Usídlenie Barbarov
Stredoveká západná Európa sa zrodila na troskách rímskeho sveta. To mohlo byť na jednej strane jej výhodou, na strane druhej aj nevýhodou.
Veľká kríza rímskeho sveta nastáva v 3. storočí. Jednota ríše sa narušuje, pretože Rím a Taliansko sa pokúšajú žiť svoj život tým, že sa osamostatňujú. Hlavná strata rovnováhy nastáva, keď západná Európa stráca svoju ekonomickú silu, pretože zlatom, ktorým sa platí za dovoz prepychového tovaru, putuje k Židom a iným obchodníkom na Východe, ktorí týmto bohatnú a získavajú tak monopol na veľký obchod. Príčinou je, že západoeurópske mestá pustnú a východné metropole rozkvitajú.
Založenie Konštantínopolu nového Ríma Konštantínom stelesňuje túto gravitáciu rímskeho sveta k Východu. Stredoveký svet je charakteristický snahou o jednotu medzi Východom a Západom. Byzancia bude pokračovateľkou Ríma a pod maskou prosperity a lesku bude za svojimi hradbami pokračovať v rímskej agónii až do roku 1453. Chudobná, zbarbarizovaná západná Európa bude musieť prejsť obdobím rozkvetu, ktorý jej na konci stredoveku otvorí cesty do celého sveta.
Barbarské vpády I.
Dôsledkom krízy rímskeho sveta v 3. storočí, z ktorej sa zrodí stredoveká Európa, je vpád barbarov v 5. storočí. Germánske vpády v 5. storočí nie sú pre rímsky svet novinkou, ale je potrebné si pripomenúť, že od vlády Marcusa Aurélia na Rímsku ríšu neustále dolieha germánska hrozba. Barbarské vpády sú jedným z posledných prvkov 3. storočia. Výsledkom týchto vpádov sú spustošené dediny, zničené mestá, upadá poľnohospodárstvo, ustupujú mestá a dochádza k sociálnym premenám.
Rovnako na Východe sa objavujú barbari, ktorí mieria na západ, kde zohrajú dôležitú úlohu (Góti). O Gótoch vieme viac, ako o väčšine kmeňov z dejepisného diela Iordanova, ktorý bol barbarského pôvodu a písal uprostred 6. storočia. Ako píše, smerovali zo Škandinávie k Azovskému moru. Ako sa dozvedáme z historických prameňov, vyšli so svojim kráľom Bergom z ostrova Skanzia (dnešné Švédsko), ktorý je kolískou národa. Neskôr sa Góti dostali aj so svojimi rodinami až do Skytie, kde ich zlákal veľmi úrodný kraj. Dôvodom putovania zo svojho pôvodného územia, mohla byť zmena klímy – ochladenie, ktoré od Sibíru po Škandináviu obmedzilo rozsah pozemkov, na ktorých barbarské kmene pestovali obilie a chovali dobytok.
Iordanov zdôrazňuje, že Góti sa v roku 378 chopili zbraní proti Rímu, nakoľko im bolo vyhradené chudobné územie, ktoré im neposkytovalo dostatok obživy. Proti Rimanom ich vyzbrojil hlad. Podľa dobových prameňov ďalšími príčinami, ktoré prispeli k rozpadu mohli byť hriechy Rimanov a samotný fakt, že Rimania boli sami sebe nepriateľmi. Historik Salvianus vidí úspech barbarov v ich vojenskej prevahe. K tejto prevahe im napomohli aj samotní Rimania, aspoň podľa historika Zosimosa, ktorý uvádza, že sám Konštantín im otvoril brány do Ríma. Barbari tiež ťažili z aktívnej alebo pasívnej pomoci širokých vrstiev obyvateľstva (sociálna štruktúra rímskej ríše, kde ľudové vrstvy boli utláčané vrstvou bohatých a mocných, čo vysvetľuje úspech barbarských vpádov).
Barbari, ktorí sa v 5. storočí usadili v rímskej ríši neboli mladé, ale divoké kmene, ktoré opustili svoje pralesy a stepi. Počas svojho putovania si osvojili zvyky, kultúru, mravy, techniku, umenie národov, s ktorými sa dostali do styku. Priniesli so sebou napríklad: damaskovanie, vyrábanie predmetov z drahých kovov, umenie spracovávať kožu, stepné umenie.
