Ladislav I. ( 1077 – 1095 ) bol v celkovom poradí siedmym, a po svätom Štefanovi druhým najvýznamnejším uhorským kráľom v 11. storočí. Pochádzal z nitrianskej Vazulovej vetvy Arpádovcov. Ladislav sa narodil v Poľsku okolo roku 1040. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11.storočia uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa roku 1048 vrátil do vlasti, roku 1060 sa stal uhorským kráľom, no po troch rokoch kraľovania umrel. Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska. Obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna. Už roku 1064 sa Ladislavov starší brat Gejza zmieril so Šalamúnom. Podobne ako Gejza, aj Ladislav mal s kráľom Šalamúnom dobré vzťahy. Obaja bratia sa spoločne s kráľom zúčastňovali na vojenských výpravách a mladý Ladislav sa na nich vyznamenal odvahou a statočnosťou.

Roku 1068 sa uvádza v Obrázkovej kronike: ,,Najblaženejší knieža Ladislav zbadal istého pohana (Pečeneha), ktorý si na chrbte koňa vliekol krásnu uhorskú dievčinu. Svätý knieža Ladislav si myslel, že je to dcéra varadínského biskupa, a hoci bol ťažko ranený, predsa ho začal rýchlo prenasledovať na svojom koni, ktorého volal Zug. Keď sa už k nemu priblížil s úmyslom prebodnúť ho kopijou, nič nezmohol, lebo jeho kôň už nevládal rýchlejšie cválať a Kumánov kôň nespomaľoval. Medzi jeho kopijou a chrbtom Kumána stále zostávala vzdialenosť zhruba jednej paže. Svätý knieža Ladislav preto zvolal na dievčinu:
,,Krásna sestra, chyť Kumána za opasok a hoď sa na zem!" Čo ona aj urobila. A keď blahoslavený knieža Ladislav chcel na zemi ležiaceho zblízka zabiť kopijou, dievčina ho veľmi prosila, aby ho nezabíjal, ale prepustil. Svätý knieža s ním dlho zápolil, a keď mu preťal šľachu a zabil ho.

S jeho nastúpením na uhorský kráľovský trón sa nepočítalo, stal sa kráľom len preto, že jeho len o málo starší brat Gejza-Magnus zomrel vo veku len 37 rokov. Na jar roku 1077 Ladislav nastúpil na trόn. Roky Ladislavovho panovania spadajú do obdobia, keď európsky Západ naplno zamestnal spor medzi dvoma najvýznamnejšími autoritami stredovekej Európy. Tento spor medzi nemeckým kráľom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. rozdelil vtedajšiu Európu na dva tábory a aj uhorský kráľ Ladislav sa musel pridať na niektorú stranu. V roku 1078 sľúbil prostredníctvom svojich vyslancov podporu Henrichovmu konkurentovi – nemeckému protikráľovi Rudolfovi Švábskemu. Vzápätí sa dokonca oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím jednoznačne potvrdil, na čej strane stojí. Pápež Gregor VII. ho v liste požiadal, aby vzal pod ochranu veľmožov, ktorých Henrich IV. vyhnal z Nemecka. Kráľ Ladislav podporoval Rudolfa Švábskeho ešte aj roku 1087, keď už veľký konkurent Henricha IV. pápež Gregor VII. nežil. Roku 1090 však pominuli dôvody, ktoré uhorského kráľa znepriateľovali s Henrichom IV. Ladislav sa dokonca dostal až na protipápežskú pozíciu, o čom svedčí list pápeža Urbana II. Ladislavovmu nástupcovi Kolomanovi, kde sa píše: „…už dávno uhorský ľud chodí po scestí zblúdenia a zabudnúc na svoje spasenie, pridal sa k pastierom cudzích stád.“ Dôvodom pápežovho neveľmi pochvalného hodnotenia bola najmä Ladislavova balkánska politika, a to expanzia do Chorvátska, ktorá bola najúspešnejším a najtrvalejším zahraničnopolitickým podujatím Uhorského kráľovstva od čias jeho založenia. Do istej miery ju možno chápať ako prejav postupnej konsolidácie krajiny, o ktorú sa Ladislav usiloval od začiatku svojej vlády. Desaťročia trvajúce boje o trón a pokusy nedobrovoľne christianizovaného obyvateľstva o návrat k pohanstvu podrývali samotné základy uhorského štátu. Preto chcel Ladislav za každú cenu zastaviť úpadok krajiny.

Najzreteľnejšími prejavmi konsolidačných snáh sú Ladislavove zákonníky.
Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Ustanovenia zákona zakazujú ochraňovať a skrývať zlodejov, nariaďujú odovzdať chyteného zlodeja súdu a zlodejom dokonca nepriznávajú ani právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa mali nemilosrdne potrestať vyklatím očí, predaním do otroctva, dokonca aj obesením. Podobné poslanie mal aj ďalší zákonník, čiže 2. dekrét sv. Ladislava, ktorého hlavný zámer je zhrnutý hneď v úvode: „ V časoch najzbožnejšieho kráľa Ladislava sme sa my šľachtici panónskeho kráľovstva zhromaždili na Svätom vrchu a skúmali sme, ako by sa dalo zabrániť snahám ničomných ľudí a ako by sa dali uviesť do poriadku záležitosti nášho ľudu.“ Tresty obsiahnuté v tomto zákonníku nie sú o nič miernejšie než v predchádzajúcom dekréte. Iný charakter má 1. dekrét sv. Ladislava z roku 1092.

Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola – nedodržanie tohoto príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne. Ladislavov zákonník – označovaný ako prvý, chronologicky však posledný – je svedectvom záujmu o usporiadanie cirkevného života v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku 1046 a 1061. Tento cieľ sledovala i Ladislavova prvá výrazná iniciatíva na náboženskom poli. Išlo o svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083. Už v júni boli kanonizovaní zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli nasledoval biskup Gerhard. Najväčšia kanonizačná slávnosť sa konala 20. augusta, keď bol na oltár pozdvihnutý prvý uhorský kráľ Štefan I.