referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vladimír
Streda, 24. júla 2019
Východofranská ríša, Nemecké kráľovstvo a cisárstvo
Dátum pridania: 23.03.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 718
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 13.2
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 22m 0s
Pomalé čítanie: 33m 0s
 
Vývoj po roku 843

Nemecká ríša sa v európskych dejinách objavuje v 10. storočí. Jej zrodu však predchádzalo dlhšie prípravné obdobie. Kráľovstvo, ktorému sa neskôr začalo hovoriť „Ríša Nemcov“, sa vtedy ešte nazývala Východofranská ríša. Nevolala sa tak preto, že by v nej žili iba Frankovia, ale preto že vznikla rozpadom Franskej ríše.
Rozpad Franskej ríše začal už po smrti Karola Veľkého, ktorý napriek výbojom a zväčšeniu územia ponechával v platnosti nariadenie o tom, že územie ríše sa po jeho smrti bude deliť medzi všetkých jeho mužských potomkov. Keďže potomkov mal osemnásť, dalo by sa predpokladať rozdrobenie ríše na maličké časti. Z osemnástich detí však bolo len dvanásť z platných manželstiev a z nich sedem zomrelo ešte za jeho života. Z piatich detí, ktoré prežili, boli štyri dievčatá. Jediný syn bol Ľudovít I. Pobožný.
Na rozdiel od svojho otca, Ľudovít nemal v pláne deliť ríšu. Nariadenie Ordinatio imperii z roku 817 zabezpečovalo, že ríša zostane pod vládou jedného cisára, jeho syna Lothara I., ktorému budú pomáhať bratia Ľudovít Nemec, ktorý dostal do správy Bavorsko a Pipin, ktorý dostal Akvitániu.
Roku 840 Ľudovít I. zomrel. Znova začalo obdobie sporov medzi Lotharom I., Ľudovítom II. Nemcom a Karolom II. Lysým. Lotharovi šlo o zachovanie Ordinatia, teda o zachovanie cisárskeho titulu preňho, zatiaľ čo ostatným dvom šlo výlučne o posilnenie vlastnej moci.
Bitka pri Fontenoy roku 841 znamenala síce Lotharovu porážku, v konečnom dôsledku však len oslabila všetkých. Na oboch stranách totiž mali vysoké straty, čo podstatne znížilo obranyschopnosť veľkej ríše.
Nebezpečenstvo pre ríšu tvorili prakticky všetky okolité národy – Slovania - Veľká Morava, moslimovia v Španielsku, Normania na severe. Práve s týmito nepriateľmi sa Lothar I. spojil, rovnako ako so Sasmi, proti ktorým bojoval Ľudovít II. Nemec. Ten hľadal pomoc u posledného brata, Karola II. Lysého. Spoločný zámer brániť sa vyjadrili vo februári 842 v Štrasburgu, kde navzájom predniesli prísahy vernosti v starej francúzštine aj starej nemčine. Tak aj obyčajní vojaci rozumeli prísľubom, ktoré bratia dávali. Pre Lothara I. znamenalo toto spojenectvo znova nebezpečenstvo, preto sa radšej uchýlili k mierovej ceste.
Konflikty medzi bratmi sa vyriešili až Verdunskou zmluvou v auguste roku 843. Pred jej uzavretím sa vykonala inventarizácia ríšskeho majetku, aby boli podiely približne rovnaké, pričom sa nebral ohľad ani na etnickú príslušnosť. Na základe tejto zmluvy Lothar I. získal cisársky titul a dlhý pás územia od Frízska cez Provensalsko až po Itáliu. Patrili doň aj cisárske rezidenčné centrá Aachen a Rím. Na západe ho ohraničovali rieky Šelda, Maas, Saôna a Rhôna a na východe sa hranica Lotharovho panstva tiahla od ústia Ruhru do Rýna pozdĺž riek Rýn a Aare až po Alpy. Ľudovít II. Nemec okrem svojho údelu zahrňujúceho Bavorsko, Alamansko, Raetiu, Fransko a Sasko, dostal aj významné diecézy Mainz, Worms a Speyer na ľavom brehu Rýna, teda súčasti starého franského kmeňového územia, ktoré svojou kultúrnou a hospodárskou vyspelosťou patrili skôr k západným častiam. Ľudovítovou rezidenciou bol Regensburg. Najmladší Karol II. Lysý získal západné časti ríše so starými franskými územiami pri riekach Aisne, Marna, Oise a Seine, ako aj Akvitániu, Gaskonsko a Septimániu a neskôr aj Burgundsko.
