Vnútorná politika a zahraničná expanzia nemeckých cisárov

Východofranská ríša, sa vyznačovala niekoľkými charakteristickými črtami. Etnicky bola pomerne najjednotnejšia, mala teda istú stabilitu, ale patrila medzi dosť zaostalé krajiny. Vývoj feudálnych vzťahov bol spomalený a oneskorený, nepoznamenal spoločnosť tak silne ako krajiny na Západe. Nemecká ríša sa nikdy nestala centralizovanou monarchiu ako väčšina ostatných štátov Európy.
Roku 911 vymrela kráľom Ľudovítom IV. Dieťaťom dynastia Karolovcov vo Východofranskom kráľovstve. V tejto dobe v Nemecku formálne vládol kráľ, no skutočnú moc mali vojvodcovia z jednotlivých častí Východofranskej ríše. Novým východofranským kráľom sa stal Konrád I.. Pochádzal z rodu Konrádovcov, ktorý ovládal rozsiahle územia medzi stredným Rýnom a Mohanom. Už za vlády posledného Karolovca vo Východofranskom kráľovstve získal Konrád rozhodujúci vplyv v krajine. Jeho voľba za kráľa len potvrdila jeho dominantné postavenie. Zároveň potvrdila tendenciu samostatného vývoja východnej oblasti niekdajšieho impéria. Konrádové pokusy presadzovať celoríšsku politiku však neboli úspešné. Lotrinsko sa pripojilo k Západofranskému kráľovstvu, v Alamansku, Sasku a Bavorsku vypukli proti Konrádovi povstania. Jeho reálna moc tak ostala obmedzená iba na Fransko.
Na tróne ho nasledoval Henrich I. Vtáčnik zo saského vojvodského rodu Otovcov. Postavenie nového panovníka sa neveľmi odlišovalo od situácie jeho predchodcu. Podstatný rozdiel medzi nimi však spočíval v tom, že Henrich pochádzal z vojensky silného Saska. Už pri voľbe za kráľa mal na svojej strane Sasov a Frankov. V priebehu ďalších rokov ho za kráľa uznali aj Švábi a Bavori a roku 926 získal späť Lotrinsko. Henrich I. viedol úspešné výpravy na slovanské územia východne od hraníc kráľovstva. V rokoch 928 – 929 si podrobil polabských Slovanov a vynútil si od nich platenie dane. Podobne mu platili ročný tribút Česi.
Vážne problémy mu spôsobovali ničivé vpády Maďarov. Zastaviť ich vedel len platením mierového tribútu. Preto s nimi roku 926 Henrich I. uzavrel deväťročné prímerie, ktoré každoročne vykupoval nemalou sumou. Toto obdobie Henrich využil na to aby krajinu vojensky posilnil. Vytvoril nárazníkovú zónu proti útokom z východu. Túto zónu tvorili polabský Slovania a Česi. Okrem toho dal vybudovať opevnené hrady, ktoré Maďari nevedeli dobýjať, a zlepšil aj bojové schopnosti svojho vojska. Roku 933 na nemecké územie vtrhli maďarské oddiely, aby potrestali nezaplatenie ročného tribútu. Henrich I. ich však pri lokalite Riade na rieke Unstrut porazil a definitívne zmaril mýtus o neporaziteľnosti maďarských družín. Toto víťazstvo zároveň významne posilnilo jeho autoritu v krajine. Henrich skoncoval s franským zvykom delenia kráľovstva a moci medzi všetkých legitímnych mužských potomkov a niekoľko týždňov pred smrťou dosadil svojho syna Ota na trón.
Po Henrichovej smrti bol za kráľa jednohlasne zvolený jeho syn Oto I. zvaný tiež Veľký; ktorý vládne v Nemecku v rokoch 936 – 973. Po čase však prestala vojvodom vyhovovať Otova kráľovská autorita, boli tiež nespokojný s niektorými jeho politickými rozhodnutiami. A tak sa Nemecko takmer ocitlo na pokraji občianskej vojny. Oto I. však dokázal vnútorným roztržkám čeliť a postupne si začal upevňovať svoju pozíciu nielen ako saský panovník, ale aj ako kráľ celej ríše. Za vlády Ota I. došlo k nečakanému vzostupu ríše. Kráľ sa v prvom rade snažil zaistiť si oporu vo vnútri ríše, pretože už na začiatku svojej vlády sa uistil že vojvodcovia v jednotlivých častiach ríše sa necítia byť zaviazaný k poslušnosti voči kráľovi. Oto si preto hľadal iných prívržencov a spočiatku svoju vládu opieral o pomoc členov svojej vlastnej rodiny, no keď sa z nich stali najbohatší ľudia v ríši, obrátili sa aj oni proti nemu. Preto sa kráľ obrátil na cirkevných hodnostárov a na kláštory – ako kráľovské léno im dával rozsiahle statky. Tak vznikla rozvetvená organizácia ríšskej cirkvi, ktorá zaručovala oporu nielen Otovi I. ale aj jeho nástupcom až do 11. storočia, keď došlo k bojom o investitúru.
