referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Magdaléna
Pondelok, 22. júla 2019
Južní Slovania
Dátum pridania: 03.05.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 796
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.1
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 8m 30s
Pomalé čítanie: 12m 45s
 
CHORVÁTSKO
Jedna z prvá zmienka o Chorvátoch tiahnucich na Balkán pochádza od Byzantského cisára Konštantína VII Porfyrogenneta. Chorváti prišli do Dalmácie, tzv. Dolnej Dalmácie (Dalmatia Inferior) v 7.stor., pod vedením siedmich rodových, alebo kmeňových predstaviteľov – 5 bratov – Klukas, Lovelos, Kosentis, Muchlo a Chorvat, dvoch sestier – Tuga a Buga.
Postupne osídlili i južnú a strednú časť Istrie a Kvarner, ale tieto oblasti z počiatku neboli s centrálnym územím v Dalmácii nijako politicky prepojené. Vznik a vývoj Chorvátskeho štátu bol nesmierne zložitým procesom. Chorvátsko sa stávalo neustále predmetom mocenských záujmov rôznych politických činiteľov, ako Franská ríša a Byzancia, neskôr Uhorsko a Benátky.
O ranných chorvátskych dejinách a prvých historických osobnostiach sa nám dochovali iba kusé správy. Ako prvý Chorvátsky panovník sa uvádza Porga, ktorý vládol okolo polovice 7. Stor.
Trpimír, bol ako prvý z chorvátskych panovníkov titulovaný v prameňoch – „ vodvoda Chorvátov “ , dokonca benediktínsky mních Gottschalk nazval Trpimíra – „ král Slovanov “. Postavenie Chorvátska za jeho vlády nebolo ideálne. Musel bojovať na dvoch frontoch, otvorene vystupoval proti zvrchovanosti Byzancie a jednak spolu s frankami bojoval proti Bulharom. Na stranu Bulharov sa v tom čase postavila aj pápežská stolica, ktorá sledovala svoje záujmy/sféru vplyvu. Chorváti, už od začiatku viac inklinovali k Rímu ako ku Konštantínopolu. Pápež Ján VIII, ktorý podporoval boj proti Byzancii, nazval Zdeslava – „ milým synom a slávnym slovanským kniežaťom “, ktorý môže očakávať pomoc od svojho ochrancu v Ríme. Pri povstaní nespokojného ľudu so zlou situáciou v krajine, bol Zdeslav zabitý a trónu sa zmocnil Branimír. Branimír žiada pápeža Jána VIII o patronát, ktorý mu umožňuje nezávisle postavenie, ako na franskej, tak i na byzanskej strane. Rímsky patronát má napomáhať k upevnení moci v krajine s pápežskou ochranou zo západu a má Chorvátsko zapojiť do kresťanského univerza. Jeho udeľovanie bolo bežnou praxou pápežskej diplomacie.
Rímske pápežstvo pôsobilo ako garant slobodného vývoja Chorvátska i za panovania Tomislava. V dobe keď nastúpil na trón, zúrili severovýchodne od jeho panstva tvrdé boje medzi Byzanciou, Bulharskom a Maďarmi. Do bojov zasiahol aj Tomislav, ktorý v bojoch získal dolnopanónske vojvodstvo – Slavoniu. Chorvátsko sa po tomto období stalo silným mocenským i politickým činiteľom na Balkáne. Dokonca i Byzancia potvrdila zvrchovanosť Bulharského štátu.
Po Tomislavovej smrti vypukol nástupnický boj o trón, z ktorého víťazne najprv vzišiel Trpimír II. A po ňom ďalší členovia dynastie - Krešimír, Miroslav. Ich ekonomická politika sa sústredila na námorný obchod, bohatého Jadranu, čo sa nepáčilo Stredomorskej obchodnej mocnosti – Benátkam, ktoré ihneď vyhlásili vojnu. Situáciu skomplikoval aj príchod Normanov v 40. Rokoch 11. Stor., ktorý sa usadili v južnom Taliansku a na Sicílii.
Zdevastovaná krajina po ťažkých bojoch sa rozdelila na dva tábory. Jedna časť Chorvátskej šľachty chcela na čelo krajiny dosadiť Gejzovho syna Kolomana, ktorý mal blízky vzťah z chorvátskou rodovou aristokraciou. A druhá strana chcela dosadiť Chorváta Petra II, ktorého pôvod nie je bližšie známi. Z tohto vnútropolitického boja vyšiel práve Peter II, čo sa Uhorsku nepáčilo, a preto začalo Kolomanove ťaženie. Ako samostatný štát prestalo Bulharsko existovať, ale v podstate si zachovalo vlastnú autonómiu. V čele krajiny stáli Arpádovci.