Prvým vládcom Východofranského kráľovstva bol Ľudovít II. Nemec. Panoval vyše 30 rokov a jeho dlhá vláda ustálila pomery v krajine. Nedovolil aby šľachta presadila svoje mocenské ambície v takej miere aby to ohrozilo kráľovskú moc. Pri jej výkone sa opieral o fungujúcu kráľovskú kanceláriu a intenzívne využíval aj svoje zvrchované práva nad cirkvou. Verný karolovskej tradícii dosadzoval do nepokojných oblastí, svojich najbližších príbuzných. Zvlášť postavená bola východná hranica, za ktorou sa nachádzali sídla slovanských kmeňov. Ľudovítove vojská podnikli viacero výprav proti Čechom a polabským Slovanom. Najviac pozornosti si však vyžadovali územia hraničiace s Východnou markou, teda Veľká Morava.
Okolo roku 840 sa Ľudovítovým vazalom stalo vyhnané nitrianske knieža Pribina, ktorý získal léno v Karolovskej Panónii pri Blatenskom jazere a dostal do správy Panónske kniežatstvo. Roku 846 Ľudovít II. dosadil Rastislava na veľkomoravský kniežací trón. S pomocou veľkomoravského vládcu sa však proti kráľovi vzbúril markgróf Východnej marky Ratbod. Po potlačení povstania Ľudovít roku 856 dosadil do čela Východnej marky svojho syna Karlomana ktorý sa stal jednou z hlavných postáv východofransko-veľkomoravských vzťahov. Situácia na hraniciach s Veľkou Moravou sa upokojila až mierom vo Forchheime, ktorý roku 874 uzavreli Ľudovít II. Nemec a Svätopluk I..
Táto mierová dohoda umožnila aby si Ľudovít mohol lepšie hájiť svoje záujmy voči svojmu bratovi Karolovi, medzi ktorými vznikol spor spôsobený smrťou ich bezdetného synovca, cisára Ľudovíta II.. Súperiaci bratia začali bojovať o Itáliu a cisársku korunu. Úspešnejší bol napokon Karol II. Lysý, ktorý sa roku 875 stal cisárom a faktickým vládcom Itálie. O rok neskôr Ľudovít Nemec zomiera a moc nad svojou ríšou prenecháva svojim trom synom. Pri delení Východofranského kráľovstva medzi nich, Karloman získal Bavorsko a priľahlé marky, Ľudovít III. Mladší dostal Fransko a Sasko a Karol III. Tučný Alamansko a Churraetiu. Lotrinsko sa rozdelilo medzi všetkých troch.
Karloman sa prihlásil o cisárske práva východofranských Karolovcov. Zmocnil sa vlády nad Apeninským polostrovom. Počas ťaženia do Itálie vážne ochorel a po návrate domov, tesne pred smrťou, odstúpil svoj nárok na cisársku hodnosť bratovi Karolovi III. Tučnému. Toho pápež Ján VIII. roku 881 korunoval v Ríme za cisára. O dva roky neskôr zomrel aj ďalší z bratskej trojice, Ľudovít III. Mladší, a tak sa Karol III. Tučný stal samovládcom vo Východofranskom kráľovstve.
Najzávažnejším problémom Franskej ríše, formálne zjednotenej pod vládou jedného cisára, sa v tomto období stali nájazdy Normanov. Tí sa totiž načas museli vzdať tradičného objektu svojich vpádov, Anglicka, kde sa za kráľa Alfréda Veľkého skonsolidovali pomery. Normani teda začali útočiť na franské územia.
Karol III. Tučný nebol schopný úbrániť ríšu pred hrozbou normanov. Fatálnym neúspechom sa skončilo jeho prvé vystúpenie proti Normanom, ktorí porazili Sasov patriacich do Východofranského kráľovstva. Karol III. vyrazil do boja s veľkým vojskom s ktorým obkľúčil nepriateľa. Nepustil sa však s nimi do boja, ale uspokojil sa iba s krstom ich vodcu Gottfrida. Hoci šance na úspešný výsledok boja boli veľké, vyplatil im výkupné, aby odtiahli, a vydelil im časť Frízska, kde sa mohli usadiť.
V tomto období sa predstavitelia Západofranského kráľovstva v zúfalstve z plienenia Normanov rozhodli po smrti Karlomana odovzdať vládu Karolovi III.. Domnievali sa, že zjednotená ríša bude lepšie odolávať nepriateľským nájazdom. Bolo to však bezvýchodiskové rozhodnutie. Už roku 885 Normani začali obliehať Paríž. Karol III. Prišiel obklúčenému mestu na pomoc, no napokon opäť len zaplatil výkupné a dal im územia v Burgunsku.
