Východofranská ríša, Nemecké kráľovstvo a cisárstvo

Vývoj po roku 843

Nemecká ríša sa v európskych dejinách objavuje v 10. storočí. Jej zrodu však predchádzalo dlhšie prípravné obdobie. Kráľovstvo, ktorému sa neskôr začalo hovoriť „Ríša Nemcov“, sa vtedy ešte nazývala Východofranská ríša. Nevolala sa tak preto, že by v nej žili iba Frankovia, ale preto že vznikla rozpadom Franskej ríše.
Rozpad Franskej ríše začal už po smrti Karola Veľkého, ktorý napriek výbojom a zväčšeniu územia ponechával v platnosti nariadenie o tom, že územie ríše sa po jeho smrti bude deliť medzi všetkých jeho mužských potomkov. Keďže potomkov mal osemnásť, dalo by sa predpokladať rozdrobenie ríše na maličké časti. Z osemnástich detí však bolo len dvanásť z platných manželstiev a z nich sedem zomrelo ešte za jeho života. Z piatich detí, ktoré prežili, boli štyri dievčatá. Jediný syn bol Ľudovít I. Pobožný.
Na rozdiel od svojho otca, Ľudovít nemal v pláne deliť ríšu. Nariadenie Ordinatio imperii z roku 817 zabezpečovalo, že ríša zostane pod vládou jedného cisára, jeho syna Lothara I., ktorému budú pomáhať bratia Ľudovít Nemec, ktorý dostal do správy Bavorsko a Pipin, ktorý dostal Akvitániu.
Roku 840 Ľudovít I. zomrel. Znova začalo obdobie sporov medzi Lotharom I., Ľudovítom II. Nemcom a Karolom II. Lysým. Lotharovi šlo o zachovanie Ordinatia, teda o zachovanie cisárskeho titulu preňho, zatiaľ čo ostatným dvom šlo výlučne o posilnenie vlastnej moci.
Bitka pri Fontenoy roku 841 znamenala síce Lotharovu porážku, v konečnom dôsledku však len oslabila všetkých. Na oboch stranách totiž mali vysoké straty, čo podstatne znížilo obranyschopnosť veľkej ríše.
Nebezpečenstvo pre ríšu tvorili prakticky všetky okolité národy – Slovania - Veľká Morava, moslimovia v Španielsku, Normania na severe. Práve s týmito nepriateľmi sa Lothar I. spojil, rovnako ako so Sasmi, proti ktorým bojoval Ľudovít II. Nemec. Ten hľadal pomoc u posledného brata, Karola II. Lysého. Spoločný zámer brániť sa vyjadrili vo februári 842 v Štrasburgu, kde navzájom predniesli prísahy vernosti v starej francúzštine aj starej nemčine. Tak aj obyčajní vojaci rozumeli prísľubom, ktoré bratia dávali. Pre Lothara I. znamenalo toto spojenectvo znova nebezpečenstvo, preto sa radšej uchýlili k mierovej ceste.
Konflikty medzi bratmi sa vyriešili až Verdunskou zmluvou v auguste roku 843. Pred jej uzavretím sa vykonala inventarizácia ríšskeho majetku, aby boli podiely približne rovnaké, pričom sa nebral ohľad ani na etnickú príslušnosť. Na základe tejto zmluvy Lothar I. získal cisársky titul a dlhý pás územia od Frízska cez Provensalsko až po Itáliu. Patrili doň aj cisárske rezidenčné centrá Aachen a Rím. Na západe ho ohraničovali rieky Šelda, Maas, Saôna a Rhôna a na východe sa hranica Lotharovho panstva tiahla od ústia Ruhru do Rýna pozdĺž riek Rýn a Aare až po Alpy. Ľudovít II. Nemec okrem svojho údelu zahrňujúceho Bavorsko, Alamansko, Raetiu, Fransko a Sasko, dostal aj významné diecézy Mainz, Worms a Speyer na ľavom brehu Rýna, teda súčasti starého franského kmeňového územia, ktoré svojou kultúrnou a hospodárskou vyspelosťou patrili skôr k západným častiam. Ľudovítovou rezidenciou bol Regensburg. Najmladší Karol II. Lysý získal západné časti ríše so starými franskými územiami pri riekach Aisne, Marna, Oise a Seine, ako aj Akvitániu, Gaskonsko a Septimániu a neskôr aj Burgundsko.
