1.Cirkev a cirkevná správa na Veľkej Morave
Cirkevná otázka vo svete
Od vydania Milánskeho ediktu v roku 313, ktorý zrovnoprávnil kresťanov s nekresťanmi, bola pre spoločnosť, ktorá vyznávala kresťanskú ideológiu a jej inštitúcie charakteristická hierarchizácia kléru a hromadenie majetku.
V čase starokresťanskej spoločnosti prebiehali ostré vnútorné spory o učenie, ktoré sa týkalo trojjediného Boha. Do popredia vystúpilo z mnohých kresťanských smerov učenie kňaza Aria, ktorý popieral dogmu o trojjedinom Bohu. Toto učenie prijali náčelníci germánskych koristníckych zoskupení, najmä Góti.
V 5. Storočí sa do popredia dostáva protiklad respektíve konflikt medzi východným kresťanstvom, ktoré usmerňovala Byzantská ríša t.j. cisári a západným kresťanstvom, ktoré riadil Rím, t.j. rímsky pápeži a biskupi.

Kristianizácia Veľkej Moravy
Moderná historická veda už dnes nekladie taký dôraz na kristianizáciu našich predkov ako na kultúrne poslanie byzantskej misie. Je to aj v dôsledku toho, že kristianizácia našich predkov ako proces je staršia než príchod byzantskej misie na naše územie v roku 863.
Na slovenské územie prenikli prvé správy o kresťanstve už v 2.-4. stor. n.l. Dokladajú to nálezy kahanca s predpokladaným symbolom XP, čo znamená grécky Christos, nájdeného na trenčianskom hradnom kopci. Ďalším dokladom sú nálezy obchodne bežných mincí cisárov –kresťanov od konca 4.storočia (Valentinián I., Valens, Gratián a Valentinián II.).
Počas vlády vojvodu Sama sa v okrajových oblastiach nad dunajských Slovanov kristianizácia stávala aktuálnou, ale okrem misie belgického biskupa Amanda niet o nej nijakých správ.
Za vlády Avarov, ktorí rozšírili svoje územie v druhej polovici 8. storočia na celú Dunajskú kotlinu, sa dá predpokladať šírenie ľudových arianizujúcich foriem kresťanstva.
V rokoch 791 – 796 sa likvidovaním avarskej moci, vytvorili vhodné podmienky pre šírenie ortodoxného kresťanstva t.j. krst v mene svätej Trojice so svätenou vodou.
Po roku 796 sa strediskom kristianizácie medzi nitrianskymi Slovienmi stal Salzburg a pre oblasť starej Moravy (vrátane Moravského poľa) zasa Pasov.
Šírila sa zdola, keďže vládnuce vrstvy ju prijali neskôr, avarskí kagani v rokoch 796-805, Pribina pred rokom 828 a Moravania roku 831.
Byzantská misia
Požiadavka Rastislava o vyslanie biskupa, bola v tom čase pre Byzanciu svojim spôsobom nesplniteľná. A to najmä preto, že sa priečila dovtedajšej byzantskej praxi, ktorá spočívala v zriaďovaní samostatných cirkevných provincií len tam, kde bolo rozvinuté a zakorenené kresťanstvo.
Biskupské zhromaždenie hovorilo o veľkomoravskom kresťanstve, že je rudis, čo znamená surové, hrubé a neforemné. Veľkomoravská spoločnosť musela byzantskému kresťanstvu pripadať ako barbarská a pohanská. Aspoň tak to vyplýva z mála zachovaných textov staroslovienskeho písomníctva.
Vo vnútri spoločnosti sa uplatňovali aj napriek pokrsteniu pohanské mravy, mládež žila voľným pohlavným životom a aj naďalej sa uplatňovali tradície slnovratových a iných slávností. Aj manželstvo, ktoré byzantské kresťanstvo povýšilo na sviatosť a ktoré presadzoval aj kresťanský kánon, si ponechávalo na Veľkej Morave svoje tradičné črty.
U vyšších vrstiev prevládalo mnohoženstvo, súžitie s nevestami, neplodné a staré ženy sa vyháňali apod.
Túto celú situáciu a následné rozhodnutie byzantského cisára ovplyvnil fakt, že Byzancia sa snažila presadiť svoju ideológiu v Bulharsku, kde chceli prijať ,,novú vieru“ od rímskeho pápeža. Riešenie videli v zriadení novej cirkevnej provincie, vďaka ktorej by mohli Bulharov ovplyvňovať aj zo západu – z Veľkej Moravy.
Avšak Byzancia na Veľkú Moravu nevyslala nijakú vyššiu cirkevnú reprezentáciu. Keďže Byzantská ríša už mala skúsenosti s misiou u Slovanov, u ktorých narážala na odpor a to vďaka tomu, že spolu s kristianizáciou presadzovala aj grecizáciu, byzantskú kultúru a jej grécky jazyk, rozhodla sa vyslať na túto misiu osvedčeného mladého pedagóga a v rokoch 857-861 byzantského diplomata Konštantína.
Konštantín dobre poznal slovanský jazyk, taktiež bol vynikajúcim filológom a už dlhší čas sa spolu so svojimi žiakmi snažil vyjadriť sloviensku reč aj graficky t.j. písmom.
Vytvoril pre Slovanov nové písmo hlaholiku (glagolice), na tomto projekte pracoval spolu so svojim bratom Metodom.
