Vasilij Kandinskij - Nedeľa


Vasilij Kandinskij je predstaviteľ ruského expresionizmu, ktorý žil v rokoch 1886 – 1944. Expresionizmus bol rozvinutý umelecký smer, ktorého vrcholné zotrvanie na výtvarnej scéne trvalo 15 rokov, a to od roku 1905 do 1920. Nebolo to samostatné hnutie, ale zjednocovalo ho používanie výrazných farieb, deformovaných postáv a abstrakcie na vyjadrenie tém príbuznosti a odsúdenia.
Dominuje v ňom prenikavá farba, deformácia, abstrakcia, maškaráda, spoločenstvo, odsúdenie, sociálna kritika a očistenie.
Expresionizmus je severo-európsky fenomén, ktorý charakterizuje emocionálne extrémy, ktoré siahajú ku Munchovi, Ensorovi. Je to umenie pravdy a nepokoja.V Nemecku sa hlavní predstavitelia zaradili do dvoch voľných skupín:
1; Die Brucke /most/ r.1905-1913
2; Der blaue Reiter /modrý jazdec/ r.1911
Obidve tieto skupiny skúmali deštrukciu na základe emócií, zobrazovaní prírodných katastrof, biblických motívov a apokalipsy. Kandinskij patrí do skupiny modrého jazdca, ktorá bola zameraná skôr mystickejší, ktorá sa pokúšala nájsť duchovnú pravdu.
Je autorom abstraktných diel a tie sú pre väčšinu z nás náročnejšie na vnímanie, a preto ho mnohí považujú za príliš zložité, no ani pochopiť sa ho nesnažia. Tu platí, ked´ abstraktné diela neskúmame dostatočne dlho a s otvoreným srdcom, neuvidíme nič, iba rôznofarebnú nesúrodú tapetu.
Kandinskij mal vrodená eidetické týkajúci sa názorného optického predstavovania vlohy a synestetické nadaniejav, ktorý spočíva v tom, že akýkoľvek podnet pôsobiaci na zodpovedajúci zmyslový orgán vyvoláva mimo vôle subjektu nielen pocit, ktorý je špecifický pre daný zmyslový orgán, ale zároveň aj dodatočný pocit alebo predstavu, ktorá je charakteristická pre iný zmyslový orgán. Najrozšírenejším prejavom synestézie je tzv. farebný sluch, pri ktorom zvuk vyvoláva popri sluchovom pocite aj farebný pocit. - farby sa mu menili na hudbu. Po návšteve Wergerovej opery fascinovaný emocionálnou silou hudby napísal: „Videl som v duchu všetky svoje farby, mal som ich pred očami. Vyvstávali predo mnou divoké, takmer bláznivé línie.“
Myšlienka na splynutie jednotlivých druhov umenia je u neho naznačená už v cykle drevorytov ako syntéza slova, obrazu a
zvuku. Kandinskij používal farbu veľmi premyslene, vedeckým spôsobom. Farebný odtieň spojoval s charakterom zvuku, prípadne s výškou tónu a silu farieb so silou zvuku.
Kandinskij, citlivý muž so silnou motiváciou, dokázal svoje vízie zvestovať svetu. Vyjadroval sa predovšetkým prostredníctvom farebnej palety:
„Farba je prostriedkom k vytváraniu priameho vplyvu na dušu. Farby sú ako klávesnice, oči ako kladivká a duša je klavírom s mnohými strunami. Umelec je rukou, ktorá hrá, dotýka sa tej či onej klávesy, aby rozochvela dušu.“
Ako prvý, na solídnom teoretickom základe, dokonal prechod od predmetného k abstraktnému. Svoj 1. abstraktný akvarel vytvoril v r.1910. „Zo všetkých druhov umenia je najťažšia abstraktná maľba. Aby ste ju zvládli, musíte veľmi dobre maľovať, musíte mať cit pre kompozíciu a farby a musíte byť skutočným básnikom.“ V dobe hľadania a kladenia otázok boli pre Kandinského náboženské a okultné otázky opornými bodmi, a ako také si našli cestu aj v jeho teórii umenia. Snažil sa zviditeľniť duchovno v abstraktných farbách a tvaroch. Pokúsil sa zdôvodniť vnútorný, tajomný svet medzi farebným podnetom a psychicko-duchovným účinkom na pozorovateľa.