Prvým vládcom Východofranského kráľovstva bol Ľudovít II. Nemec. Panoval vyše 30 rokov a jeho dlhá vláda ustálila pomery v krajine. Nedovolil aby šľachta presadila svoje mocenské ambície v takej miere aby to ohrozilo kráľovskú moc. Pri jej výkone sa opieral o fungujúcu kráľovskú kanceláriu a intenzívne využíval aj svoje zvrchované práva nad cirkvou. Verný karolovskej tradícii dosadzoval do nepokojných oblastí, svojich najbližších príbuzných. Zvlášť postavená bola východná hranica, za ktorou sa nachádzali sídla slovanských kmeňov. Ľudovítove vojská podnikli viacero výprav proti Čechom a polabským Slovanom. Najviac pozornosti si však vyžadovali územia hraničiace s Východnou markou, teda Veľká Morava.
Okolo roku 840 sa Ľudovítovým vazalom stalo vyhnané nitrianske knieža Pribina, ktorý získal léno v Karolovskej Panónii pri Blatenskom jazere a dostal do správy Panónske kniežatstvo. Roku 846 Ľudovít II. dosadil Rastislava na veľkomoravský kniežací trón. S pomocou veľkomoravského vládcu sa však proti kráľovi vzbúril markgróf Východnej marky Ratbod. Po potlačení povstania Ľudovít roku 856 dosadil do čela Východnej marky svojho syna Karlomana ktorý sa stal jednou z hlavných postáv východofransko-veľkomoravských vzťahov. Situácia na hraniciach s Veľkou Moravou sa upokojila až mierom vo Forchheime, ktorý roku 874 uzavreli Ľudovít II. Nemec a Svätopluk I..
Táto mierová dohoda umožnila aby si Ľudovít mohol lepšie hájiť svoje záujmy voči svojmu bratovi Karolovi, medzi ktorými vznikol spor spôsobený smrťou ich bezdetného synovca, cisára Ľudovíta II.. Súperiaci bratia začali bojovať o Itáliu a cisársku korunu. Úspešnejší bol napokon Karol II. Lysý, ktorý sa roku 875 stal cisárom a faktickým vládcom Itálie. O rok neskôr Ľudovít Nemec zomiera a moc nad svojou ríšou prenecháva svojim trom synom. Pri delení Východofranského kráľovstva medzi nich, Karloman získal Bavorsko a priľahlé marky, Ľudovít III. Mladší dostal Fransko a Sasko a Karol III. Tučný Alamansko a Churraetiu. Lotrinsko sa rozdelilo medzi všetkých troch.
Karloman sa prihlásil o cisárske práva východofranských Karolovcov. Zmocnil sa vlády nad Apeninským polostrovom. Počas ťaženia do Itálie vážne ochorel a po návrate domov, tesne pred smrťou, odstúpil svoj nárok na cisársku hodnosť bratovi Karolovi III. Tučnému. Toho pápež Ján VIII. roku 881 korunoval v Ríme za cisára. O dva roky neskôr zomrel aj ďalší z bratskej trojice, Ľudovít III. Mladší, a tak sa Karol III. Tučný stal samovládcom vo Východofranskom kráľovstve.
Najzávažnejším problémom Franskej ríše, formálne zjednotenej pod vládou jedného cisára, sa v tomto období stali nájazdy Normanov. Tí sa totiž načas museli vzdať tradičného objektu svojich vpádov, Anglicka, kde sa za kráľa Alfréda Veľkého skonsolidovali pomery. Normani teda začali útočiť na franské územia.
Karol III. Tučný nebol schopný úbrániť ríšu pred hrozbou normanov. Fatálnym neúspechom sa skončilo jeho prvé vystúpenie proti Normanom, ktorí porazili Sasov patriacich do Východofranského kráľovstva. Karol III. vyrazil do boja s veľkým vojskom s ktorým obkľúčil nepriateľa. Nepustil sa však s nimi do boja, ale uspokojil sa iba s krstom ich vodcu Gottfrida. Hoci šance na úspešný výsledok boja boli veľké, vyplatil im výkupné, aby odtiahli, a vydelil im časť Frízska, kde sa mohli usadiť.
