Výsledkom diplomatickej činnosti kardinála Gentilisa bolo zvolenie Karola Róberta za uhorského kráľa na zhromaždení v peštianskom dominikánskom klaštore koncom novembra roku 1308 a jeho opätovné, až dvojnásobné korunovanie (1309, 1310). Aby si Karol Róbert čo najväčšmi naklonil oligarchov, vymenoval troch palatínov, z ktorých pôsobnosť Matúša Čáka Trenčianskeho sa územne vzťahovala približne na dnešné Slovensko. Okrem toho vymenoval Mtúša aj za hlavného kráľovského taverníka (správcu financií). Matúš i páni z Koszegu boli však aj naďalej neobmedzenými pánmi vo svojich dŕžavách. Jednou z hlavných povinností nových palatinov bolo odňať kráľovské a cirkevné majetky z rúk neoprávnených držiteľov. Matúš Čák na zverenom území vykonával túto funkciu s veľkou ochotou a horlivosťou, no odňaté majetky si ponechal pre seba. Preto ho Karol Róbert už roku 1311 zbavil taverníckej hodnosti a kardinál Gentilis ho exkomunikoval z cirkvi.
Od tých čias začal Matúš otvorene vystupovať proti kráľovi. Na území, ktoré ovládal, prenasledoval kráľovských prívržencov, pustošil ich majetky a zaberal ich pre seba. Vzhľadom na túto situáciu sa Karol Róbert usiloval zblížiť sa s pánmi z Koszegu, ktorí sa navonok správali lojálnejšie. Sedmohradský vojvoda Ladislav Kán uznal Karola Róberta už roku 1310, takže v polovici roku 1311 bol otvoreným odporcom kráľa vlastne už len Matúš Čák. Pomery sa skomplikovali spormi košických mešťanov, vtedy už verných stúpencov Karola Róberta, s Abovcami, pri ktorých bol východoslovenský oligarcha Omodej Aba , ovládajúci Abovskú, Šarišskú, Turniansku, Zemplínsku a Užskú stolicu, v septembri 1311 zabitý.
Je to prvý známy veľký spor na našom území medzi mešťanmi (ako spojencami panovníka) a feudálmi. Na urovnanie sporu vymenoval kráľ osobitnú komisiu, ktorá zo žalobcov – Omodejovcov (synov Omodeja Abu) urobila obžalovaných. Panovník využil túto príležitosť, aby úplne pokoril Omodejovcov, ktorí sa síce za života svojho otca navonok tvárili ako jeho prívrženci, ale v skutočnosti si vo svojej dŕžave počínali úplne nezávisle a svojvoľne. Neprávom vyberali pre seba dane a tridsiatky, zemanom bránili vyhľadávať stoličné súdy a nútili ich k službám pre seba, znepokojovali košických mešťanov a zaobchádzali s nimi ako so svojimi poddanými. Podľa vyneseného rozsudku sa museli Omodejovci zrieknuť všetkých neoprávnených nárokov, museli kráľovi vrátiť Abovskú i Zemplínsku stolicu so všetkými príslušnosťami a napokon sa museli zaviazať, že ani v budúcnosti sa nebudú pokúšať dostať Košice do svojej moci a nebudú Košičanom škodiť.
Omodejovci prijali tieto tvrdé podmienky, ktoré znamenali úplný koniec ich nezávislého postavenia- iste preto, že ich dvaja bratia boli ešte v zajatí Košičanov-, no potom, aby pomstili otcovu smrť, spojili sa s Matúšom Trenčianskym a vystúpili proti kráľovi. Šarišský hrad, na ktorý sa Omodejovci po vyplienení kráľovho mesta Blatného Potoka (Sárospatak) utiahli, sa Karolovi Róbertovi nepodarilo vydobyť. Keď dostal správu, že prichádzajú posily od Matúša Čáka, odtiahol na Spiš. Omodejovci sa potom pokúsili dobiť Košice. K rozhodujúcej bitke došlo 15.júna1312 pri Rozhanovciach. Omodejovci v nej boli za výdatného prispenia spišských Sasov a košických mešťanov na hlavu porazení a časť ich majetkov hneď udelil kráľ svojim verným prívržencom Drugetovcom, ktorí sa tak na stáročia stali najmocnejšími feudálmi východného Slovenska. Medzi odmenenými boli aj synovia Eliáša z Hrhova, Štefan gróf spišských Sasov a Arnold (ich brat Jordán padol pri Rozhanovciach),predkovia známej spišskej šľachtickej rodiny pánov z Hrhova (Gorgeiovcov).
