Dejiny rodu Arpádovcov

Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád. Vládcovia po smrti Arpáda (presnejšie po r. 900 (?907) - 955) sú sporní. Približne v roku 907 (bitky pri Bratislave) každopádne starí Maďari zničili ústrendú moc Veľkej Moravy, v 20. rokoch 10. storočia dobili južnú časť Nitrianska (zhruba Podunajská nížina a časť severného stredného Maďarska). Súčasne pokračovali výboje napríklad aj smerom do dnešného Rakúska, ktoré však (okrem dnšeného Burgenlandu) museli Maďari opustiť v roku 955 po bitke na Lechu.

Zoltánov vnuk, kmeňový náčelník Gejza I. (972 – 997) prijal s celou rodinou krst a vytvoril pred rokom 970 v dnešnom (severo-)západnom Maďarsku a Burgenlande kniežatstvo. Jeho syn Štefan I. bol v roku 1000 menovaný za kráľa (vznik Uhorského kráľovstva) a do roku 1006 si podmanil aj staromaďarské kmene na okolitých územiach. Stal sa prvým kráľom, ktorý bol kanonizovaný (podrobnosti pozri v článku Štefan I.).

Po Štefanovej smrti, ktorý nezanechal mužského potomka, sa situácia nevyvíjala priaznivo. O nástupníctvo sa strhol boj medzi Štefanovým synovcom Petrom (1038 – 1041, 1044 – 1046), synom jeho sestry Márie a benátského dóžu z rodu Orseolo, a medzi Samuelom z rodu Aba (1041 – 1044). Po Abovom zavraždení a vyhnaní Petra získal trón Zoltánov pravnuk Ondrej I.

Vedľa Štefana I. bol jedným z najvýznamnejších členov rodu Belo IV., ktorý vládol v 13 storočí.

Arpádovci vymreli roku 1301.