V tomto období sa predstavitelia Západofranského kráľovstva v zúfalstve z plienenia Normanov rozhodli po smrti Karlomana odovzdať vládu Karolovi III.. Domnievali sa, že zjednotená ríša bude lepšie odolávať nepriateľským nájazdom. Bolo to však bezvýchodiskové rozhodnutie. Už roku 885 Normani začali obliehať Paríž. Karol III. Prišiel obklúčenému mestu na pomoc, no napokon opäť len zaplatil výkupné a dal im územia v Burgunsku.
Tento čin vyvolal obrat v postoji voči panovníkovi. Na viacerých miestach v ríši strhli na seba moc lokálny vládcovia a smerovali k samostatnej vláde. Vo Východofranskom kráľovstve Arnulf Korutánsky.
Arnulf Korutánsky bol nemanželským synom kráľa Karolmana, vládcu Bavorska a juhovýchodných mariek Východofranského kráľovstva. Karolman ho dosadil na čelo Korutánskej marky. Arnulf počase rozšíril svoje panstvo o ďalšie územia a v Bavorsku a priľahlých markgrófstvach si vybudoval suverénne postavenie. Sem za ním prišli predstavitelia franskej aristokracie, ktorí chceli zosadiť Karola III. Tučného. Arnulf prišiel so svojím vojskom na východofranské ríšske zhromaždenie do Triburu, kde získal na svoju stranu aj ostatných veľmožov. Spoločne prinútili Karola III. rezignovať. Zosadený cisár zakrátko zomrel a Arnulfa už v novembri 887 zvolili vo Forchheime za kráľa Východofranského kráľovstva. Po korunovácii sa vrátil späť do Bavorska odkiaľ upevňoval moc v krajine. Keďže Arnulfovým prvoradým cieľom bola stabilizácia vlastného mocenského vplyvu, preto nezasahoval v ostaných častiach ríše, kde sa o slovo hlásili ďalší králi zvolení po zosadení Karola III.
Arnulf bol najmocnejší zo všetkých nových vládcov, ktorí v ríši strhli moc do svojich rúk. Napriek tomu odhadol rozloženie síl a odmietol pozvanie časti západofranskej aristokracie, aby prevzal vládu aj nad Západofranským kráľovstvom. V roku 891 sa mu podarilo poraziť Normanov tak rozhodne, že prestali útočiť na jeho kráľovstvo.
Arnulf natoľko stabilizoval svoje postavenie, že sa rozhodol zasiahnuť i v Itálii. Roku 894 vypočul volanie pápeža Formosa, aby mu pomohol zbaviť sa tyranie spoletského vojvodu a italského kráľa Wida, ktorý v tom čase ovládal strednú Itáliu. Arnulf podnikol vojenské ťaženia na Apeninský polostrov a vo viacerých bitkách porazil Widove oddiely. V Ríme ho potom pápež korunoval za cisára. Počas italskej výpravy Arnulf tažko ochorel a musel sa vrátiť domov. Následne nato v Ríme opäť získali prevahu spoletskí vojvodovia. Pápežstvo, ktoré stratilo svetského protektora sa v tejto dobe dostalo do jedného z najkritickejších období vo svojich dejinách.
Chorľavejúci Arnulf po návrate domov ešte presadil, aby jeho nemanželského syna Zwentibolda, ktorého krstným otcom bol veľkomoravský vládca Svätopluk I. korunovali za lotrinského kráľa. V roku 899 Arnulf zomiera. Jeho dedičom sa stáva Ľudovít IV. Dieťa. Arnulfova smrť vyvolala množstvo konfliktov v ríši.
Počas vlády neplnoletého Ľudovíta IV. sa Východofranské kráľovstvo nemajúc pevnú panovnícku ruku, rozpadlo na jednotlivé panstvá. Okrem už existujúcich kráľovstiev v Lotrinsku, Hornom Burgundsku a Dolnom Burgundsku sa vytvorilit tzv. mladšie kmeňové vojvodstvá: Bavorsko, Fransko a Sasko. Pri vzniku týchto nových vojvodstiev nehral rozhodujúcu úlohu etnický faktor, ale predstavitelia silnej aristokracie.
Východofranská ríša sa tak z kráľovstva s pomerne pevnou panovníckou mocou pretvorila na zoskupenie suverénnych teritórií. Od čias Ľudovíta II. Nemca sa však najmä vďaka spoločne vykonávaným zahraničnopolitickým akciám vytváralo vedomie istej východofranskej spolupatričnosti. Pod hrozbou vonkajšieho ohrozenia, najmä maďarských vpádov, vojvodovia zároveň uznali, že najlepšie je sa proti nemu ubrániť len spoločne. Preto po smrti Ľudovíta IV. Dieťaťa, posledného Karolovca na východofranskom tróne, nepozvali na trón západofranského kráľa Karola III. Prostoduchého, ale zvolili si spomedzi seba nového kráľa Konráda I.

