Od roku 1832
prevzala Matica česká vydávanie českého Musejníka, ktorý pod
zmenenými názvami vydávala do svojho zániku roku 1949. Aby
získala cisára a vládu pre rozvoj českých škôl, v roku 1832
vydala zbierku básní k 40. výročiu vlády cisára Františka I.
(Hlasy vlastenců). Nepochodila. Česká prezidiálna kancelária
v tom istom roku zakázala používať názov Matica česká. Až do
roku 1841 sa volala „Pokladnica českého Múzea k vydávaniu
českých kníh“. Túto skutočnosť básnik J. V. Kamarýt komentoval
slovami: „Otčim nedá, abychom tu Jedinou, která pěkný život náš
zachovati a jej osladiti chce, Matkou nazývali“. Útoky proti
Matici mali i svoju dobrú s tránku, zvýšili záujem o jej
činnosť, verejnosť si začala uvedomovať jej politický význam.
Stala sa prvou novodobou českou organizáciou, ktorá svojou
existenciou a činnosťou prispievala k rastu národného uvedomenia
a národnej kultúry. Jej hlavná náplň – vydávanie odbornej
a umeleckej literatúry – mala svoje ťažkosti. Väzili v tom, že
Matica česká, ako v podstate všetky slovanské matice, mohla
používať na vydavateľskú činnosť len úroky zo svojich financií,
čo pri relatívne nízkom počte členov, veľmi obmedzovali jej
vydavateľské možnosti. Hneď v prvých rokoch vydala Jungmannov
Slovník a Šafárikove Slovanské starožitnosti – diela, ktoré
spolu s Palackého Dejinami patrili medzi základné vedecké
vydania v 19. storočí v Čechách. Obe vydania finančne vyčerpali
Maticu, pred krachom ju ochránil jej kurátor knieža Hanuš
Kolovrat-Krakovský, ktorý splatil jej deficit. Vydanie českej
encyklopédie, ktoré bolo jedným z hlavných cieľov Matice,
zostávalo len zbožným želaním, podobne aj vydávanie populárnej
i umeleckej spisby. Dielo Jungmanna a Šafárika hoci vrcholne
vedecké, nebolo určené širokej verejnosti, nemohlo ju zaujať.
Klesal záujem o Maticu, napr. v roku 1840 sa za jej členov
prihlásilo len 10 nových členov. V druhom desaťročí účinkovania
nastal obrat. Rozšírili jej vydavateľskú činnosť – dávali na ňu
dve tretiny financií. V rokoch 1841–1851 vydala Matica 31 kníh,
zktorých tretina bola historického obsahu, ostatné náučné
a literárne (drámy V. Shakespeara). Počet zakladajúcich členov
vzrástol zo 466 v roku 1841 na 3773 v roku 1851 a tým i jej
majetok. Obohatený vydavateľský program tvorili štyri edície
– bibliotéka staročeská (stará česká literatúra do 17. stor.),
Bibliotéka novočeská (súčasná literatúra umelecká a vedecká),
Bibliotéka klasikov (preklady významných diel svetovej
literatúry) a
Bibliotéka domáca (domáce populárne a mravne poučné spisy).
V roku 1842 na návrh P. J. Šafárika zaviedli sériu Malá
encyklopédia náuk.