1. Vývoj k centralizovanej monarchii vo Francúzsku
Rast kráľovského majetku
Klasickým príkladom pre vytváranie centralizovanej monarchie sú dejiny Francúzska za vlády Kapetovcov. Pôvodné panstvo kráľovského rodu Kapetovcov bolo v Ile de France, na úzkom území okolo Paríža s neurčitými hranicami. Kedykoľvek, keď prepadlo lénne právo niektorého z jeho vazalov – obvykle vymretím rodu - Kapetovci léno neobnovili a pripojili pôdu k svojmu rodovému panstvu.
Zvlášť úspešný v tomto smere bol Filip II. August, ktorý využil každú príležitosť, aby získal léno slabších alebo nebezpečných vazalov.
Filip II. August pripojil ku kráľovskému majetku tiež väčšiu časť dedičstva anglických kráľov, ktorým zostali ako léna na juhu od Loiry Gaskonsko a Guienne a časť Poitou. Keď v r. 1223 Filip II. zomrel, vládli Kapetovci na väčšom území, než mal ktorýkoľvek iný šľachtický rod. Veľké šľachtické rody / Blois, Anjou, Champagne a iné/ podporovali kráľa.
Nástupca Filipa II. Ľudovít VIII. v úsilí uplatniť vrchnú súdnu moc nad rozdrobeným feudálnym súdnictvom nachádzali francúzski králi oporu vo vznikajúcom stave právnikov – väčšinou príslušníkov meštianstva, ktorí študovali rímske právo

Súčasne s organizovaním centralizovanej štátnej správy sa usilovali Kapetovci o stále žoldnierske vojsko, aby nemuseli spoliehať na feudálne vazalské vojsko. Tak sa francúzski králi postupne osamostatňovali od feudálnych veľmožov. Niektorí z feudálov však velili kráľovskému vojsku ako platení kráľovskí velitelia. Ľudovít IX. v snahe zamedziť sústredenie ozbrojeného množstva šľachticov zakázal turnaje, aby zabránil šľachtickým vzburám. V r. 1258 zakázal všetky súkromné boje a nosenie zbraní. Skromnému bojovaniu nebol koniec, ale bolo veľmi obmedzené. O 70 rokov neskôr kráľ Filip V. ( 1316 – 1322 ) opakoval zákaz súkromných bojov a turnajov. Zákaz Filipa V., týkajúci sa nosenia zbraní bol namierený proti sedliakom a mestskému obyvateľstvu. Kráľovský úradník, kapitán, bol poverení odobrať chudobným zbrane, uskladniť ich a len ak to považoval za nutné, mohol im ich rozdať. Kráľ sa tak zaisťoval proti ozbrojenému povstaniu chudobných pod zámienkou ochrany, že je lepšie, keď kráľovský kapitán stráži zbrane, pretože chudobný by mohli predať svoje zbrane.

Vyhubenie kacírov v južnom Francúzsku viedlo k získaniu časti panstva Toulouse – Languedoc. Prehlásil totiž v r. 1226 na konciloch v Paríži a v Bourges, že pôda skonfiškovaná kacírom, patrí právom kráľovi. Jeho nástupca Ľudovít IX. ( 1226 – 1270 ) uskutočňoval túto politiku dôkladnejšie. Volal do Francúzska inkvizítorov a v r. 1229 sa dohodli o rozdelení výťažku z inkvizície s pápežom Gregor IX ( 1227 – 1241 ) a potom s Innocentom IV. ( 1243 – 1254 ), ktorí taktiež žiadali časť skonfiškovaného kacírskeho majetku. Ľudovít IX. používal sústavne od r. 1233 náboženské prezekucie k tomu, aby si privlastňoval pôdu bez počtu prenasledovaných rodín. Inkvizícia, organizovaná kráľovskými úradníkmi, prispela najviac k obohateniu kráľovskej pokladnice a k rozšíreniu kráľovských domén. Ľudovít IX. bol po smrti odmenení za svoju náboženskú horlivosť tým, že bol vyhlásený za svätého.

