Okolo roku 730 však udalosti nabrali rýchlejší spád. Lev III. edikt, ktorým prikázal jednak strhnúť ikonu Krista, ktorá bola umiestnená na bráne paláca v Chalke a praktický zákrok proti ikonám bol sprevádzaný i zákonným opatrením: v roku 730 vydal cisár Lev III., zakazajúci figurálnu výzdobu kostolov a prikazujúci strhnúť ikony, ktoré sa v nich nachádzali. Edikt nezahŕňal iné druhy umenia ako náboženské, nevzťahoval sa na obraz cisára alebo na náboženské symboly (kríž). Lev III. umiera v roku 740 ale zákaz ikon dogmaticky potvrdil jeho syn Konštantín V. (741-775), ktorý zvolal v roku 754 do Hierie tzv. ikonoklastický koncil, ktorého sa zúčastnilo asi 330 biskupov. Koncil nebol neskôr cirkvou uznaný ako ekumenický, pretože ho nepotvrdil ani druhý nicejský koncil ani pápež. Tento koncil však spor neukončil. Začalo sa obdobie teologických argumentov pre a proti používaniu ikon. Zástancami obrazov sa stali kláštory a najdôležitejším zástancom bol Ján z Damašku, vo svojich dielach ako prvý udáva náuku o uctievaní obrazov.

Cisár Konštantín V. zomrel v roku 775 pri trestnej výprave proti Bulharom. Na cisárskom tróne ho vystriedal jeho syn Lev IV. (775-780). Behom svojej vlády síce zastavil prenasledovanie ikonodulov, ale sám sa otcových ikonoboreckých názorov nevzdal. Po jeho smrti sa po prvýkrát v dejinách ujala vlády žena. Bola to ctiteľka ikôn, svätá cisárovná Irena. Hlavne jej pričinením konečne došlo ku zmenám štátnej politiky v prospech kanonického riešenia ikonoboreckého sporu. Irena zvolala nový ekumenický koncil, známy ako 2. nicejský, ktorý sa zišiel už v roku 786 v Konštantínopoli, avšak ktorého jednanie bránili vojenské jednotky verné obrazoboreckým snahám cisárov. Koncil sa presťahoval do Nicei a zmenil rozhodnutia predchádzajúcich ikonoklazistických synód. Uznesenie koncilu potvrdil pápeža a pravoslávni považujú tento koncil za posledný z ekumenických koncilov. Pre ikonodulov nastala priaznivá doba, ktorá trvala až do nástupu cisára Leva V. v roku 813.


Celkovo k rázu prvých ikonoklatických konceptov a ich vyznania možno povedať, že vychádzajú z argumentácie tých istých judaistických názorov, proti ktorým boli namierené byzantské antijudaiká. Ich snahou bolo ani tak likvidovať ikony, ako skôr zamedziť tomu, aby úcta, ktorá mám byť preukazovaná Bohu, nebola prenášaná a nebola menšia, než úcta, preukazovaná stvoreným veciam. Bola to vyslovene požiadavka, smerujúca k návratu skutočnej duchovnej zbožnosti, ktorá nepotrebuje nijakého prostredníka medzi človekom a Bohom. Bola to teba naozaj reformná požiadavka, ktorá sa v kresťanstve objavila po prvý raz.

Ikonoklastické hnutie je príčinou úpadku krajiny tzv. ,,obdobie temna“, ktoré sa hodnotí ako kultúrny úpadok krajiny. Toto obdobie znamenalo pohyb smerom k riešeniu vojenských konfliktov, to znamená, že aktivity vzdelanosti dospeli k určitej stagnácii z dvoch príčin: Byzantskí literáti boli odchovancami konštantinopolskej vysokej školy a ich pôsobenie bolo do značnej miery obmedzené, takže zmizla vrstva odchovaných klasickou tradíciou. Teologická literatúra, ktorá do tohto obdobia tvorila veľké percento produkcie byzantskej vzdelanosti, sa sústredila výlučne na polemiku o obrazoch a po definitívnom víťazstve ortodoxie v r. 843 za cisárovej vdovy Theodory boli všetky diela prívržencov ikonoklazmu, medzi nimi i teologické diela Konštantína V. dané napospas ohňu.