2 SAMOVA RÍŠA

Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už pred príchodom Slovanov prevažne germánskymi kmeňmi. Po odchode Longobardov a iných kmeňov z oblastí na strednom Dunaji sa postupne vytrácalo germánske osídlenie a v istej symbióze ho prevrstvovalo slovanské obyvateľstvo. Nastal čas rozsiahlejšieho dosídľovania regiónu predovšetkým slovanským etnikom.
Od druhej polovice 6. storočia ovládli rozľahlý priestor na strednom Dunaji Avari na čele s kaganom Bajanom. Začali vytvárať avarský kaganát, pričom si podmanili aj panónskych Slovanov. V tomto období dosiahli v strednej Európe vrchol svojej moci. Ich bývali spojenci Longobardi z obavy pred ich výbojnosťou okolo roku 568 dobrovoľne opustili svoje osady v Zadunajsku a odišli do severnej a strednej Itálie. Ovládli Pádsku nížinu, kde vytvorili svoje panstvo. Moc Avarov vzrástla najmä po roku 582, keď z byzantskej moci získali staré rímske centrum Sirmium. Slovania spolu s Longobardmi a Avarmi roku 602 plienili byzantskú Istriu a o rok neskôr panónski Slovania pomáhali longobardskému kráľovi Agilufovi pri dobytí Cremony. O mnohých vojenských aktivitách a povinnostiach Slovanov pre avarského kagana sa podrobnejšie dozvedáme z diel franského kronikára Fredegara. Avari využívali Slovanov ako vojenskú silu a nazývali ich belfuci, pretože sa stavali do dvojitých šíkov (pechota).
Nápor Avarov v rokoch 568-670 spočiatku predstavoval len okrajové dotyky s územím severne od Dunaja a neznamenal jeho trvalejšie vojenské obsadenie. Slovania a Avari však boli odsúdení v tomto prostredí na spoluprácu, a tak si dlhým spolužitím vypestovali pomerne vysoký stupeň vzájomného, prevažne nenásilného ovplyvňovania. Avari, pôvodne kočovníci, žili v jutrách. Nemali trvalé osady a putovali so svojimi stádami po krajine. Stavali hrinky - kruhové opevnenia. Ich hlavným objektom záujmu bola bohatá Byzancia a Franská ríša. Ojedinelé výpady na sever od Dunaja boli zacielené len na zisk, vojenskú korisť a zabezpečenie kontroly pri pravidelnom vyberaní tribútov od Slovanov.
V prvej polovici 7. storočia sa však v prostredí Karpatskej kotliny odohrala dôležitá historická udalosť. Slovania sa v tomto čase začali búriť proti Avarom. Avari každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať. Na lôžko si brávali ich manželky a dcéry. Nakoniec sa Slovania rozhodli zaútočiť. V tomto čase sa na inom mieste v oblasti stredného Dunaja objavila kupecká karavána, ktorá napriek zákazu obchodovala so zbraňami. Podľa kronikára Fredegara ju viedol franský kupec z kraja senonského menom Samo. Pomohol Slovanom pri úspešnom povstaní, najmä ponukou vojenských služieb. Slovania si ho roku 623 zvolil za kráľa a v niekoľkých bitkách v rokoch 623-624 pod jeho velením porazili Avarov a vymanili sa spod ich nadvlády.
Samovu ríšu častokrát mylne označujú za prvý štátny útvar západných Slovanov. Nemožno ju však považovať za štát. Bol to „len“ voľný kmeňový zväz založený na základe dobrovoľnosti. Skladal sa zo značne nezávislých kmeňových území rozprestierajúcich sa na území dnešnej Českej republiky, východného Nemecka, západného Slovenska, západného Maďarska, juhozápadného Poľska, východu Rakúska a severu Slovinska. „Jejím pravděpodobným geopolitickým centrem byla oblast dnešního jihovýchodu České republiky - Mikulčice a okolí, tedy pozdější geopolitické centrum našeho druhého státního útvaru Velké Moravy.“(internet)
Franský kráľ Dagobert spočiatku uvítal, že východnú hranicu jeho ríše chráni pred výbojnými Avarmi slovanské spoločenstvo panovníka Sama. Okolo roku 631 sa však vzťahy zhoršili. V Samovej ríši vo veľkom počte zavraždili a o majetok olúpili franských kupcov. To bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom. Dagobert poslal svojho vyslanca Sychária k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho ľudia usmrtili a za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal náhradu. Samo nechcel Sychária ani len vidieť. Preto sa Sychárius preobliekol do slovanského odevu a predstúpil so svojimi ľuďmi pred Samov zrak. Všetko, čo mu Dagobert prikázal, oznámil Samovi. Ten však odmietol škodu nahradiť a Sychária po roztržke vyhnal. V roku 631 rozzúrený Dagobert vyslal proti Samovi a Slovanom tri armády. Samova ríša úspešne odrážala expanzívne snahy Frankov. Rozhodujúca bitka sa odohrala pod hradiskom Wogatisburg v roku 631- 632, kde vojsko Slovanov po trojdňovej bitke porazilo vojská Frankov. V tomto boji našiel Samo podporu v lužicko-srbskom kniežati Dervanovi, ktorý mu so svojim vojskom pomáhal, čo svedčí o slovanskej vzájomnosti kmeňov. Toto víťazstvo bolo pre ríšu veľmi významné. Slovania niekoľko nasledujúcich rokov uskutočňovali výpady na územia patriace Frankom. Čo sa týka polohy Wogastisburgu, je v každom ohľade sporná. Mohlo ísť o akékoľvek hradisko od východného Nemecka, cez Rakúsko, Česko až po Slovensko a mohol to byť dokonca len dočasný tábor.
„Sámo pochopil, že Slované potřebují informace, ale ne nadvládu, z tehdy jim známého světa, proto podporoval obchod, dnes bychom řekli dělal vstřícnou politiku vůči cizím právnickým osobám, ale zamezil, vyhnal či se jinak zbavil cizích fyzických osob, které jeho říši neprospívaly a škodily, dnes bychom řekli zlikvidoval kriminalitu, a nyní by ho určitě označili za xenofobistu a muže nezvyklého myšlení.“ (internet)
Samova ríša bola obranným kmeňovým zväzom v časoch, keď Slovania pociťovali najväčšie ohrozenie od Avarov a neskôr aj od Frankov. Rozloha, vnútorné spory a smrť autoritatívneho vodcu, panovníka Sama sa stali v roku 658 príčinou jej rozpadu. Slovania sa opäť dostali pod nadvládu avarskej elity, no ich vzťah už nebol vazalský.
Mnohé hradiská, ktoré vznikali počas existencie Samovej ríše, nezanikli, a tak mohli položiť základy pre vznik Moravského kniežatstva.
„Podľa Fredegara mal Samo 12 slovanských žien a s nimi 22 synov a 15 dcér. Do oblasti špekulácií patria tvrdenia, že išlo o ženy jednotlivých slovanských kniežatstiev Samovej ríše, a že tým bol štát vlastne „zosilnený“.“