Zahraničná politika Ota I. sa zameriavala na Itáliu, ktorá sa v tom čase zmietala v bojoch o cisársku korunu a tak by podmanenie Itálie pre Ota I. znamenalo aj cestu k titulu cisára. A tak kráľ podniká roku 951 cestu na juh, kde získava zvrchovanosť nad italským kráľom Berengarom a lombardskú korunu. Súčasne musí kráľ čeliť aj nájazdom Maďarov a povstaniu Polabských Slovanov. Roku 955 Oto I. definitívne poráža Maďarov v bitke pri rieke Lech a zamedzuje tak ich ďalším vpádom do západnej Európy. O niekoľko mesiacov neskôr potláča aj povstanie Slovanov. V roku 961 sa na Ota I. obracia pápež Ján XII. S prosbou o pomoc proti Berengarovi a tak sa kráľ vydáva na cestu do Ríma, kde zbaví Berengara italskej koruny a roku 962 tak dochádza k slávnostnej korunovácii Ota I. na cisára. Po korunovácii cisár Oto I. zbavil pápeža Jána XII. pontifikátu a dosadil na pápežský stolec svojho verného človeka; takisto vydal ustanovenie, že aj v budúcnosti môže byť pápežom len ten kandidát, ktorý sa zaviaže cisárovi sľubom vernosti. Na druhej strane však cisár potvrdil pápežom právo na ich štát – tzv. patrimonium sancti Petri. Následne sa Oto I. pokúša ovládnuť celú Itáliu na čo poukazuje aj uzavretie manželstva medzi jeho synom Otom II. a byzantskou princeznou Theofano.
Po smrti Ota I. sa jeho nástupcom stáva syn Oto II. ktorý vládol v rokoch 973 – 983. Vo vnútornej politike musel podobne ako jeho otec čeliť odporu zo strany juhonemeckých vojvodov, z ktorých vyšiel ako hlavný protivník Henrich zvaný Hašterivý z Bavorska. Henrich si okrem iného robil nároky na cisársky trón, pretože pochádzal z rovnakého rodu ako Oto II. V nádeji, že sa Henrich naozaj stane panovníkom ho okrem časti nemeckých kniežat a šľachty podporovali aj české knieža Boleslava II. a poľské knieža Mešoka I. Toto povstanie trvalo niekoľko rokov, no nakoniec sa ho podarilo Otovi II. zlomiť. V nasledujúcom roku nasledovala nečakaná smrť Ota II. V dobe keď jeho syn a nástupca Oto III. mal len 3 roky. Vdova Theofano bola nútená pristúpiť k množstvu ústupkov – najmä voči Henrichovi Bavorskému, ktorý sa Otovou smrťou vyslobodil zo zajatia a roku 984 bol zvolený za kráľa pričom musel čeliť povstaniam a bojom s Polabskými Slovanmi. V roku 996 bol za cisára v Ríme pápežom Gregorom V. slávnostne korunovaný Oto III. Už od začiatku jeho vlády bolo centrum jeho záujmu mesto Rím, kde chcel presunúť centrum ríše a odtiaľto vládnuť celému Nemecku. Po smrti pápeža Gregora V. dosadzuje Oto III. na jeho miesto svojho priateľa, ktorý prijal pontifikátne meno Silvester II.. Oto a Silvester chceli spolu vytvoriť nové kresťanské cisárstvo, v ktorom by sa cisár a pápež rovnakým dielom podieľali na vláde nad svetom. V roku 1000 prichádza Oto III. do Gniezna, kde uznáva Boleslava Chrabrého za suverénneho vládcu Poľského štátu a zároveň v tomto meste necháva zriadiť arcibiskupstvo. Následne sa Oto III. vracia do Itálie, kde však medzitým proti Nemcom vypuklo povstanie; ktoré už Oto III. nestihol potlačiť, pretože v roku 1002 zomiera.
Smrť Ota III. znamenala zmenu politickej orientácie cisárstva a vymanenie sa Itálie spod vplyvu Nemecka. Do popredia nemeckej zahraničnej politiky sa preto dostávajú predovšetkým výboje na východ – záujmom sa stáva Poľsko. Na nemecký trón nastupuje roku 1002 Henrich II. Bavorský, ktorého dosadili juhonemeckí feudáli. Henrich II. vedie dlhé a neúspešné boje s poľským štátom Boleslava Chrabrého.
