referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Anabela
Utorok, 20. augusta 2019
Proces vzniku centralizovaného štátu vo Francúzsku
Dátum pridania: 14.04.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 852
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 18m 10s
Pomalé čítanie: 27m 15s
 

Finančná politika Filipa IV.
Politika Filipa IV. voči pápežovi, templárom, židom a talianskym bankárom bola diktovaná bezohľadnou snahou získať peniaze. Za vojny 1294 – 1303 proti anglickému kráľovi Eduardovi I. sa usiloval o možnosť krytia vojnových výdajov prisvojením si cirkevných desiatkov. Pápež Bonifác VIII. na popud nespokojného francúzskeho duchovenstva vydal v r. 1296 bulu Clericis laicos, v nej hrozil exkomunikáciou kráľom, ktorí si bez pápežovho povolenia privlastnia desiatky. Filip IV. odpovedal zákazom vývozu zlata a striebra z Francúzska a tým poškodil pápežstvu do takej miery, že Bonifác VIII. bol nútený ustúpiť a bulu Clericis laicos odvolať.

V r. 1302 bolo francúzske vojsko porazené flámskymi mestskými vojskami pri Courtrai. Porážka oslabila francúzskeho kráľa a pápež v r. 1302 znovu zakázal francúzskemu duchovenstvu odovzdávať kráľovi cirkevné príjmy bez jeho zvolenia. Po tomto zákaze vydal bulu Unam sanctam, v nej jasne vyložil, že kráľovská moc plynie len z pápežovej milosti, pretože duchovné a svetské panovanie bolo Bohom zverené sv. Petrovi a tým i jeho nástupcom. Oproti tomu učení právnici Filipa IV. tvrdili, že kráľovská moc pochádza priamo od Boha a že panovník má právo voľne disponovať svojimi svetskými aj duchovnými poddanými.

V zápase medzi pápežským univerzalizmom a zvrchovanosti kráľovskej moci používali obaja súperi všetky prostriedky : pápež Bonifác VIII. predvolal Filipa IV. pred svoj súdny stolec a zvolal do Ríma koncil. Naproti tomu francúzsky kráľ obvinil pred zhromaždením pápeža z kacírstva. Z návodu Filipa IV. bol zorganizovaný prepad pápeža ( 1303 ) v Arragni. Pápežská strana v Ríme priviedla Bonifáca VIII. do Ríma, ale pápež skoro na to zomrel. Tým sa vplyv Filipa v kardinálskom kolégiu zväčšil.

Na pápežský stolec nastúpil arcibiskup z Bordeaux ako Kliment V. ( 1305 – 1314 ), spriaznený s francúzskym kráľovským domom. Ten menoval nových kardinálov, väčšinou Francúzov. Kliment V. sa usídlil v Avignone. Tam zahájil obdobie avignonského pápežstva, ktoré trvalo skoro sto rokov ( od r. 1378 ). Bolo to pochopiteľne obdobie úpadku pápežskej moci. Filip IV. takto vyhral zápas s pápežom, získal právo na desiatky a prvý rok aj na príjmy z novo obsadených cirkevných úradov. Francúzske duchovenstvo bolo nútené podrobiť sa kráľovi a jeho zväzky s Rímom sa uvoľnili.

Vo Francúzsku boli najväčšími bankármi členovia rytierskeho rádu templárov. Filip IV., ktorý bol najväčším dlžníkom templárov, ich obvinil z kacírstva a so súhlasom pápeža nariadil ich zatknutie. Menoval komisiu, ktorá mala urobiť zoznam templárskeho majetku a mučením mala usvedčiť templárov z kacírstva. Ťaženie proti templárom trvalo od r. 1307 do r. 1312, kedy pápež ich rád zrušil. Kráľovské súdy templárov vraždili a upaľovali a konfiškovali ich majetky v prospech kráľa.

V r. 1306 zorganizoval pohromy na Židov. Odvrátil tým od seba nespokojnosť, vyvolanú ťažkými daňami a súčasne konfiškoval židovskí majetok. K ľahšiemu vyberaniu daní boli Kapetovci nútení zvolávať provinčné alebo ríšske snemy šľachty, duchovenstva a miest, ktoré sa zoznamovali s kráľovskými finančnými požiadavkami. Za Filipa IV. sa konalo v Paríži r. 1302 zhromaždenie, na ktorom si zasadnuté stavy vypočuli spoločne reč kráľovho zástupcu a potom šľachtici a mešťania jednali oddelene. Ich úlohou bolo povoľovať dane a uľahčiť ich vyberanie. To je začiatok generálnych stavov, ktoré sa však schádzali veľmi zriedka a boli až do revolúcie r. 1789 povoľným nástrojom francúzskych kráľov.

