Po smrti 35-ročného Ondreja III. (14.jan. 1301), ktorý bol pravdepodobne otrávený, opäť úplne prepukla a prevládla svojvôľa veľmožov, ohlasujúca sa už v posledných rokoch jeho vlády. K najmocnejším veľmožom - oligarchom v Uhorsku tých čias, usilujúcim sa o samostatné postavenie nerešpektujúce ústrednú panovnícku moc, patrili páni z Koszegu, ovládajúci veľkú časť Zadunajska a Slavonie, sedmohradský vojvoda Ladislav Kán, Borša Holý v Zátisí, Juraj Subič v Dalmácií, Chorvátsku a Bosne, na Slovensku Matúš Čák Trenčiansky na západe a Abovci na východe. Anarchiu zvyšovali aj boje o nástupníctvo na uhorský trón ( ktoré sa vlastne vyostrili už v poslednom roku života Ondreja III. ). Jednotliví oligarchovia sa usilovali dopomôcť k trónu svojim kandidátom, lebo od nich očakávali bohatú odmenu a upevnenie svojho nezávislého postavenia. To im nebránili, aby sa pri najbližšej príležitosti od svojho kandidáta odvrátili a prisľúbili podporu inému uchádzačovi o trón, ak im z toho vyplývali materiálne výhody.
      Už na jar roku 1300 povolal Juraj Šubič do Uhorska 12-ročného Karola Róberta z Anjou (vnuka neapolského kráľa Karola II. a Márie, dcéry uhorského kráľa Štefana V.), ktorý už v auguste, teda ešte za života OndrejaIII., prišiel do Splitu. Zvolený ostrihomský arcibiskup Gregor, dávny prívrženec pápežskej politiky a Anjouovcov, podporovaných v nárokoch na uhorský trón aj papežom BonifácomVIII., korunoval Karola v Ostrihome napochytre vyhotovenou korunou. Všeobecné uznanie však nedosiahol a snem už v máji 1301 vyhlásil jeho korunováciu za neplatnú.
      Iná strana mocných oligarchov, vedená Matúšom Čákom Trenčianskym, ponúkla uhorský trón českému kráľovi Václavovi II., ktorý preniesol túto ponuku na svojho syna Václava, zasnúbeného už predtým (1295) s dcérou Ondreja III. Alžbetou. Václav, vtedy tiež 12-roč., bol korunovaný za uhorského kráľa Ladislava V. v Stoličnom Belehrade kaločským arcibiskupom, čo v krajine vyvolalo rozhorčenie. Ani on nedosiahol všeobecné uznanie. Jeho vláda sa obmedzovala prevažne len na Zadunajsko ovládané pánmi z Koszegu a dnešné Slovensko, ktorého veľkú časť ovládal Matúš Čák Trenčiansky. Aj spišskí Sasi, mesto Košice a východoslovenskí oligarchovia Abovci boli na strane Ladislava V.. Matúš Čák Trenčiansky za svoju podporu Václavovej-Ladislavovej kandidatúry na uhorský trón už 1.februára1302 dostal od Ladislava V. celú Trenčiansku, Nitrinsku a Komárňanskú stolicu, ktoré potom ovládal až do smrti. Pobyt Ladislava V. v Uhorsku bol veľmi krátky. Úplné uznanie sa mu nepodarilo dosiahnuť a postupne od neho odpadli aj najmocnejší prívrženci. Matúš Čák Trenčiansky prešiel už roku 1303 spolu s Abovcami na stranu Karola Róberta a z mocnejších oligarchov sa Václav - Ladislav mohol opierať už len o pánov z Koszegu. Abovci roku 1304 vydobyli pre Karola Róberta Košice, ktoré vtedy ešte stále boli na strane Ladislava V. Karolovi Róbertovi sa nepodarilo uzavrieť v auguste 1304 spojenectvo s rakúskym vojvodom Rudolfom proti Ladislavovi a pánom z Koszegu. Václav- Ladislav sa však už predtým vrátil do Čiech a za svojho zástupcu – miestodržiteľa vymenoval Ivana z Koszegu.
     Keď sa po otcovej smrti 21. júna 1305 stal Václav- Ladislav českým kráľom, vzdal sa nárokov na uhorský trón, zrušil zasnúbenie s Alžbetou a svoje práva preniesol na svojho príbuzného bavorského vojvodu Otta III., syna dcéry Bela IV. Alžbety. Vláda Otta III. bavorského, ktorý sa z mocnejších oligarchov mohol opierať len o pánov z Koszegu, mala epizodický ráz. Po tajnom príchode do Uhorska bol začiatkom decembra 1305 v Stoličnom Belehrade korunovaný pravou uhorskou korunou vesprímskym biskupom Benediktom. Nepodarilo sa mu získať na svoju stranu iných oligarchov, ba bol sedmohradským vojvodom Ladislavom Kánom zajatý aj s kráľovskou korunou. Roku 1308 sa aj formálne vzdal nárokov na uhorský trón.
Už predtým 10. októbra 1307 na sneme na Rákošskom poli uznali Karola Róberta za uhorského kráľa. Aj keď voľba bola jednomyseľná, úplná normalizácia pomerov sa ňou nedosiahla, lebo na sneme sa nezúčastnili traja najmocnejší oligarchovia ( sedmohradský vojvoda Ladislav Kán, Henrich z Koszegu a Matúš Čák). Karol Róbert nemal dosť síl, aby mohol vojensky poraziť oligarchov. Pomôcť mu mala misia kardinála Gentilisa, vyslaného roku 1308 pápežom Klementom V., ktorý pokračoval v politike svojho predchodcu Bonifáca VIII. A tiež sa usiloval presadiť na uhorský trón Anjouovcov ako verných prívržencov pápežskej stolice a politiky. Kardinál Gentilis sa usiloval osobne rokovať s najmocnejšími oligarchami a asi koncom roku sa zišiel aj s Matúšom Čákom Trenčianskym pri Vyšehrade nad Dunajom (Visegrád), miesto stretnutia vybral Matúš, lebo hrad bol vtedy v jeho rukách. Ani po rokovaniach s Gentilisom sa Matúš svojho nezávislého postavenia nevzdal, aj keď sa naoko tváril lojálne.