vek pary. Wattov parný stroj odstránil závislosť na vodnej energii, a umožnil tak stavať továrne na miestach s najvhodnejšími podmienkami.Všetky súčiastky parného stroja bolo potrebné zhotoviť z kovu a vyžadovalo sa ich dokonalejšie opracovanie, pretože museli do seba presne zapadať. Preto sa objavujú ďalšie nové stroje a nástroje, napr. strojná vŕtačka, sústruh so suportom (suport – zariadenie, ktoré samo drží nôž a posúva ho do záberu), ďalej to bol stroj na výrobu klincov, skrutiek. Objavujú sa stále ďalšie stroje, ktoré sú už pevnejšie, presnejšie a majú takú pracovnú účinnosť, aká nebola u ich drevených predchodcov možná..
V Spojenom kráľovstve nastal problém s nedostatkom dreva. Lesy sa tu relatívne rýchlo vytratili. Preto sa kládol veľký význam hľadaniu alternatívnych spôsobov tavenia železa, a to viedlo k uhliu. Už koncom 17.storočia boli povrchové zásoby uhlia prakticky vyčerpané. Pre ďalšie uhlie sa muselo teda viac do hĺbky. Teda až pod hladinu spodnej vody. To zase znamenalo nájsť spôsob ako odčerpávať vodu z baní. Na čerpanie vody z baní sa používal parný stroj postavený Saverym Newcomentom v roku 1712. O tomto stroji sa hovorilo ako o „priateľovi baníkov“. Jeho nevýhodou bola malá účinnosť a veľké straty energie.
Priaznivý surovinový zdroj v strednom Anglicku, kde sa popri železnej rude nachádzalo i čierne uhlie, umožnil na sklonku 18. storocia vybudovať rozsiahlu sieť železiarní. Veľká Británia potom vyše storočia dominovala vo výrobe železa a ocele. Dovážaná oceľ však bola lacnejšia než anglická a hrozilo, že anglickí výrobcovia budú závislí na dovoze. Bolo teda potrebné nájsť palivo, ktoré by dokázalo nahradiť drevené uhlie, lebo dovtedy sa na pohon nových strojov používala para získavaná spaľovaním uhlia. Novinku v tomto smere priniesol v roku 1709 Abraham Darby, ktorý prišiel na tavenie železa s použitím koksu namiesto dreveného uhlia.
Potreba železa mala za následok rozvoj baníctva. Zakladalo sa množstvo baní a železiarní, v ktorých sa ťažili suroviny na výrobu strojov. Výroba strojov si vyžadovala pevnejší materiál. Postupne sa začala uplatňovať liatina a neskôr aj oceľ, pretože bola tvrdá a dostatočne pevná.
Tvrdé železo, známe ako oceľ, bolo objavené pred viac než dvoma tisícročiami, ale proces jeho výroby bol veľmi drahý. V 50. rokoch 19.storočia objavil anglický inžinier Henry Bessemer lacnú metódu spracovania surového železa na oceľ (Bessemerova metóda). Keďže oceľ mala oveľa dlhšiu životnosť ako železo, jej výroba sa za krátky čas rozšírila po celej Európe. Železo sa využívalo na výrobu strojov, koľajníc, mostov, železníc, lokomotív a vagónov.
Priemyselná revolúcia v Anglicku neostala bez vplyvu na hospodárstvo iných krajín. V ostatných krajinách Európy cechy a manufaktúry úplne postačovali na výrobu priemyselného tovaru pre európsky kontinent. V jednotlivých krajinách mala priemyselná revolúcia iný priebeh ako v Anglicku. Priemyselné krajiny začali podliehať rovnakým ekonomickým podmienkam.
Nedlho po Anglicku nasledovalo Francúzko, Nemecko a Spojené štáty. Do konca 19. storočia sa až s výnimkou Balkánu a Ruska spriemyselnila celá Európa. V Rusku sa po Októbrovej revolúcii začala až v 30. rokoch za Stalinovej vlády; stavali sa tam celé nové priemyselné mestá.