V politike Filipa IV. pokračovali jeho synovia Ľudovít X., Filip V. a Karol IV., ktorí zomreli bez mužských potomkov. Úmrtím Karla IV. r. 1328 vymrela priama vetva Kapetovcov a koruna prešla na vedľajšiu vetvu kráľovského rodu zvanú Valios. Na trón nastúpil Filip VI. ( 1328 – 1350 ). V tej dobe bolo územie Francúzska viac-menej zjednotené, počítame k nej i skoro nezávisle léna Bretónsko, Burgundsko, Flámsko a Guienne. Poitou a Gaskonsko boli ešte v rukách anglického kráľovského rodu. Francúzskym kráľom sa podarilo zmenšiť anglické panstvo na francúzskej pôde, ale nepodarilo sa im anglického kráľa vypudiť, bolo ich dávnou snahou získať zvyšok anglického územia. Anglický kráľ Eduard III. bol po praslici, rovnako ako Filip VI. príbuzný s kapetovským rodom, a preto v snahe udržať Gaskonsko začal uplatňovať dedičský nárok na francúzsky trón.

Filip VI.
, ktorý si bitkou pri Cassele r. 1328 podrobil Flámsko a ktorý sa finančne a politicky opieral o avignonského pápeža Jána XXII., pristúpil k dobytiu Guienne, Bretónska a Gaskonska. To viedlo k novému stretnutiu s anglickým kráľom a k dlhotrvajúcim bojom, ktorá sa nazýva storočná vojna a je oficiálne datovaná od 1337 – 1453.

  Storočná vojna

Príčiny:
Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako léno značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda Godwinsona v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov.
Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dalo flámske knieža Ludwig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jakoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. pod zámienkou nároku na francúzsky trón, vyhlásil Francúzsku vojnu.
  Prvá etapa
Na začiatku Storočnej vojny mali Angličania predovšetkým záujem udržať si svoje územia vo Francúzsku ako aj upevnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku. Spojencom Francúzska bolo Škótsko, ktoré len ťažko znášalo svoju lénnu závislosť od Anglicka, kým spojencom Anglicka bolo samotné Flámsko.
Víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Kým sa Angličanom darilo v námorných stretoch, v pozemných toľko šťastia nemali. Stratili dokonca aj svojho veľkého podporovateľa, Jakoba van Artevelde, ktorý bol za svoj pokus, dosadiť na flámsky trón princa z Walesu v roku 1345 zavraždený.

Hneď na ďalší rok však zvíťazila anglická armáda vedená Eduardom III. vo významnej bitke pri Kreščaku nad mnohonásobnou presilou Francúzov. V tejto bitke padol tiež významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý. Jeho chrabrosť neskôr ocenil anglický kráľ, syn Eduarda III., Čierny princ Eduard tým, že prijal do svojho znaku tri pierka z chocholu jeho prilby a za svoje prijal aj jeho heslo Ich Dien (Slúžim).

V roku 1347 po dlhodobom obliehaní dobyli Angličania prístavné mesto Calais a to zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov. V roku 1347 bolo uzavreté aj osemročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom trvajúce do roku 1355. Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na francúzsky trón jeho syn Ján II. prezývaný Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazený Čiernym princom Eduardom a kráľ Ján, spolu s mnohými svojimi šľachticmi, bol zajatý. V následných zmätkoch sa vlády vo Francúzsku chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý s pomocou panstva a duchovenstva najprv musel zlikvidovať protivojnovú vzburu parížskych mešťanov. Toto víťazstvo Karol nezneužil, ale snažil sa urobiť v krajine poriadok.

Mier z Brétigny v roku 1360 ukončil prvú etapu storočnej vojny. Anglický kráľ Eduard III. sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Clais, ako aj väčšina francúzskeho územia. Okrem toho mal kráľ Ján zaplatiť ohromné výkupné v hodnote troch miliónov dukátov, čo však nikdy nesplatil a preto odišiel do zajatia do Anglicka, kde v roku 1364 zomrel. Skôr ako zomrel, udelil svojmu druhému synovi Filipovi Smelému Burgundské vojvodstvo.
 
späť späť   1  |   2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.