ZOSILNENIE ÚSTREDNEJ PANOVNÍCKEJ MOCI
Vnútorný rozvrat a chaos, ktorý nastal v Uhorsku oslobodením ústrednej panovníckej moci v poslednej tretine 13. storočia a pri bojoch o trón v prvej polovici vlády Karola Róberta, ešte vzrástol a oslabil aj postavenie vládnúcej triedy, :jej výkonný aparát bol v rozklade a nebol schopný plniť svoje úlohy. Oligarchovia boli tvrdými vládcami na svojich územiach, no z konkurenčných dôvodov neraz zápasili o poddaných a usilovali sa získať si ich pre seba dočasnými výhodami. Na druhej strane zas vzájomné pustošenie majetkov malo omnoho nepriaznivejšie dôsledky pre poddaných a drobnú šľachtu než pre veľmožov. Neistota na cestách (pri doprave) a politická neistota nepriaznivo vplývali na tovarovú výrobu a tým aj na postavenie produktívnych síl. Preto napríklad mestá, pokiaľ máme správy i ich bezprostrednej účasti na bojoch, boli na strane kráľa, reprezentujúceho ústrednú štátnu moc, ktorá jediná mohla nastolením poriadku v celej krajine prispieť k utvoreniu priaznivých pomerov pre prácu a rast výrobných síl. Z tohto hľadiska museli príslušníci produktívnych vrstiev sledovať boj o znovunastolenie pevného poriadku s určitými sympatiami. Drobná šľachta- zemani- mala zväčša podobný postoj, no mala preň iné dôvody. Zemanom záležalo na tom , aby sa udržali postavenie vybojované v 13. storočí, umožňujúce im správnu a súdnu autonómiu v rámci šľachtických stolíc. Oligarchovia to len veľmi zriedka rešpektovali a zemanov, ktorí formálne právne boli iba podriadenými kráľa, nútili k službám pre seba. Túto snahu oligarchov odzrkadľuje už aj článok zákona z roku 1298, podľa ktorého si zemania mohli sami zvoliť pánov(veľmožov), ktorým boli ochotní slúžiť. V korunovačnej prísahe roku 1309 sa Karol Róbert výslovne zaviazal, že zemanov vytrhne spod ich tyranov a utlačovateľov.
Na začiatku dvadsiatych rokov 14. storočia, po úplnej porážke oligarchov, bola už ústredná panovnícka moc dosť silná, aby mohla začať uskutočňovať všetky svoje zámery. Do bezprostredného okolia panovníka sa ako jeho radcovia dostali noví ľudia, pochádzajúci z radov veľmožov a prelátov, ale aj zo strednej šľachty. Dokončovala sa prestavba celej vnútornej hospodárskej a sociálnej štruktúry krajiny. Dobudoval sa systém feudálnej závislosti. Novovybudovaná vojenská moc panovníka sa opierala – okrem kráľovských žoldnierov – o banderiálny systém, teda bojové skupiny postavené buď jednotlivými veľmožmi (koruhvovými pánmi, čo mali povinnosť, ale aj právo bojovať v kráľovskom vojsku spolu so svojimi familiármi, prípadne žoldniermi pod vlastnou koruhvou) alebo stolicami a mestami. O bandériá veľmožov sa panovník mohol opierať len dovtedy,kým mu boli aj osobne verní. V druhej polovici vlády Karola Róberta i za Ľudovíta veľkého sa však tento systém ešte plne osvedčil.