Vnútorná politika a zahraničná expanzia nemeckých cisárov

Východofranská ríša, sa vyznačovala niekoľkými charakteristickými črtami. Etnicky bola pomerne najjednotnejšia, mala teda istú stabilitu, ale patrila medzi dosť zaostalé krajiny. Vývoj feudálnych vzťahov bol spomalený a oneskorený, nepoznamenal spoločnosť tak silne ako krajiny na Západe. Nemecká ríša sa nikdy nestala centralizovanou monarchiu ako väčšina ostatných štátov Európy.
Roku 911 vymrela kráľom Ľudovítom IV. Dieťaťom dynastia Karolovcov vo Východofranskom kráľovstve. V tejto dobe v Nemecku formálne vládol kráľ, no skutočnú moc mali vojvodcovia z jednotlivých častí Východofranskej ríše. Novým východofranským kráľom sa stal Konrád I.. Pochádzal z rodu Konrádovcov, ktorý ovládal rozsiahle územia medzi stredným Rýnom a Mohanom. Už za vlády posledného Karolovca vo Východofranskom kráľovstve získal Konrád rozhodujúci vplyv v krajine. Jeho voľba za kráľa len potvrdila jeho dominantné postavenie. Zároveň potvrdila tendenciu samostatného vývoja východnej oblasti niekdajšieho impéria. Konrádové pokusy presadzovať celoríšsku politiku však neboli úspešné. Lotrinsko sa pripojilo k Západofranskému kráľovstvu, v Alamansku, Sasku a Bavorsku vypukli proti Konrádovi povstania. Jeho reálna moc tak ostala obmedzená iba na Fransko.
Na tróne ho nasledoval Henrich I. Vtáčnik zo saského vojvodského rodu Otovcov. Postavenie nového panovníka sa neveľmi odlišovalo od situácie jeho predchodcu. Podstatný rozdiel medzi nimi však spočíval v tom, že Henrich pochádzal z vojensky silného Saska. Už pri voľbe za kráľa mal na svojej strane Sasov a Frankov. V priebehu ďalších rokov ho za kráľa uznali aj Švábi a Bavori a roku 926 získal späť Lotrinsko. Henrich I. viedol úspešné výpravy na slovanské územia východne od hraníc kráľovstva. V rokoch 928 – 929 si podrobil polabských Slovanov a vynútil si od nich platenie dane. Podobne mu platili ročný tribút Česi.
Vážne problémy mu spôsobovali ničivé vpády Maďarov. Zastaviť ich vedel len platením mierového tribútu. Preto s nimi roku 926 Henrich I. uzavrel deväťročné prímerie, ktoré každoročne vykupoval nemalou sumou. Toto obdobie Henrich využil na to aby krajinu vojensky posilnil. Vytvoril nárazníkovú zónu proti útokom z východu. Túto zónu tvorili polabský Slovania a Česi. Okrem toho dal vybudovať opevnené hrady, ktoré Maďari nevedeli dobýjať, a zlepšil aj bojové schopnosti svojho vojska. Roku 933 na nemecké územie vtrhli maďarské oddiely, aby potrestali nezaplatenie ročného tribútu. Henrich I. ich však pri lokalite Riade na rieke Unstrut porazil a definitívne zmaril mýtus o neporaziteľnosti maďarských družín. Toto víťazstvo zároveň významne posilnilo jeho autoritu v krajine. Henrich skoncoval s franským zvykom delenia kráľovstva a moci medzi všetkých legitímnych mužských potomkov a niekoľko týždňov pred smrťou dosadil svojho syna Ota na trón.
