5. Proces vzniku uhorského štátu

Keď v roku 894 Maďari prvý krát porazili vojská cára Simeona, dostali ich vodcovia iný návrh, tento krát od kniežaťa Svätopluka I. z Veľkej Moravy, ktorý bol ohrozený spojenectvom francúzsko-bulharských vojsk. Podľa dohody, ich úlohou bolo iba vyplienenie Panónie. Avšak pravá Maďarská sila dorazila v roku 895 prešla Vereckým priesmykom Karpaty. A ich úspechy v boji prinútili podunajské mocnosti k zastaveniu nepriateľstva. Frankovia a Moravania rýchlo uzavreli mier, zatiaľ čo Simeon, ktorý sa spojil s Pečeňami, otáľal s dojednaním mieru s Byzantskou ríšou.
S veľkou pravdepodobnosťou nebolo maďarské ťaženie v roku 895 len s účelom získania koristi, ale ako vopred premyslený útok, ktorý malo za účel získať pôdu na trvalé osídlenie. To dokazuje aj fakt, že v tomto boji boli vojská vedené najvyšším veliteľom „gyulou“, Arpádom. Bol nositeľom jedného z dvoch najvýznamnejších hodností, na ktorom bol pravdepodobne založený systém vlády dvoch kráľov. Arpád je taktiež jeden z prvých postáv maďarskej histórie, ktorého meno je zachované až do našich čias, a to v dielach dvoch byzantských cisárov Leva VI. Múdreho a Konštantína VII. Porfyrogenneta. K ďalším patril Kurszán, „kende“, nominálny vládca zväzu siedmich maďarských kmeňov, a rôzni nositelia tretej hodnosti „harka“, t.j. ďalší veliteľ. Prvým písomným záznamom maďarskej histórie je, slávne dobitie historickej vlasti Arpádovými bojovníkmi, ktoré je spojené aj s tragickým útekom jednoduchého atelkuszkého ľudu do Sedmohradska.
Gesta Hungarorum je kronika, ktorá popisuje 300 rokov víťazstiev nad fiktívnymi vodcami tu objavených národov Rumunov, Chazarov, Kumanov a ďalších. V skutočnosti však Maďari narážali na odpor veľmi zriedkakedy, lebo väčšina Karpatskej kotliny bola tvorená územie medzi franskou, veľkomoravskou a bulharskou ríšou a bola vlastne nikoho zemou. Sedmohradsko s údolím rieky Maros, pohraničná oblasť bulharskej ríše, bolo asi prvým územím za karpatským oblúkom, kde sa Maďari uchýlili, a podľa povesti každý s ich siedmich náčelníkov vybudoval hlinený hrad (tu má asi pôvod jeho nemecké meno Siebenburgen). Avšak v ďalších rokoch bolo zaznamenaných viacero sporov medzi samotnými náčelníkmi. Dôvodom týchto sporov mohli byť neúspešné boje s Pečeňami, pri ktorých prišli o dobytok, a taktiež kvôli zabratiu ďalších území. Preto Maďari nerozšírili svoju moc za rieku Dunaj až do roku 899, keď ich Arnulf, teraz už cisár, vyzval aby mu pomohli v boji proti italskému kráľovi Berengarovi, ktorý taktiež usiloval o cisársku korunu. Tak začal prvý maďarský nájazd na Západ.
V boji Maďari získali skúsenosti z politických pomerov na územiach, ktoré sa mali stať v nasledujúcom polstoročí cieľom ich nájazdov. Taktiež objavili najkratšie nájazdové cesty k nim. Využili zmätok vo Východofranskej ríši, ktorí nastál po Arnulfovej smrti v roku 899, a pri svojom návrate domov sa veľmi jednoducho zmocnili Panónie spoločne s územiami v Podunajsku. Po roku 906 rovnaký osud pripravili Veľkej Morave.
Je veľmi pravdepodobné, že prvé skupiny Maďarov sa v Karpatskej kotline začali usídľovať so súhlasom Moravanov v oblasti Potisia. Počiatočné relatívne dobré vzťahy Maďarov s Moravanmi na čele s panovníkom Mojmírom II. sa skončili už roku 900 keď Maďari obsadili Zadunajsko. Od tých čias sa začali množiť ich útoky na zvyšné územie Veľkej Moravy, oslabenej predchádzajúcou vojnou Mojmíra II. A jeho brata Svätopluka II. Zavŕšilo sa to porážkou Mojmíra II. roku 906.
Ako symbolický dátum zániku Veľkej Moravy sa uvádza rok 907, keď sa východofranské vojská pokúsili od starých Maďarov vydobyť Zadunajsko. V bitke pri opevnenej bratislavskej akropole 4. júla 907 však utrpeli ťažkú porážku. Pre Bavorov to malo ďalekosiahle dôsledky, pretože tu zahynul aj výkvet ich šľachty. Starým Maďarom už nestála v ceste žiadna významnejšia prekážka, ktorá by ich zadržala v ďalšom postupe na západ a na sever.
