Zakladateľom isaurskej (sýrska) dynastie bol Lev III., vládol v rokoch 717 – 741, keď zvrhol nevýrazného cisára Theodosia III. Počiatky jeho vlády sa vyznačovali v tom, že hlavné mesto ríše bolo prepadnuté veľkou arabskou armádou. Neskôr k nej pribudla početná flotila. Blokáda hlavného mesta Byzancie bola dokonalá, nedovolila útočníkom zdolať hradby. Tuhá zima a choroby v radoch nepriateľov pomáhali obrancom, ktorým sa k tomu podarilo postupne zničiť islamskú flotilu obávaným tzv. gréckym ohňom. V lete v roku 718 museli Arabi od obliehania ustúpiť. Lev III. si razom získal autoritu a dôveru. Preto mohol rýchlo pristúpiť k rýchlej likvidácii anarchie a upevniť vojenskú silu štátu.
Najprv obnovil poriadok a disciplínu v armáde. Behom svojej vlády tiež vydal radu zákonov a prvý zborník EKLÓGE, obsahujúci rodinné, občianske a trestné zákony.
Pri uskutočňovaní týchto reforiem sa imperátor stretol s Cirkvou. Štátu totiž chýbali vojaci a finančné prostriedky. V monastýroch žilo tisíce možných kandidátov vojenskej služby a nezdanený cirkevný majetok mohol byť veľmi dobre využitý v prospech štátu. Teda svätý cisár Maurikios, ohraničil možnosť vstupu do monastýru vojakom a štátnym úradníkom. Tiež Cirkvi oddaný cisár Herakleios použil vo svojej dobe chrámové poklady na vojenské účely.
Imperátor Lev III. dlho neporušoval cirkevné privilégia. Až po desaťročí svojej vlády zmenil svoju cirkevnú politiku. Literárne pramene uvádzajú, že k tomu došlo v súvislosti s ohromnou vulkanickou činnosťou v Stredozemnom mori. Dokonca sa pri nej objavil aj nový kyklácky ostrov. Byzantínci v tom videli prejav Božieho hnevu a hľadali jeho príčiny. Objavili sa hlasy, že je zemetrasenie trestom za uctievanie obrazov, ikôn. To poslúžilo ako bezprostredný dôvod, prečo práve v roku 726 Lev III. vydal dekrét, v ktorom zakazuje úctu k ikonám a prikazujúci ich odstránenie z chrámov a verejných budov.
Týmto aktom chcel zrejme Lev III. manifestovať posvätnú úlohu imperátora, ako defenzora víru v kresťanskom štáte. Nepripustil si však, že sa tým hrubo vmiešava do vnútorných záležitosti Cirkvi. Nevôľa voči dekrétu bola veľká. S cieľom zlomiť odpor sa cisár rozhodol konfiškovať majetok monastýrom, pochopiteľne v prospech štátu. Proti tomuto rozhodnutiu vystúpil pápež Gregor II. Bol za to odsúdený k smrti, avšak na jeho obranu sa postavili Rimania podporovaní Longobardmi. Známa je korešpondencia medzi Grgorom II. a Levom III., venovaná otázkam spojeným s ikonoklazmom. Pápež už nemal záujem byť občanom byzantského impéria.
Ďalším zástancom uctievania obrazov bol svätý Ján Damaskinos ( z Damašku). Hneď roku 726 napísal prvý spis, v ktorom hájil úctu k svätým ikonám z dogmatického hľadiska. Všetci východní patriarchovia ikonoklazmus odsúdili a tiež konštantinopolský patriarcha s postojom imperátora nesúhlasil. Bol preto zosadený a na jeho miesto bol dosadený patriarcha – ikonoborec. Stal sa ním jeho syn Konštantín V. nazývaný hanlivo ,,Kopronymus“ (741-775)
IKONOKLAZMUS
Ikona - sakrálny obraz najčastejšie namaľovaný na dreve, vyobrazuje postavy svätcov, ich život, biblické motívy. Je charakteristická pre cirkev, kostoly. Najčastejšie sa na ikonách objavujú postavy Ježia Krista, Panny Márie, Svätej Trojice.
- ikony sú tzv. symbolmi, zobrazovala dobro, nadzemský svet
Ikonoklazmus (obrazoborectvo) je vlastne hnutie, ktoré je proti ikonám, proti uctievaniu Boha na obrazoch, ktoré zobrazujú Ježiša aj svätých. Jediný náboženským obrazom pre nich mohol byť taký, ktorý je zhodný so svojím prototypu – ale to nie je možné. Jedinou uctievanou ,,ikonou“ mohla byť eucharistia, v ktorej je podľa Kristovej náuky Ježiš skutočne prítomný. Uctievanie obrazov pokladali za bohorúhačstvo.
Ikonoklastický konflikt – Prvá závažná udalosť, ktorá tvorila akoby jeho predohru sa udiala v maloázijskej cirkevnej provincii Frýgia salutaris niekedy pred rokom 726. Vtedy Ján zo Synady oboznámil konštantinopolského patriarchu Germana o postoji svojho biskupa, Konštantína z Nakoley k ikonám. Konštantín sa snažil o obmedzenie úcty k ikonám, vychádzajúc zo starozákonného odkazu, týkajúceho sa modiel a podobenstiev. Germanos zdôraznil úcty, ktorú vzdávame Bohu a ikone; kresťania sa vôbec neklaňajú obrazu ako takému, farbám a drevu. Ikone pripisuje funkciu sprostredkovateľa vo vzťahu k Bohu. Ikona teda nie je modla. Germanos ďalej hovorí, že úcta k ikonám je preto v súlade s tradíciou otcov. Germanos prechádza k výstavbe vlastného ikonodulského konceptu. Ako náhle je Kristus stelesnený, je možné ho zobraziť a naopak, kto odmieta jeho obraz odmieta jeho reálnu telesnú existenciu. Obraz je rovnaká napodobenina, pretlmočenie kresťanských zásad a učenia, ako slovo.
Otvorená diskusia o postavení ikon v byzantskej cirkvi a spoločnosti sa začala v cirkevných kruhoch. Ako ukazujú jej začiatky, problém bol predovšetkým v tej prílišnej úcte, ktorá bola vzdávaná ikonám. Resumé, ktoré vyplýva z obáv biskupa Konštantína a jeho prívržencov vyznieva v tom zmysle, že úcta takéhoto charakteru, preukazovaná ikone môže viesť k idololatrii v starozákonnom zmysle slova.
Do tejto polemiky zasiahol krátko na to aj byzantský cisár Lev III.U neho otázka obrazu ako ikona bola veľmi živá: vzhľadom k blízkemu arabskému a judaistickému prostrediu, vzhľadom na oživujúcu aktivitu dualistických siekt, a napokon aj vzhľadom na svojbytné zdôraznené duchovne aspekty kresťanskej viery, vlastné východným provinciám. Spočiatku zasiahol cisár do konfliktu len veľmi váhavo. Okolo roku 726 začal slovnú propagandu proti ikonám a vyslovil sa, že ich treba zničiť. V tom roku vydal prvý oficiálny dekrét proti ikonám.
Niekde sa uvádza, že začiatky ikonoklazmu môže byť ikonoklastický výrok, ktorí citovali ikonodulskí protivníci na kocile roku 787. Podľa neho ikonoklasti zničili knihu, ktorá pojednávala okrem iného aj o ikonách, pričom vyberali text, avšak priložené obrazy ponechali nedotknuté.