SRBSKO

Podľa Byzantských prameňov prišli Srbi do oblasti Balkánu v 7. stor. a už vtedy začala ich christianizácia. V roku 878 bolo zriadené prvé biskupstvo v Belehrade a o rok neskôr v Braničevu. V 8. - 10. stor. bolo Srbsko pod priamym vplyvom dvoch mocností Balkánskeho polostrova, Bulharského štátu a Byzancie. Nezávislosť si udržalo jedine vnútro zemné územie zvané Raška.
V 9. stor. knieža Vladimír a neskôr jeho traja synovia Mutimír, Strojimír a Gojnik úspešne odolávali útokom Bulharov, až došlo k podpísaní mieru s Bulharským kniežaťom Borisom. Onedlho nastali v Srbsku konflikty medzi troma bratmi. Mutimír vyšiel z tohto vnútropolitického boja víťazne a svojich dvoch bratov poslal do vyhnanstva. Za jeho vlády sa štát opäť dostal do Byzantského vplyvu.
Po krátkej vláde Mutimira sa vnútorným politickými prevratom na trón dostal Peter Gojnikovič ( 897 - 913 ), ktorý sa opieral o moc Byzancie, uznával zvrchovanosť Byzantského cisára, ale na druhej strane udržiaval dobré vzťahy s Bulharským cárom Symeonom. Však Bulharský cár neustále usiloval o podmanení si Srbska, ako politicky – podporovaním uchádzačov o kniežatský stolec. Tak tiež vojensky – pri vojenských vpádoch nechával zo Srbska odvliecť všetkých predstaviteľov miest a pod. Po zániku Bulharského štátu, roku 1018, bola východná časť Srbska začlenená do byzantských správnych organizácií, zvaných thema, konkretne do oblasti Bulgaria.
Na konci 11. a v priebehu 12. stor., hlavne pod vládou veľkého župana Rašky Vukana, sa Srbsko pomaly rozširovalo ( V tejto dobe sa panovníci nenazývali kniežatá, ale veľký župani ). Srbský štát nachádza podporu v Uhorsku, ktoré tiež bojovalo s dobyvačnými snahami Byzancie. Uhry po spojení s Chorvátmi v 12. stor. sa stali hlavnou silou v boji na Balkáne. Uhorský panovník Bélo II sa oženil s dcérou srbského veľkého župana Uroša II, a tým sa spečatilo spojenectvo medzi oboma krajinami. Srbi so svojím novým spojencom zvrhli byzantskú nadvládu, ale v roku 1149 sa cisár Manuel ich strategického hradu Ras a neskôr i Srbov porazil.
Rozsiahle boje o vymanenie sa z pod Byzantskej nadvlády boli viac menej neustále neúspešné. Štefan Nemanja, zakladateľ dynastie Nemanjičovcov, sa musel roku 1172 pokloniť pred Byzantským cisárom Manuelom v hlavnom meste a zaviazal sa mu vazalským sľubom. Ale bola mu ponechaná vláda nad Srbskou krajinou. Po Manuelovej smrti Štefan spolu z Uhorskom vystúpil vojensky proti Byzancii a roku 1183 prenikli tieto spojenecké vojská hlboko do územia nepriateľa, kde spustošili Belehrad, Braničevo, Niš a Sofiu. V tej dobre ovládol Štefan aj druhé najväčšie Srbske centrum – Zetu. Boje pokračovali až do roku 1190, kedy bola podpísaná mierová zmluva a uznaná nezávislosť Srbska, spečatený svadbou cisárovej netere a Štefanovým synom Štefanom. Starý Štefan Nemanja pod tlakom Byzancie a vlastného syna odchádza do kláštora Chilander, kde prijíma meno Simeon. Kláštor sa neskôr stáva dôležitým ohniskom Srbského písomníctva.
Syn Štefana II, Štefan Prvověnčaný zastupuje svojho otca na vladárskom stolci a od pápeža získava v roku 1217 kráľovský titul, pre ktorý sa musí prikloniť k západnej kresťanskej cirkvi, však toto obdobie netrvá dlho, lebo krajina bola dlho ovplyvňovaná Byzantskými tradíciami.
15. júna 1389 bolo srbsko – bosenské vojsko porazené Turkami, Sulejmanom I v Bitke na Kosovom poli. Srbsko sa v roku 1459 stalo súčasťou Osmanskej ríše.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.