Po Henrichovej smrti bol za kráľa jednohlasne zvolený jeho syn Oto I. zvaný tiež Veľký; ktorý vládne v Nemecku v rokoch 936 – 973. Po čase však prestala vojvodom vyhovovať Otova kráľovská autorita, boli tiež nespokojný s niektorými jeho politickými rozhodnutiami. A tak sa Nemecko takmer ocitlo na pokraji občianskej vojny. Oto I. však dokázal vnútorným roztržkám čeliť a postupne si začal upevňovať svoju pozíciu nielen ako saský panovník, ale aj ako kráľ celej ríše. Za vlády Ota I. došlo k nečakanému vzostupu ríše. Kráľ sa v prvom rade snažil zaistiť si oporu vo vnútri ríše, pretože už na začiatku svojej vlády sa uistil že vojvodcovia v jednotlivých častiach ríše sa necítia byť zaviazaný k poslušnosti voči kráľovi. Oto si preto hľadal iných prívržencov a spočiatku svoju vládu opieral o pomoc členov svojej vlastnej rodiny, no keď sa z nich stali najbohatší ľudia v ríši, obrátili sa aj oni proti nemu. Preto sa kráľ obrátil na cirkevných hodnostárov a na kláštory – ako kráľovské léno im dával rozsiahle statky. Tak vznikla rozvetvená organizácia ríšskej cirkvi, ktorá zaručovala oporu nielen Otovi I. ale aj jeho nástupcom až do 11. storočia, keď došlo k bojom o investitúru.
Zahraničná politika Ota I. sa zameriavala na Itáliu, ktorá sa v tom čase zmietala v bojoch o cisársku korunu a tak by podmanenie Itálie pre Ota I. znamenalo aj cestu k titulu cisára. A tak kráľ podniká roku 951 cestu na juh, kde získava zvrchovanosť nad italským kráľom Berengarom a lombardskú korunu. Súčasne musí kráľ čeliť aj nájazdom Maďarov a povstaniu Polabských Slovanov. Roku 955 Oto I. definitívne poráža Maďarov v bitke pri rieke Lech a zamedzuje tak ich ďalším vpádom do západnej Európy. O niekoľko mesiacov neskôr potláča aj povstanie Slovanov. V roku 961 sa na Ota I. obracia pápež Ján XII. S prosbou o pomoc proti Berengarovi a tak sa kráľ vydáva na cestu do Ríma, kde zbaví Berengara italskej koruny a roku 962 tak dochádza k slávnostnej korunovácii Ota I. na cisára. Po korunovácii cisár Oto I. zbavil pápeža Jána XII. pontifikátu a dosadil na pápežský stolec svojho verného človeka; takisto vydal ustanovenie, že aj v budúcnosti môže byť pápežom len ten kandidát, ktorý sa zaviaže cisárovi sľubom vernosti. Na druhej strane však cisár potvrdil pápežom právo na ich štát – tzv. patrimonium sancti Petri. Následne sa Oto I. pokúša ovládnuť celú Itáliu na čo poukazuje aj uzavretie manželstva medzi jeho synom Otom II. a byzantskou princeznou Theofano.
Po smrti Ota I. sa jeho nástupcom stáva syn Oto II. ktorý vládol v rokoch 973 – 983. Vo vnútornej politike musel podobne ako jeho otec čeliť odporu zo strany juhonemeckých vojvodov, z ktorých vyšiel ako hlavný protivník Henrich zvaný Hašterivý z Bavorska. Henrich si okrem iného robil nároky na cisársky trón, pretože pochádzal z rovnakého rodu ako Oto II. V nádeji, že sa Henrich naozaj stane panovníkom ho okrem časti nemeckých kniežat a šľachty podporovali aj české knieža Boleslava II. a poľské knieža Mešoka I. Toto povstanie trvalo niekoľko rokov, no nakoniec sa ho podarilo Otovi II. zlomiť. V nasledujúcom roku nasledovala nečakaná smrť Ota II. V dobe keď jeho syn a nástupca Oto III. mal len 3 roky. Vdova Theofano bola nútená pristúpiť k množstvu ústupkov – najmä voči Henrichovi Bavorskému, ktorý sa Otovou smrťou vyslobodil zo zajatia a roku 984 bol zvolený za kráľa pričom musel čeliť povstaniam a bojom s Polabskými Slovanmi. V roku 996 bol za cisára v Ríme pápežom Gregorom V. slávnostne korunovaný Oto III. Už od začiatku jeho vlády bolo centrum jeho záujmu mesto Rím, kde chcel presunúť centrum ríše a odtiaľto vládnuť celému Nemecku. Po smrti pápeža Gregora V. dosadzuje Oto III. na jeho miesto svojho priateľa, ktorý prijal pontifikátne meno Silvester II.. Oto a Silvester chceli spolu vytvoriť nové kresťanské cisárstvo, v ktorom by sa cisár a pápež rovnakým dielom podieľali na vláde nad svetom. V roku 1000 prichádza Oto III. do Gniezna, kde uznáva Boleslava Chrabrého za suverénneho vládcu Poľského štátu a zároveň v tomto meste necháva zriadiť arcibiskupstvo. Následne sa Oto III. vracia do Itálie, kde však medzitým proti Nemcom vypuklo povstanie; ktoré už Oto III. nestihol potlačiť, pretože v roku 1002 zomiera.
