V júli a auguste 1018 tiahlo vo veľkej poľskej výprave proti Kyjevu údajne aj 500 „uhorských“ bojovníkov, ktoré vyslalo buď Nitrianske kniežatstvo alebo Štefanove Uhorsko, vzhľadom na politické pomery skôr to prvé.

Problémy boli s Rakúskom. Štefan spočiatku toleroval postupné pomalé posúvanie uhorskej západnej hranice smerom pred Litavu(Leitha) a súvisiace pohraničné konflikty, ale nakoniec vpadol do Rakúskej marky. Roku 1030 sa konala odvetná výprava rímsko-nemeckého cisára Konráda II., ktorý si jednak nárokoval Uhorsko ako léno, ktorý sa jednak bál vznikajúcej konštelácie Uhorsko-Benátky-Chorvátsko, a ktorý sa tiež obával Gizeliných dedičných nárokov na Bavorsko. Ku Konrádovi sa pridalo aj moravské knieža Břetislav, ktorému sa nepáčilo, že Slovensko opäť pripadlo Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil Slovensko. Na jar 1031 však Štefan dojednal vo Viedni s cisárovým synom a bavorským vojvodom Henrichom (bez vedomia samotného cisára) mier, podľa ktorého Uhorsko získalo dovtedajšie rakúske územia na pravom brehu Moravy (Moravské pole - Marchfeld) a územie medzi riekami Litava (Leitha) a Fischa.

Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v jeho krajine. I keď prví Maďari boli pokrstení ešte za vlády jeho otca Gejzu, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov. O tom svedčia i mnohé pohanské povstania i v neskoršej dobe (Vata a i.). Výsledkom Štefanovej aktivity v tejto oblasti bol:

krátko pred jeho korunováciou roku 1000 vznik prvého uhorského arcibiskupstva - Ostrihomského arcibiskupstva, ktoré zodpovedalo územiu Nitrianskeho kniežatstva, čiže (dobytej časti) Slovenska, a vychádzalo z veľkomoravskej tradície; prvým ostrihomským arcibiskupom bol Dominik, po ňom Anastázius (niekedy stotožňovaný s Astrikom)
-zároveň vznik troch jemu podriadených biskupstiev vo Vespréme (existovalo už predtým ako misijné biskupstvo), Kaloči, Vacove
-ďalej asi roku 1009 vznik biskupstiev v Päťkostolí, Rábe, Jágri a Sedmohradsku
-asi roku 1030 vznik Čanádskeho biskupstva a Biharského biskupstva
-možno niektorých ďalších biskupstiev
-asi roku 1030 povýšenie Kaločského biskupstva na arcibiskupstvo.
-Celkovo vytvoril asi 6-8 biskupstiev (popri Ostrihomskom) - aj keď niektoré pramene hovoria o desiatich – a niekoľko opátstiev (z ktorých však nie všetky boli latinského vierovyznania). Štefan tiež pravdepodobne založil benediktínsky kláštor v Pannonhalme. Štefan nariadil, aby každých 10 osád na svoje náklady postavilo farský kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie. Kráľ prispel výbavou pre kňaza a diecézny biskup mal získať kňaza a zohnať bohoslužobné knihy.

Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24 ročný princ 2. 9. 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak. S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul, na ktorom však Štefanovi prekážalo jeho bývalé konanie v Nitriansku, údajne aj jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzancii. Podobné argumenty platili aj pre ďalších štyroch žijúcich Arpádovcov: Vazulových 3 synov (Levente, Ondrej (budúci uhorský kráľ) a Belo (budúci uhorský kráľ)) a Domoslava, syna Ladislava Lysého. Štefan ich teda všetkých obišiel a z Benátok povolal a za nástupcu určil Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Ota Orseolu (ktorý toho roku zomrel) a svojej sestry. Vazul s tým prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť (1031, podľa iných názorov 1033 alebo 1036/37), okrem toho mu údajne kat v nitrianskom väzení zalial uši horúcim olovom.

Vazulovi a Ladislavovi synovia utiekli do Čiech (všetci) a odtiaľ do Poľska (Belo) alebo do Kyjeva (Ondrej a Levente). Keďže sa im podarilo v zahraničí získať spojencov, Uhorsko čakali po Štefanovej smrti roky bojov o trón. Neskôr sa títo potomkovia nitrianskych vládcov stali predkami všetkých uhorských kráľov, prípadne niektorí samotnými kráľmi. Podobne dal kedysi Štefanov otec Gejza zavraždiť svojho brata, nitrianske knieža Michala. Dôsledky pekne formuluje tzv. Kniha kráľov: [Michal a Vazul] „boli obeťami a zlým svedomím zakladateľov uhorského štátu. Hoci boli priamymi predkami všetkých nasledujúcich arpádovských kráľov, ich mená vypadli z arpádovského rodokmeňa, nikto z kráľovského rodu ich už nedal svojim potomkom.“

Štefan zomrel 15. 8. 1038 a jeho kráľovstvo zdedil Peter Orseolo. Bol slávnostne pochovaný v Stoličnom Belehrade (Székésfehérvár).

Idealizovaný portrét Štefana, zobrazeného s korunou a s kráľovskou kopijou, sa zachoval na uhorskom korunovačnom plášti (čo bol pluviál, ktorý pôvodne darovala Gizela). Už skoro po Štefanovej smrti okolo neho zrejme vznikol kult. Na popud Ladislava I. bol Štefan roku 1083 vyhlásený za svätého (spolu s jeho synom Imrichom, čanádskym biskupom Gerardom (Gellértom), svätým Svoradom a inými), napriek tomu, že Štefan dal počas svojho života zavraždiť prinajmenšom niekoľko ľudí. Už koncom 11. storočia sa donácie svätého Štefana považovali za základ zemepanského vlastníctva a od Zlatej Buly Ondreja II. z roku 1222 sa „slobody krajiny“ považujú za slobody „darované“ svätým Štefanom. Pravá Štefanova ruka, nájdená neporušená v hrobe, sa zachovala dodnes a je relikviou. Relikvia jeho hlavy sa ešte v roku 1440 nachádzala v Stoličnom Belehrade, ale dnes je už stratená.