Anglosasské vojsko bolo omnoho horšie vyzbrojené, menej pohotové, nemohlo sa Dánom vyrovnať. Zdalo sa, že celé Sasské Anglicko sa rýchlo ocitne v rukách Dánov. Záchranu im však prinieslo čiastočne zjednotenie Anglicka- vedené z Wessexu. V roku 876 došlo k útoku na Wassex, Alfréd bol porazený. Budúci rok bol Alfréd už pripravení na bitku a dokonca aj porazil Dánov v bitke pri Ethandune (878). Ich kráľ uzavrel s Alfrédom mier, prijal kresťanstvo a v dôsledku dohody bolo Anglicko rozdelené na 2 sféry vlády a vplyvu- medzníkom bola Temža a stará rímska cesta spájajúca Londýn s Chesterom. Na sever od tejto línie vládli Dáni (tzv. Danelaw), na juhozápadne bolo panstvo anglosaské. V období škandinávskych útokov na Anglicko sú touto dohodou prerušené útoky na viac ako 100 rokov. Normani, obrátili sa iným smerom. Začiatkom 10 st. sa usadia po predchádzajúcich nájazdoch na Franskú ríšu v Normandii, kde Rollo, zakladá normanské kniežactvo ako vazal francúzskeho kráľa(911). Víťazstvom v Ethandune začína zjednotenie saského Anglicka- Alfréd vystupuje ako pán Wessexu ale aj ako panovník celeho juhozápadného Anglicka. Veľký význam malo vybudovanie celého systému obrany- vznikla sieť hradov, ktoré mali stále vojenské posádky. Alfrédove zákony prispeli k vnútornej konsolidácii štátu. Najväčším dielom Alfréda bola obnova a rozkvet kultúry. Zjednocovanie saského Anglicka pokračuje aj po Alfrédovej smrti- Eduard získal opäť celú Mercii a Východne Anglicko, Athelstan(925-939)- Northumbrii – vládu nad celým územím Anglicka majú jeho synovia Edmund a Edgard. Sasské Anglicko je bohatou krajinou, hmotný vzostup je možný pozorovať vo všetkých oblastiach života. Tento úspešný rozvoj krajiny je však prerušený koncom 10. St. vývojom vnútornej situácie. Na trón nastupujú nezletilí králi- Eduard, ktorý je zavražedený, po ňom Ethelred- ktorý sa stáva voľným nástrojom v rukách feudálov. Začínajú sa prejavovať rozpor medzi severnou dánskou a južnou sasskou časťou Anglicka. Koncom 10. St. natupuje naviac nová vlna normanských nájazdov. Novú vlnu nájazdov zahájili opäť Dáni. V tomto období došlo k vzniku mohutného severského štátu, k zjednoteniu Nórska a Dánska. Invazia do Anglicka nie je tiež podnikom len niekoľkých malých vikingských družín ale planovanou a riadenou akciou. Útoky zahajuje Svend, pokračovateľom je jeho syn KNUT zv. Veľký (1014- 1035). Zamienkou sú rozbroje medzi Dánmi a Anglosassmi v Anglicku, v skutočnosti však ide o korisť a o rozšírenie sféry vplyvom severskej ríše. Anglicko je donútené platiť takmer každý rok nájazdnikom tribut (tzv. Danegeld). I keď sa takmer celé Anglicko zrútilo, Londýn ešte držal. V roku 1014 dobyl Anglicko Svend a tak sa stal pánom 3 šátov: Dánska, Nórska, Anglicka. Kunt získal konečne nadvládu nad celým Anglickom a to v roku 1018- stala sa súčasťou severskej ríše. Krátke obdobie dánskej moci v mnohom rozvinulo feudálne pomery v Anglicku. Kuntova škandinávska ríša nebola stabilná a rozpadla sa takmer hned po jeho smrti. V roku 1042 nastupuje syn posledného anglosaského kráľa Eduard zv. Vyznavač (1042-1066), ktorý sa vrátil z vyhnanstva v Normandii. Spolu s nim prišli mnísi, šlachtici a pod. a začali ovplyvňovať kráľovský dvor. Táto „mierová invazia“ je akousi predzvestou blížiaceho sa vojenskeho dobytia Anglicka Normanmi. Po Eduardovej smrti nastupuje na trón veľmožov syn z rodu Godwinovcov- Harald. 14.10.1066 sa uskutočnila bitka pri Hastingse, počas ktorej padol i Harald, otvorila cestu Vilémovi- normanský vojvodca na trón. Získal si podporu pápežstva a ťažil z vnútorných rozporov medzi anglickým kráľom a jeho vazalmi. V roku 1066 bol Vilém korunovaný. Anglicko sa tak ocitlo pod vládou novej, normanskej dynastie. Vilém vládol v rokoch 1066- 1087. Opatrnou politikou sa Vilém snažil uchovať si nadvládu nad vlastnými feudálmi. Vilémovo víťazstvo zmenilo raz štátu a celu štruktúru spoločnosti. V druhej polovici 11. Storočia Anglicko vstupuje do dejín ako štát plne feudálny, centralizovaný, kde vládne kráľ.
V r. 1086 dal Viliam zostaviť Doomesday Book, súpis pozemkového majetku, ktorý umožňoval presný výber daní. Po Viliamovej smrti nastúpil na anglický trón jeho syn Henrich I. V r. 1154 - 1399 si upevnil vládnuce postavenie rod Anjouovcov-Plantagenetovcov. Henrich II. Plantagenet (1154 až 1189) vládol i nad západným a juhozápadným Francúzskom a bol najmocnejším vazalom francúzskeho kráľa. V roku 1171 bolo k anglickej korune pričlenené Írsko. Po jeho smrti za vlády Richarda I. Levie srdce (1189-1199) a Jána Bezzemka (1199 až 1216) začali rozpory medzi kráľom a šľachtou a vyostrili sa vzťahy k Francúzsku, čo vyústilo do vypuknutia storočnej vojny. V r. 1215 si šľachta vynútila vydanie listiny Magna charta liberatum, obmedzujúca kráľovu moc v prospech šľachty a mešťanov. V roku 1248 bol pričlenený Wales. Politika kráľovského dvora nie vždy zodpovedala záujmu krajiny ako celku, preto vyvolávala rad opozičných vzbúr a v tomto pohnutom období vznikol v roku 1265 prvý parlament, ktorý bol pôvodne stavovským zhromaždením a o sto rokov neskôr sa rozdelil na 2 komory.