referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vladimíra
Streda, 16. októbra 2019
Vláda sv. Ladislava a Kolomana
Dátum pridania: 14.04.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 328
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 11m 20s
Pomalé čítanie: 17m 0s
 

Ladislavov záujem o cirkevné záležitosti sa prejavil aj v štedrej podpore už jestvujúcich kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1083 založil pri príležitosti objavenia vzácnej relikvie – pravice sv. Štefana, ktorá sa považovala za stratenú – kláštor Szentjobb v Biharsku. Roku 1091 kráľ Ladislav založil aj benediktínske opátstvo na Šomodskom hrade. Kláštor zasvätený sv. Egídiovi bol vlastne fíliou juhofrancúzskeho reformného kláštora St. Gilles, z ktorého pozvali mníchov, aby sa usídlili v novom uhorskom opátstve. Až do začiatku 13. storočia boli tamojší mnísi výlučne Francúzi. Slávnostný charakter založenia šomodského kláštora podčiarkovala i účasť Odila, opáta zo St. Gilles, pápežského legáta Teuza a početných predstaviteľov uhorskej svetskej i cirkevnej moci.

V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav vystupoval ako najvyšší suverén. Nelíšil sa tým od prvého uhorského kráľa či jeho nástupcov. Bez ohľadu na vtedajší trend presadzovaný pápežmi, ktorí právo menovať biskupov vyhradzovali iba Svätej stolici, Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Všetky normy určujúce chod a život cirkvi v Uhorsku, či už kultové alebo právne, sa vydávali s kráľovým súhlasom a on ručil aj za ich dodržiavanie. Kráľovská hodnosť bola totiž ešte z predkresťanských čias spojená s posvätnosťou a kráľovské dynastie často odvodzovali svoj pôvod od pohanských bohov. Po víťazstve kresťanstva nastala zmena. Sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Jej takmer neodmysliteľnou súčasťou sa stala aj formulka „Dei gratia rex“ (z Božej milosti kráľ).

Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu. Jeho skutočná moc však vyvierala z vlastníctva obrovského pozemkového majetku. Veľkosťou sa mu nemohol rovnať majetok žiadneho svetského ani cirkevného veľmoža. V posledných rokoch vlády sa Ladislav začal po návšteve toulouského grófa Viliama, ktorý prechádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema, zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme. Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júna 1095. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údelného kniežaťa. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón. Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie roku 1192.


Vláda Kolomana

Bol kráľom Uhorska v rokoch 1095 – 1116 a chorvátskym v rokoch 1102 – 1116 z dynastie Arpádovcov. Po Gejzovej smrti dlhé roky vládol jeho brat Ladislav I. Svätý, ktorý však zomrel bez dediča a uvoľnil tak trón svojmu synovcovi Kolomanovi. Kráľ musel takmer počas celej svojej vlády odolávať spiknutiam, ktoré proti nemu snoval jeho mladší brat nitriansky vojvoda Almoš, ktorý spochybňoval jeho práva na nástupníctvo a odmietal sa mu podriadiť aj napriek tomu, že mu Koloman ponúkol významne postavenie sedmohradského vojvodu. Po šiestom spiknutí dal Koloman Almoša a jeho najstaršieho syna v roku 1113 oslepiť, čo vynieslo pre budúcich kronikárov, ktorí hovoria, že Kolomanova vláda sa vyznačovala ,,mnohými zlými činmi”. Z dobového hľadiska išlo však o trest spiknutia proti panovníkovi.

Iróniou osudu bolo, že po smrti Kolomanovho bezdetného syna Štefana II. sa stal kráľom jeho bratranec, Almošov oslepený syn Belo II. a jeho potomkovia vládli v Uhorsku až do vymretia rodu Arpádovcov.

Rýchlo po svojom nástupe na trón sa musel vysporiadať s ľudovými križiackymi skupinami, ktoré sa objavili v Uhorsku v roku 1096. Prichádzali po putovnej ceste, ktorú kedysi vybudoval Štefan I. Svätý do Palestíny. Mnohí lúpili a drancovali Kolomanove dŕžavy a zabíjali jeho poddaných. Preto proti ním kráľ vyslal svoju armádu, a ta postupne tieto križiacke skupiny rozohnala.

Začiatkom októbra 1096 sa pri uhorských hraniciach objavili francúzski križiaci vedení Godefreyom z Bouillonu, neskorším ochrancom Svätého Hrobu, ktorých tento krát Koloman odmietol vpustiť na svoje územie. Svoj odmietavý postoj zmenil až potom, keď Godefreyov brat Ballduin prišiel so svojou rodinou na kráľovský dvor ako rukojemník, aby tak zaistil Uhorsku bezpečnosť zo strany križiakov počas ich prechodu Uhorskom. Koloman prijal taktiež Godefroya a nechal doprevádzať jeho vojsko až k hraniciam z Byzantskou ríšou. Akcia prebehla bez incidentov.

Únia s Chorvátskom


Krátko nato zaútočil Koloman so svojím vojskom na Chorvátsko, kde si šľachta zvolila za kráľa akéhosi Petra. Koloman ho porazil a nechal ho zabiť. Počas svojho ťaženia Koloman nielen dobyl Petrovo sídelné mesto Knin, ale aj dalmátsky Biograd, staré korunovačné mesto chorvátskych kráľov. Počas druhého ťaženia v roku 1102 uznala chorvátska aristokracia Kolomana za svojho panovníka prijala z jeho rúk potvrdenie svojich výsad. Chorvátsko bolo spojené personálnou úniou s krajinami Koruny Svätoštefanskej. Niektorí historici sa však nie celkom správne domnievajú, že sa nejednalo o úniu, ale iba o anexiu. O niečo neskôr získalo Uhorsko zvrchovanosť aj nad Dalmáciou a Bosnou, ktorá bola do tej doby striedavo pod vplyvom Byzancie a Chorvátska a Srbského kniežactva. Roku 1103 dohodol svadbu svojej dcéry Pirosky s byzantským cisárom Alexom I. Komnénym, čo mu zaistilo priaznivý postoj mocensky posilnenej Byzancie voči uhorskej politike v Dalmácii.

V dôsledku výbojov na juh a rozporov vo vládnucom rode došlo k oslabovaniu kráľovskej moci. Panovníci na uskutočnenie svojich cieľov potrebovali podporu šľachty, svojich verných odmeňovali veľkými pozemkovými darmi (donáciami) a tým zmenšovali kráľovský majetok a jeho výnosy. Bohatí šľachtici (magnáti) naopak svoj majetok zväčšovali a chovali sa na ňom ako nezávislí páni. Táto situácia vyvrcholila za kráľa Ondreja II

Zákonodarca a hospodár

Nielen v zahraniční, ale také vo vnútornej politike bol Koloman zdatným vládcom. Prijal v Uhorsku Židov, vyhnané z Čiech križiackymi pohromami, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju obchodu, ktorý začal prinášať vyššie zisky do kráľovskej pokladnice. Vydal množstvo zákonov, ktorými reagoval na zmeny maďarskej spoločnosti, zmiernil však dopad zákonov svojho predchodcu. Reorganizoval uhorskú armádu.
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.