K novým útokom zo strany nemeckých feudálov došlo roku 1038. Cudzí dvorania na čele s Gizelou presadili korunováciu Petra Orseolo. Poľsko zasa chcelo na trón dosadiť zaťa poľského panovníka Mieška II. . No veľmoži však vyzvali švagra Štefana I. palatína Abu, aby sa ujal vlády. Tomu sa podarilo za aktívnej podpory domácich síl vyhnať Petra. Aba potom ako kráľ prijal meno Samuel a pripravoval sa na obranu proti Henrichovi III. Ktorý medzitým pricílil Petra a české knieža Břetislava prinútil k poslušnosti. Spolu potom tiahli na juhozápadné Slovensko ktoré nakoniec aj obsadili. No okolo roku 1024 ho päť obsadil Samuel Aba. V lete 1043 opäť vtrhli nemecké vojská do Uhorska , no výsledkom bola mierová dohoda o rieke Litave ako nemecko-uhorskej hranici. Až roku 1044 sa odvážil Henrich III. Priviezť Petra do Uhorska. V tedy aj v cirkevných kruhoch vznikol odpor proti Samuelovi. Po porážke Uhrov pri Menfo prišiel o život a Peter sa tak neohrozene ujal tónu no vzápätí vzniklo v Potisí povstanie širokých más, roku 1045. Historici ho nazývajú aj pohanské. Išlo predovšetkým o zlomenie moci talianskych a nemeckých prišelcov v službách cirkvi a štátu za nadvlády Štefana I. a najmä v sprievode Petra Orseola. Na čelo povstania sa postavil Potiský šľachtic Vatha. Povstalci pozvali z Ruska bratov Ondreja a Leventeho, no keď sa veľmoži a biskupi chystali na ich privítanie v Budíne, povstalci ich krvavo zlikvidovali. Unikajúceho kráľa Petra chytili, oslepili a zabili. Vazulovho syna Ondreja roku 1046 vyhlásili za kráľa. Proti povstalcom musel začať taktizovať. Jeho hlavnou starosťou bolo vyrovnať sa s cisárom. Na sneme v lete roku 1047v Speyeri tlmočili Ondrejovi vazali je vazalskú povinnosť a riešili tiež otázku vojvodu Bela. Ondrej I. pozval totiž vojvodu Bela z Poľska a rozdelil si s ním moc. ( za vlády Štefana I. sa stalo Uhorsko vnútorne pevnou monarchiou, ktorá stála v napätom vzťahu s nemeckou ríšou a s Byzantskou ríšou žilo v relatívnom mieri )

   Ondrej I. nemienil splniť voči cisárovi pôvodne dané vazalské sľuby a preto nemecký feudáli podnikli ďalšie vpády do Uhorska. Za pochodu ich však rušili Uhri a tak nedosiahli vytúžený úspech. Urazená ješitnosť cisára Henricha IV.znásobil neúspech ďalšej výpravy roku 1053. Napäté vzťahy sa usiloval Ondrej I. vyriešiť tým, že ako dieťa dal korunovať syna Šalamúna a zasnúbil ho s cisárovou dcérou Juditou. Narušili sa tak starešínske nástupnícke práva vojvodu Bela čo bolo príčinou bratovražednej vojny ktorá prepukla roku 1060. Chorľavý Ondrej poslal manželku s kráľovičom Šalamúnom do Nemecka. Belo tak mal voľné pole.
Sídlil na nitrianskom hrade, spravoval 15 komitátov. Viedol vlastnú vnútornú i zahraničnú politiku. Mal tiež dobré zázemie v zahraničí, najmä v Poľsku. Za bratovražedného zápasu roku 1060 opäť vypuklo povstanie na čele ktorého stál syn Vathu Ján. V tom čase Belo preberal vládu a rozhodol sa povstanie tvrdo potlačiť. Synom Gejzovi a Ladislavovi prepustil vojvodskú ,, tretinu “ . Len čo zomrel do Uhorska vtrhol Nemecký cisár Henrich IV. A na trón dosadil Šalamúna. Belovi synovia aby sa vyhli vnútorným bojom dali súhlas k Šalamúnovmu kraľovaniu. Na veľkú noc roku 1064 sa stretli v Päťkostolí a prerozdelili si komitáty a domény.
Za desať ročnej Šalamúnovej vlády sa nahromadilo dosť vnútorných i zahraničných konfliktov. Šalamún chcel zabezpečiť trón bratovi Dávidovi no sám bol odkázaný na pomoc vojvodov Gejzu a Ladislava proti nomádskym Pečenehom, Plavcom a Úzom. Keď roku 1071 odňal Byzantskej ríši Belehrad, poštval proti sebe byzantských feudálov. Šalamún rátal s podporou Gejzu, Ladislava i cisára Henricha IV. no márne. Morálnu podporu dostal z Konštantínopolu, odkiaľ si vzal za ženu dcéru veľmoža Teodula Synadena a s ňou dostal od cisára kniežací diadém (ako adaptáciu kráľovskej koruny ) .
Boj vojvodov s kráľom sa začal zrážkou na prechode cez Tisu. Vojvoda Gejza si vzal na starosť pred jarou 1073 priviezť biharské vojská k Nitre, aby sa mohol spojiť s vojskom moravského Otta a s vlastnými plukmi. V bitkách pri Mogyoróde a Cinkote Šalmúnovo vojsko podľahlo. Vojvoda Gejza sa roku 1074 stal kráľom na tri roky. Pápež Gregor VII. zápasiaci s cisárom o právo investitúry nechcel dať súhlas Gejzovi k titulu ,, kráľ “ a žiadal zmierenie so Šalamúnom. Uhorsko totiž pápežská kúria pokladala za svoje ,, duchovné “ léno od čias Štefana I. . Preto Gejza uvažoval o odsúprní, ale čoskoro na to zomrel a pochovali ho vo Vacove. Gejzovým nástupcom sa stal Ladislav I. .