Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký, pred pokrstením Vajk, (po maďarsky I. István / Szent István király) (*979 (970/975/980?) – † 15. august 1038) bol v rokoch 995 - 997 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v rokoch 997 - 1000/1001 veľkoknieža Maďarov/Uhorska a v rokoch 1000/1001 - 1038 prvý kráľ Uhorska.

rodičia:
veľkoknieža Gejza, zjednotiteľ starých Maďarov
Šarolta, dcéra sedmohradského kniežaťa Ďulu I. (Gyula, ktorého brata Ďulu II. nemecké zdroje spomínajú ako Slovana Prokuja) (podľa niektorých názorov však bola Štefanovou matkou poľská kňažná Adelaida, druhá Gejzova manželka)
súrodenci:päť sestier (z toho jedna mala za manžela Ota Orseola a jej syn bol potom Peter Orseolo; ďalšia mala za manžela Samuela Abu; a iná zas Boleslava Chrabrého)
manželka: Gizela (cca. 984 – 9.5. po roku 1060), bavorská princezná a dcéra bavorského vojvodu Henricha II.
deti:
Svätý Imrich (lat. Emericus, maď. Imre; 1007 – 2.9.1031)
Oto
Keď asi roku 995 Vajk (možno z turkického "bay" – hrdina, pán) dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal Gejza zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón. Krátko nato, roku 996 (podľa iných zdrojov: 994/995, 995-1001, 997, 1002, 1004, 1009/1010), sa Vajk oženil s 10-ročnou Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do starobylej Nitry. Gizelino veno Štefanovi bolo, podľa niektorých zdrojov, územie v oblasti Bratislavy, Šopronu, Steinamageru, ktoré bolo „po roku 991 bavorské“, čím sa teda napríklad Bratislava stala definitívne súčasťou Uhorska. Mladý Vajk v Nitriansku sa rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi/provinčnými kniežatami Poznan a Hunt (pochádzajúcimi z ešte veľkomoravských rodov). Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom, -najprv v Nitriansku, neskôr Uhorska – a všeobecne podporovateľom moderného štátu západného typu. Bol aj do značnej miery „odnárodnený“, používanie staromaďarčiny na dvojom dvore odmietal a aj maďarskí historici uznávajú, že podobne ako jeho otec - aspoň spočiatku - dôveroval viac cudzincom ako starým Maďarom.

Podľa niektorých názorov Štefan pred pobytom v Nitre býval (s manželkou?) v Bratislave.

Vajkov otec Gejza zomrel 1. 2. 997 vo svojom sídle, Ostrihome. Krátko pred svojou smrťou boli Gejza spolu s Vajkom pokrstení asi pražským biskupom Vojtechom (Adalbertom). Podľa iných zdrojov bol Gejza a jeho rodina pokrstení už roku alebo tesne po roku 972 nemeckými misionármi na čele s Brunom zo Sankt Gallenu alebo roku 974 biskupom Pilgrimom; podľa väčšiny zdrojov však Štefan vtedy ešte asi nebol na žive. Od krstu sa Vajk (aj Gejza) nazýval Štefan (Stephanos znamená korunovaný).

Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň (Koppány; člen vedľajšej vetvy Arpádovcov podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi Blatenským jazerom a Drávou). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť – v zmysle seniorátu a levirátu - sobášom s vdovou po Gejzovi, Šaroltou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky. Šaroltu preto obliehal vo Vespréme (nakoniec Šaroltu nedobyl). Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili rytierom, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bini na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko (107 ha), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998) a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom Vencelínom. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I.. Štefan odovzdal tábor (hradisko) dnes známe ako Bíňa „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v Šomodi (pozemky porazeného Kopáňa). Poznan a Hunt sústavne sprevádzali Štefana a ovplyvňovali všetky jeho rozhodnutia.

Od svojho otca Štefan zdedil po otcovi ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov (čiže samotné „Uhorsko“) vlastne len územie medzi Rábom, Ostrihomom a Vesprémom, kým niektoré okolité územia buď ovládali iní staromaďarskí náčelníci/kniežatá, alebo rodinne príbuzní náčelníci (Sedmohradsko), a dve boli viac-menej údelnými kniežatstvami (Nitriansko, Biharsko). V rokoch 997 – 1009/1028 Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu Uhorsko. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu II. (slovanské meno Prokuj, t.j. proka-posledný) z Alba Iulie a Ďulovho brata Zombora (Zsombora) spravujúceho severné Sedmohradsko z rovnomenného hradu. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov. V roku 1028 napokon (pravdepodobne župan menom Čanád (Csanad), Štefanov synovec) dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň (Ajtony). V roku 1029/1030 napokon Štefan(znovu) dobyl Nitriansko, stratené roku 1001 (pozri dole).