Barbarské vpády II.
V roku 406 skupiny Alanov, Vandalov, Svébov, Burgundov zoskupených pod velením, napadli Taliansko. Ďalšia skupina prenikala z oblasti Mohuča a spustošila oblasť medzi Rýnom a Lamanšským kanálom, tj. severnú polovicu Gálie. Prvé útoky vzišli od Alanov, ázijských kočovníkov, ktorí pochádzali z Kaukazu. Tých potom nasledovali Vandali, vedení kráľom Godegizilom, Svébi a ďalšie skupiny. Súčasne sa vzbúrili britské légie a následne prehlásili dvoch cisárov, ktorých potom zavraždili. Napokon prehlásili tretieho cisára Constantina - Konštantína (na konci r. 406 alebo na začiatku r. 407). Constantinus prekročil kanál s britskými silami, vylodil sa v Boulogne a využil zmätok, ktorý vytvoril barbarský vpád nato, aby sa dal uznať za cisára v niektorých provinciách (407) a na koniec aj v celej Galii. Constantinus (Konštantín) označil za cézara svojho syna Constanta, ktorý bol predtým mníchom. Asi v r. 408 za neznámych alebo prinajmenšom pochybných okolností sa mu podvolili aj správcovia hispánskych provincií.
Constans, ktorý nedôveroval ozbrojeným zložkám hispánskych provincií, zveril stráž nad pyrenejskými priesmykmi (zrejme proto, aby zabránil nájazdom barbarov) niekoľkým barbarským mecenášom nejasného pôvodu, ktorí sú známi ako honoriaci, a prenechal velenie generálovi Gerontiovi (pravdepodobne germánskeho pôvodu), ktorý sa s pomocou regulárnych síl postavil proti tomu, aby bola úloha stráženia zverená honoriakom, čo ho stálo zosadenie. Nevedno, čo sa stalo, či spomínaní barbarskí mecenáši nemohli alebo nechceli zabrániť prechodu barbarských tlúp, ale buď z nedbalosti, buď zradou alebo neschopnosťou dovolili približne na jeseň roku 409 (Hydatiova Kronika uvádza presný dátum ich vstupu - uskutočnil sa vraj 12. alebo 13. októbra roku 409, iné pramene uvádzajú dátum 28. septembra) barbarom prejsť do Hispánie. Navyše, ako uvádza Ubieto Arteta, bola v Hispánii onoho roku (409) bohatá úroda, pokým v Galii boli polia vydrancované. Prechod Pyrenejami sa tak stal životnou nutnosťou.
Ako prví pravdepodobne prekročili západné pyrenejské priesmyky pravdepodobne v roku 409. Svébi sa nezastavili na baskónskom území, pretože hľadali úrodnejšie nížinaté územia vo vnútrozemí a usadili sa v oblasti Astúrov a snáď aj v Galícii.
Potom, ako bola Hispánia spustošená, sa vzbúril Gerontius a cisárom prehlásil svojho priateľa generála Maxima, o ktorom je známe, že v Barcine razil mince. Constans utiekol do Galie. Gerontius zhromaždil svoje oddiely a prešiel do Gálie, kde vo Vienne zajal Constanta, ktorý bol o niečo neskôr popravený. Constantinus, ktorý zamýšľal vpadnúť do Itálie, bol nútený zanechať svoje plány a zostal v Arlés, ktoré obliehal Gerontius.
Rímska moc si dokázala udržať Tarragónsku provinciu. Najpravdepodobnejšie je, že cisár Maximus (v tom čase Maxima uznávala celá Hispánia) a jeho priateľ generál Gerontius sa s barbarmi dohodol, uznal ich za federátov a postúpil im všetky hispánske provincie okrem Tarragónskej (410), ktorú si nechal pre seba, ale vo všetkých týchto oblastiach je rímska moc po vpádoch neistá.