Po víťazstve sa stali novým hegemónom Karpatskej kotliny. Pokúsili sa tu pokračovať vo svojom nomádskom spôsobe života, ale v stredoeurópskych podmienkach sa však nedal dlhodobo aplikovať. Vyžadoval si totiž aby sa stáda presúvali podľa ročných období na veľké vzdialenosti medzi letnými a zimnými pastviskami. Poľnohospodárske plodiny, zbrane, hlinené nádoby a luxusný tovar získavali výmenným obchodom, lúpežou alebo vymáhaním mierových atribútov od domáceho obyvateľstva. Časť populácie sa musela začať zaoberať obrábaním pôdy. Trvalo mnoho desaťročí kým prešli na usadlý spôsob života.
Keď v dôsledku bavorských intríg v roku 904 zomrel Kurszán a v roku 907 zomrel Arpád, bol už dokončený nový geografický rámec maďarského osídlenia, ktorý bol zo všetkých strán chránený širokým pásom neobývanej zeme, tzv. „gyep“.
V tomto období zabrali dve valcové centrálne oblasti pozdĺž Dunaja. Neskôr prešiel kniežací titul a aj moc nad celou touto oblasťou do dedičnej držby Arpádovcov. Každý kmeňový náčelník vládol ako knieža na území ktoré obývali jeho ľudia. Gyula, najvyššia hodnosť po náčelníkovi, vládol celkom nezávisle v Sedmohradsku, taktiež ako aj harka v západnom Podunajsku. Náčelníkom kmeňov boli podriadený predáci rodov a bohatí, tvoriacich vojenskú aristokraciu. Táto vrstva predstavovala iba jednu pätinu Maďarov ktorý sa usadili v Karpatskej kotline. Ostatný príslušníci ako služobníci, roľníci, remeselníci, alebo aj otroci vykonávali rôzne práce, hlavne pre elitu. Žili v samostatných komunitách a tešili sa s určitej nezávislosti. Tikalo sa to hlavne tesárov, hrnčiarov, kováčov a koženíkov. Najvyššia elita žila v samostatných obydliach so svojou rodinou a otrokmi, čo sa týka jednoduchých bojovníkov, tí sídlili na dedinách, rovnako ako zvyšok populácie.
Oblasť v ktorej žili starí Maďari sa vo veľkej miere líši od dnešnej podoby. Oblasť bola charakteristická záplavami, alebo barinami, hodila sa pre polonomádsky spôsob života, ktorý Maďari viedli v Atelkuzu. Podľa Arabských prameňov sa Maďari sťahovali do svojich zimovísk v riečnom údolí. Po oteplení sa vracali na pastviny ktoré sa nachádzalo na horných tokoch riek, kde pásli svoj dobytok, a koncom jesene sa vracali znova do svojich zimovísk, kde si vytvárali aj zásoby, a to hlavne s toho čo vypestovali. Obyčajný obyvatelia si veľmi rýchlo zvykli na usadlí spôsob života. Pestovali pšenicu, žito, jačmeň a proso. Venovali sa taktiež aj vinárstvu, pestovali chmeľ, z ktorého vyrábali pivo. Ich hlavnou úžitkovou plodinou bolo konope.
Čo sa týka nájazdov tak sa vyznačovali hlavne masakrom, vypaľovaní, znásilňovaním a nesmierne veľkou krutosťou. Úspech im dlho zaručovala hlavne kombinácia skvelých jazdeckých schopností a lukostreľba, ako aj podrobne premyslená stratégia. Boj sa začal bleskovým útokom, nasledovalo predstieranie víťazstva, kde bol hlavný cieľ dostať sa za nepriateľa a nasledovne ho zničiť náplavom šípov a bojom z blízka. Podľa osvedčenej praxe tureckých nomádov prenikli Maďari na určité územie tak dlho, až ich vládcov prinútili vykúpiť si dočasný mier ročným tribútom. Jedinú významnejšiu protiofenzívu podnikli v roku 907 bavorský vládca, skončila fiaskom a porážkou pri Bratislave.
Problém nastál pri nástupe mocného saského vojvodu Henrich I. na nemecký trón, ktorý si kúpil v roku 924 od Maďarov dočasný mier na deväť rokov. Počas tohto obdobia nechal postaviť niekoľko hradov, ktoré Maďari nevedeli dobýjať, posilnil a zreorganizoval svoju armádu s ktorou bol napokon schopný poraziť Maďarov v roku 933 n.l. pri rieke Riade. Po tejto prehranej bitke sa ich nájazdy sústreďovali hlavne na južné Nemecko, avšak hneď ako si Henrichov syn Oto I. Veľký upevnil svoju moc a postavenie v celom Nemecku, boli Maďari znova niekoľko krát porazení. Po vyplienení Panónie, Otovým mladším bratom Henrichom v roku 951 n.l., sa cieľom Maďarov stali Balkán a Byzancia.