Na prelome 9. a 10. storočia žilo slovenské obyvateľstvo v rámci jednotlivých včasnofeudálnych útvarov ako veľkomoravské kniežatstvo, Východofranská či Bulharská ríša. Slovenské osídlenie pred rokom 896 bolo hustejšie na území južného Slovenska a Moravy, riedšie v dolinách slovenských Karpát. Obsadením Potisia Maďarmi práve roku 896 sa spestrila nielen etnická ale aj politická situácia Dunajskej kotliny. Slovanské obyvateľstvo Veľkej Moravy sa tak dostalo do závislosti staromaďarských náčelníkov a družín. Dobyvateľské akcie starých Maďarov v Dunajskej kotline smerovali najprv proti Veľkej Morave, Zadunajsku a Sedmohradsku. Výpravami bohatými na korisť a nadvládou nad vyspelejším slovanským obyvateľstvom podrývali sa základy kmeňovej rovnosti a vojenskej demokracie starých Maďarov. Roku 901 spustošili Zadunajsko, kde zlomili odpor franského vazala Bräslava. Roku 902 však boli moravanmi odrazený a roku 904 dali Bavori dokonca zavraždiť staromaďarského vojvodcu Kusala. Vo funkcii hlavného vojvodcu sa stále udržiaval rod Arpádovcov. Západoeurópsky feudáli pozývali starých Maďarov do Itálie, Burgundska, Nemecka, Francie či Belgicka aby tak na seba strhli moc. Menej výprav už viedli proti Bulharsku a Byzantsku. Západoeurópske feudálne rody dlho nevedeli zamedziť nečakaným prepadom. Až v roku 933 vojvoda Henrich , zvaný Vtáčnik pri osade Riade zožal prvé víťazstvo nad jazdou staromaďarských družín. Potom až roku 955 cisár Otto I. na rieke Lech pri Augsburgu získal rozhodujúce víťazstvo nad týmito družinami. Maďarské etnikum tak stratilo väčšinu vojenskej sily. V dôsledku čoho došlo k rozdeleniu staromaďarskej spoločnosti na základe súkromného vlastníctva. Ďalším znakom ktorý viedol k rozpadu týchto kmeňových rodín , je rozptýlenie osád po celej Dunajskej kotline. Okupovaním Dunajskej kotliny staromaďarským kmeňovým zväzom sa tiež oslabila územná spojitosť južnoslovanského a západoslovanského etnika. Obyvatelia boli po týchto útokoch preriedený a preto postavenie slovanského obyvateľstva bolo o to ťažšie, že príslušníci vládnucej špičky, ak neboli vyničený, prispôsobili sa dobyvateľom alebo ušli. Preto, v záujme zachovania našich predkov získalo prechodne väčší význam obyvateľstvo kotlín Hlohovec – Nitra – Lučenec – Rim . Sobota – Turňa – Michaľany lebo sem sa v 11. storočí dostali len maďarskí jedinci ktorí nemohli slovenské etnikum jazykovo pomaďarčiť.

   Vznik Uhorského včasnofeudálneho štátu by sme mohli charakterizovať aj podľa byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta z polovice 10. storočia ktorý hovorí, že na sever od starých Maďarov sa rozprestiera ,, Biele Chorvátsko “, ktorého knieža malo byť vo vazalskom vzťahu k rímsko – nemeckému cisárovi Ottovi I.. To by potom znamenalo že severná časť Slovenska a Moravy, spolu s krajinami od Odry po San patrili do jednej dŕžavy. Podľa arabského geografa al-Idrízího z 12. storočia, na území nad Dunajom a Tisou jestvovali druhé Čechy s mestami Bratislava, Nitra, Vacov a Jáger. Môžeme predpokladať že pred rokom 1000 väčšina Slovenského územia patrila k ríši Přemyslovcov. Pred týmto rokom jestvujú aj náznaky na čiastočný ústup maďarského obyvateľstva, možno že Přemyslovcom sa podriadilo aj Arpádovské knieža Michal ktorý mohol získať oblasť na slovenskom brehu Dunaja.Feudalizácia staromaďarov prebehla skôr v ekonomicky vyspelejšom Zadunajsku než v Potisí. Tu v roku 971 rozširoval svoj vplyv knieža Gejza, ktorý neúprosne potláčal odpor bývalých náčelníkov. Gejzu sa usilovali získať na svoju stranu aj Bavorský feudáli pre svoju kresťanskú ideológiu. Bavorským biskupom tiež išlo o reštitúciu panónskych majetkov. Knieža Gejza však prijal kresťanstvo až tesne pred smrťou roku 997 prostredníctvom Pražského biskupa Ladislava Lysého. Šomodský župan Kopáň, zo vzdialenej Arpádovskej vetvy, sa sobášom s vdovou po Gerjzovi Šarlotou, snažil uchvátit moc v Zadunajsku. Gejzov syn Štefan s manželkou Gizelou sa spočiatku zdržiavali na hrade v Bratislave. Za pomoci veľmožov z južného Slovenska sa preplavil aj s vojskom cez Dunaj a porazil Kopáňa pri Vespríme. Roku 1000 bol potom Štefan z vôle cisára a pápeža Otta III. korunovaný za kráľa. Vtrhol do Sedmohradska a vyhlamvtedajší rod Ďulovcov, respektíve Ďulu II. . Štefan I. v záujme obchodu so soľou vystúpil aj proti čanadskému veľmožovi Achtumovi, ktorý spolupracoval s Bulharmi, preto ich aj napadol. Vojenské akcie Štefana I. umožnili Boleslavovi Chrabrému z rodu Piastovcov rozšíriť svoju ríšu až po Dunaj a Tisu. Piastovská expanzia však trvala len do roku 1018 kedy sa Belo Chrabrý a Štefan I. zmierili. Boleslav sa potom vzdal nárokov na územia južne od hrebeňov Karpát. Územie Slovenska sa tak definitívne stalo súčasťou arpádovského panstva, čoho prejavom bolo aj územie medzi Moravou a Hronom, ktoré pred rokom 1031 držal bratranec Štefana I. Vazul , sídliaci v Nitre. Hlavnou starosťou Štefana I. bolo zabezpečiť nástupníctvo jeho synovi Imrichovi. Keď však Imrich zomrel, spolu s manželkou Gizelou sa postaral o oslepenie vazala v Nitre aby sa nedostal k moci. Vazalovi synovia Belo, Ondrej a Levente zo strachu pred Štefanom ušli. A tak Štefan rozdelil svoje územie, tzv. doménu na menšie vojenské a súdne oblasti – komitaty na čelo ktorých dosadil sebe verných veľmožov. Uvedomoval si aj moc cirkevnej organizácie na posilnenie feudálnej moci preto založil benediktínsky kláštor v Pannonhalme, obdaroval kláštor v Zobore mýtnymi peniazmi a tak podobne.
Uhorský štát bol účinným múrom proti expanzii nemeckých feudálov. Prvú výpravu, ktorá mala prinútit Štefana k vazalskej povinnosti, priviedol cisár Konrád v lete roku 1030 do okolia Rábu.