Tvrdil, že akékoľvek umenie sa nachádza v stave duchovnej obrody a začína sa blížiť svojim cieľom a síce k príklonu k abstraktnosti a elementárnosti:
„Svet je plný rezonancií. Vytára vesmír javov, ktoré duchovne pôsobia. Mŕtva hmota je žijúci duch.“
Kandinskij prirovnával duchovný život ľudstva ku veľkému trojuholníku podobnému pyramíde.
„Umelec má úlohu a poslanie viesť iných k vrcholu zušľachťovaním svojho talentu. Vrchol trojuholníka tvoria niekoľkí jednotlivci, ktorí prinášajú božský pokrm pre ľudstvo. Je to duchovný trojuholník, pohybuje sa dopredu a pomaly stúpa, aj keď občas stagnuje. Počas období dekadencie duše klesajú ku dnu trojuholníka a vtedy sa ľudia snažia dosiahnuť len povrchné úspechy a ignorujú čisto duševné sily.“
Kandinskij pochopil, že „vnútorná potreba“ je jediná, ktorá môže inšpirovať skutočné umenie, a je tou hybnou silou, ktorá ho vháňa až kamsi za hranice bežného sveta
Je princípom umenia, základom foriem a harmónie farieb. Definuje ju ako princíp efektívneho kontaktu formy s ľudskou dušou. Každá forma je ohraničením povrchu inou formou. Obsahuje vnútorný obsah, ktorý priamo pôsobí na toho, kto sa na ňu so zaujatím pozerá.
Umelecké dielo sa rodí z vnútornej potreby umelca mysterióznym tajomným a mystickým spôsobom. Po svojom zrode nadobudne autonómny samostatný život, stane sa nezávislým subjektom, poháňaným duchovným dychom.
Medzi Kandinského najznámejšie diela patrí: Impresia, Nedeľa a Obraz s červenou škvrnou. V mojej práci som sa sústredila na dielo Nedeľa. Na ňom by sme mohli nájsť hádam všetky, už vyššie spomínané prvky expresionizmu, aj ked´ nejako veľmi toto dielo pestré nie je. Najviac v popredí je tu teplá červená so žltou farbou v kontraste s modrou a sivou. Farby sú na obraze nanesené v podobe škvŕn /pozadie má teplé farby a postavy studené/ , čo v určitom slovazmysle nám pripomína chaoticky. Postavy sú naznačené len lineárne čiernou farbou. Základ obrazu tvorí par muža a ženy, ktorý sú podľa obrys ich tiel oblečení v secesných kostýmoch. Muž poukazuje rukou na niečo, čo už na obraze sa nenachadza, pričom jeho pohľad patrí žene, ktorá má na tvári dva červené fľaky, ktoré pravdepodobne majú naznačiť oči. Na obraze nie je dostatočne viditeľná perspektíva, takmer žiadna tam nie je, len nám ju načrtáva menšia postava stajaca niekde v diaľke za mužovou zdvihnutou rukou. Podľa centrálneho páru muža a ženy usudzujem, že sú na prechádzke. Teplú farebnosť červenej a žltej v pozadí vnímam ako slnkom zaliaty exteriér. Prechádzku chápem ako istú formu oddychu, ktorú človek vykonáva prevažne vo svojom voľnom čase a ten môžeme nájsť hlavne v deň voľna, čiže nedele. Takto som si vysvetlila názov aký autor dal obrazu. No zase námetvo by som zase mohla tvrdiť, že dielo je viazané na dobu, v ktorej sa namaľovalo, a to nie len podľa oblečenia, ale aj podľa toho, že ľudia na začiatku 20.storočia (secesie) vychádzajú z interiéru do exteriéru. Chodia do divadiel, rôzne kultúrne akcie, do parkov sa prejsť či spraviť si piknik.
Celé dielo od Kandinskeho na mňa nespravilo najlepší dojem. Aj ked´ musím uznať, že na mňa zapôsobilo tak, že som z neho vycítila pokoj, harmóniu, no aj ked´ len u lineárne zobrazených postav. O Asi len to sa mi páčilo najviac. O farebnom riešení to už povedať nemôžem, pretože v mojich očiach sa tie farby takmer bijú.
V závere by som to chcela len zhrńuť a povedať, že v abstraktnom obraze skutočne platí, že obraz nemožno posudzovať ako tie konkrétne. Za každým prvkom treba hľadať hlbší zmysel, duchovno obrazu. Preto aj obraz Nedeľa nemusí byť správne pochopená, pokiaľ sa na ňu nedívame iným, bežným pohľadom. Tu nie je podstatná estetika či krásno javu na obraze, ale to, aké posolstvo skrze symbolov nám prináša, len tie symboly treba nájsť.