Henrichov nástupca Konrád II., ktorý vládne od roku 1024 do roku 1039 pochádza zo sálskeho rodu a zakladá Sálsku dynastiu. Táto nová dynastia však zdedila staré problémy a vo vnútornej politike sa musela snažiť upevňovať pozíciu panovníka. Získal späť severnú časť Itálie a roku 1027 sa nechal korunovať za cisára. Okrem iného sa pokúsil zbaviť závislosti na cirkvi, tým že prerozdeľoval pôdu drobným lénnikom. Ešte za svojho života nechal za kráľa korunovať roku 1039 v Ríme svojho syna Henricha III. Henrich na začiatku svojej vlády bojoval s Čechmi. Okrem toho vzrástla aj jeho moc v Poľsku, kde mu bol Kazimír zaviazaný za jeho pomoc pri znovu dobytí svojej zeme. Negatívom Henricha III. však bolo, že sa cítil nielen pánom ale aj skutočným vládcom cirkvi a pápeža považoval len za svojho úradníka, a podľa toho s ním aj jednal. Predsedal cirkevným synodám a zosadzoval resp. dosadzoval pápežov. Ríša tak za Henricha III. dosiahla vrchol svojho rozmachu, ktorý však už predstavoval zárodky krízy, ktorá sa prejavila až po jeho smrti. Henrich III. Zomrel v roku 1056. Na Tróne ho vtedy nasledoval jeho iba 6 ročný syn Henrich IV. V priebehu boja o investitúru sa Henrichoví cirkevný protivníci spojili so šľachtickou opozíciou v Nemecku, ktorej centrom bolo Sasko. Nemecké kniežatá si za kráľa zvolili švábskeho vojvodu Rudolfa z Rheinfeldu nad ktorým Henrich IV. onedlho získal prevahu. O korunu ho pripravil jeho syn Henrich V. ktorý v roku 1122 ukončil boj o investitúru Wormským konkordátom. Zomiera roku 1125 ako bezdetný a sním vymiera aj kráľovská vláda salskej dynastie.
Po vymretí salskej dynastie sa dostáva do popredia dynastia Štaufov. Počas bojov za investitúru roku 1079 vymenoval Henrich IV. za švábskeho vojvodu Fridricha zo Štaufov. Touto udalosťou Štaufovci získali významné postavenie v ríši. Po smrti posledného, bezdetného salského kráľa Henricha V. vzniklo nepriateľstvo medzi švábskym šľachtickým rodom Welfov a rodom Štaufov. Friedrich ako najbližší príbuzný salského rodu, kedže mal za ženu dcéru Henricha IV., mal nárok na kráľovskú korunu. Kniežatá však za kráľa zvolili saského vojvodu Lothara zo Supplinburgu, ktorý bol spriaznený s rodom Welfov. Tieto udalosti mali za následok, že v krajine prepukla občianska vojna. V roku 1138 bol za kráľa vyhlásený Konrád III. z rodu Štaufov. Počas jeho vlády pokračovali boje medzi oboma rodmi. Konrád sa zúčastnil II. križiackej výpravy ktorá skončila neúspechom.
Roku 1155 bol v Ríme korunovaný za cisára, synovec Konráda III. Fridrich I. Barbarosa, ktorý ako syn otca z rodu Štaufov a matky z rodu Welfou dokázal rýchle prekonať spory medzi rodmi. Fridrich sa ako cisár považoval za zvláštneho ochrancu rímskej cirkvi a pápežstva. Ako dedič a nástupca svätého „otca Európy“ domnieval sa, že ako cisár „Svätej ríše rímskej“ je dosadený do svojho úradu priamo bohom a že je povolaný riadiť kresťanský svet. Fridrich sa utopil počas križiackej výpravy v rieke Salef v Malej Ázii.
Po jeho smrti prešla koruna na jeho syna Henricha VI. Ktorý, sobášom s dedičkou Sicilského kráľovstva Konstanciou, rozšíril svoje územia o normanské sicílske kráľovstvo. Po jeho náhlej smrti znovu prepukli spory medzi rodmi Štaufovcou a Welfoucov. Príčinou bol zápas o korunu, ktorú získal nakoniec syn Henricha VI. Fridrich II. Vyrastal na Sicílii a ako osemnásť ročný získal dedičstvo a korunu po svojom otcovi. Po celý svoj život bol silno spätý so Sicíliou. Počas svojho panovania sa iba raz v rokoch 1212-1220 dlhšie zdržal v Nemeckej ríši. Po Fridrichovi II. Získal korunu jeho syn Konrád IV. Ktorý bol posledný z rodu Štaufou na nemeckom tróne. Štaufovci boli považovaný za najnadanejší nemecký panovnícky rod – vďaka tomu sa doba Štaufov javí ako posledné obdobie rozkvetu Ríše.