Na Veľkú Moravu sa vydali v polovici roku 863. Názory na cestu, ktorou sa dostali na veľkú Moravu sa rozchádzajú, ale najpravdepodobnejšia je stará rímska cesta Via Egnatia. Cesta viedla z Konštantínopolu do Solúnu a odtiaľ do Dyrrhachia, potom loďou do Benátok, odtiaľ frekventovanou cestou do Akvileje, Panónie a Bratislavskej brány.

Po príchode na Veľkú Moravu zriadili Konštantín a Metod spolu s Rastislavovou pomocou cirkevné učilište. Jeho sídlo pravdepodobne nebolo priamo na dvore panovníka, ale blízko dvora. Tradícia hovorí, že jeho sídlo bolo na hradisku v Osvětimanoch neďaleko Starého Města (dnes miestna časť Uherského Hradišťa).
Prevratnosť a jedinečnosť tohto učilišťa spočívala predovšetkým v tom, že solúnski bratia nepreferovali výučbu ani v gréckom ani latinskom jazyku, ale svojim žiakom sprístupnili učebné texty v slovanskom jazyku. Vďaka tomu sa eliminovala možnosť, aby sa kňazmi stávali aj negramotní ľudia, ktorí nevedeli ani čítať, písať a často krát ani zodpovedne vykonávať predpísané obrady.
Situácia po príchode solúnskych bratov nebola jednoduchá. Zvyšovalo sa každodenné napätie medzi domácim a novým duchovenstvom. Na Veľkej Morave bola vžitá latinská liturgia a Konštantín s Metodom používali grécku . t.j. byzantskú liturgiu s odlišnými obradmi.
Vznikli trenice v cirkevno – politickej sfére, predmetom útokov franského kléru na slovanské učilište bol predovšetkým slovanský liturgický jazyk, ktorý v roku 863 schválil byzantský cisár Michal III., ktorý sa považoval za námestníka Boha na zemi t.j. za hlavu kresťanstva.
V roku 867 sa Konštantín spolu s Metodom rozhodli toto vyjadrenie nechať schváliť aj západnou cirkevnou vrchnosťou. A to najmä preto, aby dokázali svoju ortodoxiu.
Akt schvaľovania slovanského liturgického jazyka mal teda dve fázy.
Prvá sa uskutočnila v roku 863 v Carihrade pred odchodom Konštantína a Metoda s ich sprievodom na Veľkú Moravu, avšak schválenie, ktoré vydal Michal III. a adresoval ho v liste Rastislavovi, malo platnosť iba v rámci učilišťa.
Druhá fáza schvaľovania sa uskutočnila v Ríme ešte počas Konštantínovho života, a to koncom roka 867. Jej priebeh stručne zaznamenali tvorcovia životopisov Konštantína a Metoda. Podľa historikov pôvodným cieľom solúnskych bratov bolo iba vysvätenie žiakov za kňazov. Až po príchode do Blatnohradu sa situácia zmenila a udalosti nabrali iný spád.
Po stretnutí s Koceľom sa rady žiakov solúnskych bratov značne rozšírili. Onedlho sa ocitli v Benátkach, čo vysvetľuje ich pôvodný zámer a to nalodiť sa a vrátiť sa do Carihradu. Ich pobyt v Benátkach sa však predĺžil, pretože tu museli čeliť zhromaždeniu biskupov a kňazov, ktorí ich napadli pre neodôvodnené novátorstvo.
Tento spor je známy ako spor trojjazyčníkov, keďže zhromaždenie vyhlásilo, že kresťanské bohoslužby možno vykonávať iba v troch jazykoch – hebrejčine, latinčine a gréčtine.
Diskusia sa zrejme skončila víťazstvom Konštantína, kedže spravodajca uvádza, že svojich protivníkov zahanbil a odišiel. Nasledovalo urýchlené pozvanie od pápeža Mikuláša I., čo len potvrdzuje teóriu, že bratia nemali v úmysle ísť do Ríma.
Pápež Mikuláš I. však koncom roka 867 zomrel a bratov v Ríme privítal nový pápež Hadrián II. Privítanie bolo pompézne, keďže bratia prinášali pozostatky sv. Klimenta, žiaka apoštola Petra. Pápež schválil používanie slovienskej liturgie slávnostným aktom – položil slovienske knihy na oltár jedného rímskeho kostola a slúžil nad nimi svätú omšu.
Okrem toho bol Metod spolu s troma žiakmi vysvätený za kňaza a ďalší žiaci boli vysvätení za lektorov. Otázka vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie na Veľkej Morave však naďalej visela v nedohľadne.
Pápež nevedel ako politicky tento projekt zrealizovať. Taktiež bol oslabený vplyv solúnskych bratov a to najmä občianskemu sporu, ktorý súvisel s ich najväčšími stúpencami pápežským tajomníkom Anastáziom a biskupom Arseniom, ktorý boli exkomunikovaný. Taktiež negatívne ovplyvnila riešenie tejto otázky aj nečakaná choroba Konštantína. Bol nútený vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril a kde aj zakrátko v roku 869 zomrel.
Pápež vymenoval Metoda za učiteľa, za pápežského legáta pre Panóniu a Veľkú Moravu, ale zriadenie vlastnej provincie ponechal zatiaľ stranou.
Až po upevnení postavenia Veľkej Moravy voči Ľudovítovi Nemcovi v roku 869 pápež vyhlásil zriadenie samostatnej moravsko – panónskej diecézy, na čelo ktorej postavil novo vysväteného arcibiskupa Metoda.