ÚVOD
Európa je organický celok tvorený veľkým množstvom národov. Medzi týmito národmi významné miesto zaberajú Slovania, ktorí obývajú rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe.
História Slovanov je dodnes opradená tajomstvom. Prvé doložené zmienky pochádzajúce zo 6. storočia napovedajú, že skutočné začiatky ich histórie pochádzajú z dávnejších dôb. Historici ani archeológovia však doposiaľ nedokázali hodnoverne doložiť túto skutočnosť. Napriek týmto skutočnostiam je história Slovanov bohatá na udalosti. Z jednotlivých prameňov je možné dozvedieť sa o sťahovaní, postupnom osídľovaní, expanzii i mierovom nažívaní s inými kmeňmi. Slovania sa stali neoddeliteľnou súčasťou Európy a spolutvorcami jej histórie.

1 ETNOGENÉZA SLOVANOV
„Slovania ako kultúrne etnický celok v podobe akú poznáme od 6. storočia, v stredoveku ešte neboli. Prechádzali len zložitým procesom etnogenézy, ktorý vyvrcholil v 4. – 5. storočí a uzavrel sa tesne pred tým, než začali ich veľké migrácie.“ (M. Vizdal, 1995)
Úplne prvé podložené správy o Slovanoch zaznamenali až neskoroantickí autori píšuci v 6. storočí. To však bolo až v dobe, keď sa početné skupiny Slovanov valili do oblasti Karpát v južnej a strednej Európe. Ich prenikanie bolo rovnako intenzívne ako napríklad germánske, ale menej násilné. Až po páde Berlínskeho múru v roku 1989 sa diskusia ohľadom tohto etnika stala objektívnou. Na základe doterajších výskumov sa pravlasť Slovanov nachádzala na území medzi riekami Dneper, Dnester, Vislou. Lesmi tejto oblasti pretekalo množstvo vodných tokov. Odtiaľ pomenovanie Slovan, označujúce v preklade človeka žijúceho pri tečúcej rieke. Otázkou ich pôvodu sa zaoberajú dve hlavné teórie :
-migračná teória – Slovania prišli na terajšie územia z pravlasti. Argumentmi potvrdil túto teóriu L. Niedele
-autochtónna teória – až do 19. storočia bola za pravlasť Slovanov považovaná Dunajská kotlina. Archeologický výskum však nepotvrdil ich výskyt pred 5.-6. storočím
Počas expanzie obsadili Slovania rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe. Podľa toho ich rozdeľujeme na 3 vetvy :
1. západní Slovania – Slováci, Česi, Poliaci, Lužickí Srbi, Kašubi
2. južní Slovania – Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Bosniaci, Slovinci, Macedónci, Bulhari
3. východní Slovania – Rusi, Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni
Pri svojom sťahovaní dosiahli rieku Volgu na východe, na západe ústie rieky Labe a predhorie Álp (tieto oblasti boli spätne obsadené Germánmi) a na juhu dosiahli Balkán až po Peloponéz (ten musel biť spätne pogréčtený).
„Územie Slovenska nepatrilo k praslovanskému územiu, ale prvotné prieniky sú už možné v období konca 3. storočia. V období 6. storočia prišla na Slovensko nová vlna slovanského obyvateľstva, ktorej pohyb bol vyvolaný tlakom predstaviteľov nomádskej civilizácie – turkotatárskych Avarov.“ (M. Vizdal, 1995). Prichádzali k nám troma spôsobmi v závislosti od prírodných podmienok Slovenska :
a) priamo z pravlasti - do oblasti východného Slovenska
b) prechodom cez maďarské nížiny - do oblasti západného a južného Slovenska
c) prechodom cez Karpaty - do oblasti stredného a severného Slovenska
Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch spočíva aj v tom, že na začiatku sa nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na našom území pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón. Pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie.
Praslovania sa živili poľnohospodárstvom. Pestovali najmä obilniny, chovali dobytok a boli zruční remeselníci (hrnčiarstvo, tesárstvo a tkáčstvo). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom a brtníctvom. Žili v občinách (rodoch), pôda bola každoročne rozdeľovaná žrebom medzi rodiny. Na čele občiny bol staršina (resp. starešina, kmeť). V prípade nebezpečenstva sa spájali do kmeňov a kmene do kmeňových zväzov. Starí Slovania udržiavali obchodné kontakty s inými etnikami (napr. Gótmi). Boli pohania, čiže boli polyteistického vyznania. Vyznávali rôzne božstvá a nadprirodzené bytosti napr. Parom (Perún – boh búrky), Veles (Volos – boh stád), Vesna (Lada – bohyňa jari), Morena (bohyňa zimy, smrti). Okolie (lesy, vody) boli podľa Slovanov plné duchov, víl, vodníkov, škriatkov atď. Pochovávali žiarovo v urnách.
O najstaršej slovanskej histórii nevieme nič určitého. Všetky pokusy spájať so Slovanmi niektoré zdanlivo slovansky znejúce miesta a etnické mená, ktoré sa sporadicky objavujú v dielach antických autorov (napr. v Hérodotovom opise Skytie.), sú v rovine hypotéz. Rovnako tak zostávajú len domnienkami často sa objavujúce názory o slavinite najrôznejších stredoeurópskych a východoeurópskych kultúr.