Roky po vpáde barbarov do Hispánie boli dramatické. Po týchto ťažko skúšaných rokoch však bola zmena k lepšiemu citeľná. Barbari zvolili zmierlivejší postoj voči pôvodnému obyvateľstvu. Barbari zanechali meče, vzali do rúk pluh a začali sa správať ako spolupracovníci a priatelia tých Hispanorimanov, ktorí prežili. Nesporné však je, že mohlo dôjsť k určitej normalizáciii vzťahov a do istej miery aj k usadzovaniu invádorov na obsadených územiach.
Constantius zostal v Galii, kde o čosi neskôr musel čeliť na severe územia Jovinovej a Sebastianovej vzbure (ktorým pomáhali Frankovia a Alamani), z ktorých prvý (galského pôvodu) sa ujal cisárskeho titulu v Mohuči v roku 411 a pridružil svojho syna alebo brata Sebastiana s titulom caesara. Na juhu musel čeliť bojovnej činnosti vizigótskeho generála Sara, nepriateľa vizigótskej dynastie, ktorý začal na čele časti obsadzovať juh Gálie tiež v r. 411. Vizigótske tlupy pochádzajúce z Talianska, prišli pod Ataulfovým velením na juh Gálie tiež v roku 411 a v roku 412 sa rozhodol Ataulf spojiť s Honoriom, ktorý mu zveril významné úrady v Gálii.
V provinciách Hispánie a Gálie sa postupne usadzovali kmene Vizigótov, Svébov, Vandalov…
Ďalšie barbarské kmene - Húni
Na prelome 1. a 2. storočia postupovali Húni zo stepí severne od Číny smerom na západ. Tvorili zväz niekoľkých kočovných kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr včlenili podmanené sarmatské a germánske kmene, teda ich kultúra obsahovala prvky sarmatskej, gótskej a gepidskej a neskôr aj antickej kultúry.
Roku 357 Húni zničili ríšu Ostrogótskeho konunga Ermanaricha a uviedli tak do pohybu viaceré Germánske kmene. Smerom do vnútrozemia Európy sa pohli aj samotní Húni. Ľahká húnska jazda s premyslenou stratégiou bola hrozbou pre rímske vojská. Ich strach pred Húnmi bol nesmierny. Politika Rimanov voči nomádskym kmeňom spočívala v snahe narušovať ich údernú silu vyvolávaním nepriateľstva medzi jednotlivými kmeňmi. Najväčším vodcom Húnov bol Atila, ktorého sa roku 448 pokúsila Byzancia odstrániť. Malo ísť o domáce sprisahanie. Húnska ríša dosiahla najväčší rozsah za vlády bratov Bledu, Mundžakovho syna (434 – 445) a Atilu (434 - 453), keď jej územie siahalo od Kaukazu až po rieku Rín. Roku 445 zavraždil Atila brata a sústredil všetku moc vo svojich rukách. O dva roky neskôr východorímsky cisár Teodosius II. uzavrel s Atilom mier a zaviazal sa platiť Húnom každý rok daň. Roku 450 túto pre Byzanciu ponižujúcu dohodu zrušil cisár Mauríkios. V tomto období prejavoval Atila záujem o Gáliu, ktorá sa dostávala do sporov s Rimanmi. Protirímska koalícia sa zdala dostatočne silná na vojenskú konfrontáciu Atilových a rímskych vojsk pri Katalaunskych poliach r. 451, ktorá sa skončila viac menej nerozhodne. Atila sa stiahol, no o rok neskôr zaútočil na Taliansko, no bohaté výkupné ho zastavilo. R. 453 sa Atila oženil s burgundskou krásavicou Ildigo, ale po sobáši zomrel a Húni sa z Panónie stiahli za Dneper.
Ďalšie barbarské kmene – Avari
Kmeň Avarov sa v 6. storočí pohol zo stredoázijských kočovísk smerom ku Kaukazu. Avari spolu s ostatnými kmeňmi tvorili vojenský kmeňový zväz, ktorému vládol Kagan. Jednotlivé kmene neboli pevne spojené. Kmeňoví náčelníci často rozhodovali samostatne a právomoc Kagana nespočívala v dedičnosti. Zdrojom Kaganovej moci bol vojenský úspech, čo podmieňovalo charakter vlády. Prvé avarské výboje smerovali ďaleko na západ Európy, kde ohrozovali Franskú ríšu a podnikali ťaženia proti Frankom. Tak sa dostali do kontaktu s Longobardmi, ktorí sa v ich susedstve necítili istí, preto sa v r. 568 presunuli do severnej Itálie, kde sa usadili na trvalo a založili Longobardské kniežatstvo.