Tento čin vyvolal obrat v postoji voči panovníkovi. Na viacerých miestach v ríši strhli na seba moc lokálny vládcovia a smerovali k samostatnej vláde. Vo Východofranskom kráľovstve Arnulf Korutánsky.
Arnulf Korutánsky bol nemanželským synom kráľa Karolmana, vládcu Bavorska a juhovýchodných mariek Východofranského kráľovstva. Karolman ho dosadil na čelo Korutánskej marky. Arnulf počase rozšíril svoje panstvo o ďalšie územia a v Bavorsku a priľahlých markgrófstvach si vybudoval suverénne postavenie. Sem za ním prišli predstavitelia franskej aristokracie, ktorí chceli zosadiť Karola III. Tučného. Arnulf prišiel so svojím vojskom na východofranské ríšske zhromaždenie do Triburu, kde získal na svoju stranu aj ostatných veľmožov. Spoločne prinútili Karola III. rezignovať. Zosadený cisár zakrátko zomrel a Arnulfa už v novembri 887 zvolili vo Forchheime za kráľa Východofranského kráľovstva. Po korunovácii sa vrátil späť do Bavorska odkiaľ upevňoval moc v krajine. Keďže Arnulfovým prvoradým cieľom bola stabilizácia vlastného mocenského vplyvu, preto nezasahoval v ostaných častiach ríše, kde sa o slovo hlásili ďalší králi zvolení po zosadení Karola III.
Arnulf bol najmocnejší zo všetkých nových vládcov, ktorí v ríši strhli moc do svojich rúk. Napriek tomu odhadol rozloženie síl a odmietol pozvanie časti západofranskej aristokracie, aby prevzal vládu aj nad Západofranským kráľovstvom. V roku 891 sa mu podarilo poraziť Normanov tak rozhodne, že prestali útočiť na jeho kráľovstvo.
Arnulf natoľko stabilizoval svoje postavenie, že sa rozhodol zasiahnuť i v Itálii. Roku 894 vypočul volanie pápeža Formosa, aby mu pomohol zbaviť sa tyranie spoletského vojvodu a italského kráľa Wida, ktorý v tom čase ovládal strednú Itáliu. Arnulf podnikol vojenské ťaženia na Apeninský polostrov a vo viacerých bitkách porazil Widove oddiely. V Ríme ho potom pápež korunoval za cisára. Počas italskej výpravy Arnulf tažko ochorel a musel sa vrátiť domov. Následne nato v Ríme opäť získali prevahu spoletskí vojvodovia. Pápežstvo, ktoré stratilo svetského protektora sa v tejto dobe dostalo do jedného z najkritickejších období vo svojich dejinách.
Chorľavejúci Arnulf po návrate domov ešte presadil, aby jeho nemanželského syna Zwentibolda, ktorého krstným otcom bol veľkomoravský vládca Svätopluk I. korunovali za lotrinského kráľa. V roku 899 Arnulf zomiera. Jeho dedičom sa stáva Ľudovít IV. Dieťa. Arnulfova smrť vyvolala množstvo konfliktov v ríši.
Počas vlády neplnoletého Ľudovíta IV. sa Východofranské kráľovstvo nemajúc pevnú panovnícku ruku, rozpadlo na jednotlivé panstvá. Okrem už existujúcich kráľovstiev v Lotrinsku, Hornom Burgundsku a Dolnom Burgundsku sa vytvorilit tzv. mladšie kmeňové vojvodstvá: Bavorsko, Fransko a Sasko. Pri vzniku týchto nových vojvodstiev nehral rozhodujúcu úlohu etnický faktor, ale predstavitelia silnej aristokracie.
Východofranská ríša sa tak z kráľovstva s pomerne pevnou panovníckou mocou pretvorila na zoskupenie suverénnych teritórií. Od čias Ľudovíta II. Nemca sa však najmä vďaka spoločne vykonávaným zahraničnopolitickým akciám vytváralo vedomie istej východofranskej spolupatričnosti. Pod hrozbou vonkajšieho ohrozenia, najmä maďarských vpádov, vojvodovia zároveň uznali, že najlepšie je sa proti nemu ubrániť len spoločne. Preto po smrti Ľudovíta IV. Dieťaťa, posledného Karolovca na východofranskom tróne, nepozvali na trón západofranského kráľa Karola III. Prostoduchého, ale zvolili si spomedzi seba nového kráľa Konráda I.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.