Smrť Ota III. znamenala zmenu politickej orientácie cisárstva a vymanenie sa Itálie spod vplyvu Nemecka. Do popredia nemeckej zahraničnej politiky sa preto dostávajú predovšetkým výboje na východ – záujmom sa stáva Poľsko. Na nemecký trón nastupuje roku 1002 Henrich II. Bavorský, ktorého dosadili juhonemeckí feudáli. Henrich II. vedie dlhé a neúspešné boje s poľským štátom Boleslava Chrabrého.
Henrichov nástupca Konrád II., ktorý vládne od roku 1024 do roku 1039 pochádza zo sálskeho rodu a zakladá Sálsku dynastiu. Táto nová dynastia však zdedila staré problémy a vo vnútornej politike sa musela snažiť upevňovať pozíciu panovníka. Získal späť severnú časť Itálie a roku 1027 sa nechal korunovať za cisára. Okrem iného sa pokúsil zbaviť závislosti na cirkvi, tým že prerozdeľoval pôdu drobným lénnikom. Ešte za svojho života nechal za kráľa korunovať roku 1039 v Ríme svojho syna Henricha III. Henrich na začiatku svojej vlády bojoval s Čechmi. Okrem toho vzrástla aj jeho moc v Poľsku, kde mu bol Kazimír zaviazaný za jeho pomoc pri znovu dobytí svojej zeme. Negatívom Henricha III. však bolo, že sa cítil nielen pánom ale aj skutočným vládcom cirkvi a pápeža považoval len za svojho úradníka, a podľa toho s ním aj jednal. Predsedal cirkevným synodám a zosadzoval resp. dosadzoval pápežov. Ríša tak za Henricha III. dosiahla vrchol svojho rozmachu, ktorý však už predstavoval zárodky krízy, ktorá sa prejavila až po jeho smrti. Henrich III. Zomrel v roku 1056. Na Tróne ho vtedy nasledoval jeho iba 6 ročný syn Henrich IV. V priebehu boja o investitúru sa Henrichoví cirkevný protivníci spojili so šľachtickou opozíciou v Nemecku, ktorej centrom bolo Sasko. Nemecké kniežatá si za kráľa zvolili švábskeho vojvodu Rudolfa z Rheinfeldu nad ktorým Henrich IV. onedlho získal prevahu. O korunu ho pripravil jeho syn Henrich V. ktorý v roku 1122 ukončil boj o investitúru Wormským konkordátom. Zomiera roku 1125 ako bezdetný a sním vymiera aj kráľovská vláda salskej dynastie.
Po vymretí salskej dynastie sa dostáva do popredia dynastia Štaufov. Počas bojov za investitúru roku 1079 vymenoval Henrich IV. za švábskeho vojvodu Fridricha zo Štaufov. Touto udalosťou Štaufovci získali významné postavenie v ríši. Po smrti posledného, bezdetného salského kráľa Henricha V. vzniklo nepriateľstvo medzi švábskym šľachtickým rodom Welfov a rodom Štaufov. Friedrich ako najbližší príbuzný salského rodu, kedže mal za ženu dcéru Henricha IV., mal nárok na kráľovskú korunu. Kniežatá však za kráľa zvolili saského vojvodu Lothara zo Supplinburgu, ktorý bol spriaznený s rodom Welfov. Tieto udalosti mali za následok, že v krajine prepukla občianska vojna. V roku 1138 bol za kráľa vyhlásený Konrád III. z rodu Štaufov. Počas jeho vlády pokračovali boje medzi oboma rodmi. Konrád sa zúčastnil II. križiackej výpravy ktorá skončila neúspechom.