  Centralizácia správy a vojska
Kapetovci, sa opierali o najväčšie vlastníctvo najbohatšej pôdy, veľmi obratne ovládali ctižiadostivú vysokú šľachtu. Nedonucovali ju k poslušnosti násilím, naopak získavali ju dvorskou službou. Od doby Ľudovíta IX. žili veľkí feudáli na kráľovskom dvore, boli im zverované najvyššie kráľovské úrady, boli pravidelne platení a stali sa vedľa vzdelaných právnikov členovia kráľovskej rady ( curia regis )

Vláda Ľudovíta IX. viedla k významným zmenám v správe. Vznikla úradnícka šľachta, ktorá bola oddaná kráľovi a závisela na ňou. Táto politika – na jednej starne vytvoriť žoldnierske vojsko a dať oddaným šľachticom velenie a na druhej strane odzbrojiť ľud – posilnila tendencie k centralizácii.

  Kráľovstvo a mestá
Politika posilnenia kráľovskej moci bola Kapetovcami dôsledne uskutočňovaná i v pomere k mestám. Sledovala udržanie rovnováhy medzi feudálnou šľachtou a meštianskou triedou. Ľudovít IX. si bol vedomí dôležitosti tejto politiky, ako bolo známe aj z inštrukcie, ktorú zanechal svojmu synovi, Filipovi III. ( 1270 – 1285 ) : Udržuj dobré mestá a komúny svojho kráľovstva v stave a v slobode, v akých tvoji predchodcovia ich udržovali, a keď je niečo, čo by malo byť opravené, oprav a daj to do poriadku, a udržuj to vo svojej láske, pretože keď si silný v láske a bohatstve veľkých miest, tvoji poddaný a cudzinci budú sa obávať robiť niečo zlé proti tebe, zvlášť tvoji seniori.
Mestské slobody začali upadať. Kráľovskí úradníci zaplavovali mestá, kontrolovali mestské financie a voľby do mestských radov. V čele cechov musel stáť kráľovský úradník. Takýmto spôsobom mohla kráľovská moc účinnejšie vyberať od miest dane.

Kapetovci si vytvorili oddanú byrokraciu z radov nižšej šľachty a bohatého meštianstva. Mešťania podporovali kráľa v nádeji, že obdržia výnosné miesta, a že budú povýšení do šľachtického stavu. Najväčšou túžbou francúzskeho meštianstva nebolo len úspešne obchodovať, ale získať titul a teplé miestečko blízkosti kráľa. Meštianstvo zdieľalo názor šľachticov, že obchod a práca sú pod dôstojnosť šľachtica. Touto politikou Kapetovci oslabovali rozvoj vznikajúcej buržoázie a upevnili svoju pozíciu. Aj kráľovská pokladňa mala úžitok, pretože úrady sa kupovali.

Hlavným záujmom Kapetovcov bolo rozšírenie pozemkového majetku kráľovského domu. Pred svojou smrťou v r. 1270 oženil Ľudovít IX. svojho syna Filipa s Isabelou Aragonskou, a tak sa francúzsky kráľ stal pánom i v Aragonii. Vnuk Ľudovíta IX., Filip IV., si vzal Jeanne, dcéru zomrelého navarrského kráľa. Francúzske vojsko obsadilo Navarrsko a francúzski úradníci prevzali administráciu v tomto kráľovstve. Podobnou cestou získal francúzsky kráľ Franchce Comté. Správcovia kráľovských panstiev vnútili kráľovskú vrchnú moc biskupom z Viviers a z Lyonu a mestu Montepellier. Tak kapetovské územie siahalo od Severného mora k Stredozemnému moru.

Vo finančnej politike pokračovala vláda Filipa IV. ( 1285 – 1314 ) v smere, ktorý zasadil Ľudovít IX. Filip IV. sa usiloval o rozšírenie svojho panstva vo Flámsku a Gaskonsku, ktoré mal v držaní ešte anglický kráľ Eduard I. Boje vedené na dosiahnutie tohto cieľa, vyprázdnili kráľovskú pokladnicu, pretože musela poskytovať plat žoldnierom a celému veľkému úradníckemu aparátu a hradiť tak veľké výdaje na diplomaciu. Stále príjmy z kráľovských panstiev, aj keď boli zvýšené, nepostačovali. Filip IV. zaviedol preto dane na každú obchodnú transakciu, čím brzdil rozvoj obchodu . S novými daňami, uvalenými na obilie, víno a soľ zaťažili sedliakov. Znehodnotili sa mince, razené za Ľudovíta IX. Okrem toho si požičiaval značné čiastky od talianskych bankárov.