Roku 1155 bol v Ríme korunovaný za cisára, synovec Konráda III. Fridrich I. Barbarosa, ktorý ako syn otca z rodu Štaufov a matky z rodu Welfou dokázal rýchle prekonať spory medzi rodmi. Fridrich sa ako cisár považoval za zvláštneho ochrancu rímskej cirkvi a pápežstva. Ako dedič a nástupca svätého „otca Európy“ domnieval sa, že ako cisár „Svätej ríše rímskej“ je dosadený do svojho úradu priamo bohom a že je povolaný riadiť kresťanský svet. Fridrich sa utopil počas križiackej výpravy v rieke Salef v Malej Ázii.
Po jeho smrti prešla koruna na jeho syna Henricha VI. Ktorý, sobášom s dedičkou Sicilského kráľovstva Konstanciou, rozšíril svoje územia o normanské sicílske kráľovstvo. Po jeho náhlej smrti znovu prepukli spory medzi rodmi Štaufovcou a Welfoucov. Príčinou bol zápas o korunu, ktorú získal nakoniec syn Henricha VI. Fridrich II. Vyrastal na Sicílii a ako osemnásť ročný získal dedičstvo a korunu po svojom otcovi. Po celý svoj život bol silno spätý so Sicíliou. Počas svojho panovania sa iba raz v rokoch 1212-1220 dlhšie zdržal v Nemeckej ríši. Po Fridrichovi II. Získal korunu jeho syn Konrád IV. Ktorý bol posledný z rodu Štaufou na nemeckom tróne. Štaufovci boli považovaný za najnadanejší nemecký panovnícky rod – vďaka tomu sa doba Štaufov javí ako posledné obdobie rozkvetu Ríše.

Boj o investitúru

Ide o spor v rokoch 1075 až 1122 medzi pápežmi a rímskonemeckými cisármi o to, kto má právo dosadzovať biskupov. Cisár Henrich IV. tvrdil, že on jediný, ako Bohom pomazaný má právo dosadzovať nových biskupov. Pápež Gregor VII., ktorý zas tvrdil, že len pápež má právo menovať biskupov.
V roku 1074 poslal Gregor Henrichovi Dictatus Papae, podľa ktorého bol biskup univerzálnym biskupom a teda rozhoduje o všetkých cirkevných záležitostiach. Môže súdiť všetkých, ale on nesmie byť súdený, môže dosadzovať biskupov a zosadzovať cisárov. V roku 1075 pápež zvolal na synodu, kde bolo vydané nariadenie, podľa ktorého nikto z cirkevných hodnostárov nesmel prijať úrad z rúk laika – človeka čo nemá nič spoločné s cirkvou, a to bol veľký problém, keďže cisár sa v ríši opieral o cirkevných hodnostárov, ktorý mu spravovali majetky.
Henrich sa odmietol podriadiť, vymenoval nového biskupa a zvolal synodu, na ktorej odmietol poslušnosť Rímu, za čo ho pápež v roku 1076 exkomunikoval a uvrhol do kliatby. Táto exkomunikácia spôsobila Henrichovi ďalší problém – nespokojnosť šľachty, a preto musel nakoniec v roku 1077 uskutočniť cestu do Canossy, kde došlo k dočasnému zmiereniu s pápežom. Ani toto zmierenie však neukončilo boj o investitúru. Pápež spolu s odbojnou šľachtou dosadil protikráľa Rudolfa z Rhenfelden. Henrich odpovedal útokom na Rím, ktorý nakoniec dobyl. Nechal dosadiť nového pápeža Klimenta III. Gregor VII. našiel útočisko u Normanov na Sicílii, kde v roku 1085 zomrel. V roku 1106 zomrel Henrich IV. „Císař však nedošel klidu ani po smrti. Rakev s jeho ostatky stála pět let v boční kapli špýrské baziliky, než papež sňal klatbu a Jindřich tak mohl být definitivně pohřben.“
K prvému pokusu o vyriešenie sporu došlo v roku 1111, kedy Henrich V. súhlasil, aby pápež dosadzoval biskupov, ale za to mu mala cirkev vrátiť všetok majetok, ktorý dostala ako léno. Pápež Paschal II. najprv súhlasil, ale o niečo neskôr to odmietol. Henrichovi sa ho podarilo zajať a vynútil si od neho uznanie laickej investitúry, ktorú pápež po oslobodení odvolal.
Po zvolení nového pápeža Kalixta II. došlo k vyriešeniu sporu Wormským konkordátom, ktorý bol podpísaný 23. septembra 1122. Tento konkordát znamenal kompromis, podľa ktorého pápež menoval biskupov za prítomnosti cisára.