Záver
Dôsledkom pohybu a vpádom Barbarov na troskách rímskej ríše sa začali formovať prvé štáty stredovej Európy. Ich formovanie ovplyvnila antická organizácia štátu a vzdelanosť. V strednej, severnej a východnej Európe, kde sa nerozvinulo otrokárske zriadenie vznikli stredoveké feudálne štáty priamym prechodom od prvotnopospolnej spoločnosti.
Vznik a vývoj Franskej ríše
V druhej polovici 5. stor. v dobe, keď sa nezadržateľne rúti moc rímskych cisárov v západnej Európe vzniká v provincii niekdajšieho impéria, v severnej Gálii, nový štátny útvar nazývaný regnum Francorum. Gótske kráľovstvá v Itálii a Španielsku alebo aj moc Burguncov medzi Rýnom a Rhônem, mohli byť väčším nebezpečenstvom jednotného Ríma, než vzdialenejšie barbarské panstvo v severnej Gálii. Práve franské kráľovstvo sa malo stať krištalizačiným strediskom nového vývoja. Najdôležitejším spájajúcim článkom medzi starovekom a stredovekom, tj. medzi kultúrou gréckorímskou a novou kultúrou západoeurópskou.
Vznik Franskej ríše (482- 814)
Kráľovstvo Frankov v Galii bolo najživotaschopnejším z nástupníckych barbarských štátov na území Rímskej ríše. Za vlády Karolovcov Frankovia ovládli celú západnú Európu. Zásadným spôsobom rozvinuli systém kráľovskej a vládnej moci, kultúru, vzdelanosť, náboženstvo i spoločenskú štruktúru.
Panovníci z rodu Merovejovcov odvodzovali svoju moc od Merovecha, jedného z menších kráľov sálskych Frankov, ktorý bol podľa povesti potomkom morského netvora a ktorého preto považovali za poloboha. Merovejovská ríša vo franskej Galii sa stala najživotaschopnejším z nástupníckych barbarských štátov na území niekdajšej Rímskej ríše. Pevné základy franskej hegemónie položili výboje Chlodovika a jeho synov a vnukov. Tento odkaz potom rozvinuli ich následníci z rodu Karolovcov, ktorí na istý čas ovládli západnú Európu. Obdobie franskej vlády charakterizuje mimoriadna politická a kultúrna súdržnosť i zásadný a mnohotvárny rozvoj takmer vo všetkých oblastiach života.
Merovejovci
Skvelý hrob Chlodovikovho otca Childericha (zomrel 481), objavený roku 1653 v Tournai, dokazuje, že tento muž hoci bol pohan, vládol ako rímsky vojenský miestodržiteľ v severnej Galii.Významným podnetom na to, aby tamojšie galorománske obyvateľstvo prijalo za vládcu jeho syna Chlodovika, bola Chlodovikova konverzia na katolícku vieru. Rímsky Gali a Frankovia postupne splynuli. Od 7. stor. nebolo už medzi mocnými merovejovskými kniežatami a biskupmi v politickej a miestnej správe možné rozlíšiť, kto je akej krvi. Pre asimiláciu etník v Galii je príznačné, že francúzština sa vyvinula z latinčiny, hoci prvé menšie pravopisné úpravy písanej reči pochádzajú až z 9.stor. Počas celého obdobia franskej nadvlády v Európe bola latinčina jazykom práva, náboženstva a vzdelanosti. Na západ od Rýna sa navyše používala aj v bežnej komunikácii. Za vlády Chlodovikových následníkov sa franská moc sústreďovala prevažne na územiach na sever od Loiry a najmä v tzv. Neustrii a Austrázii. Od roku 613 sa títo králi čoraz väčšmi opierali o hodnostárov nazývaných majordómami, ako aj o ďalších urodzených veľmožov, ktorí vládli v provinciách rozsiahlej ríše. Práve z najmocnejšieho rodu v Austrázii, Arnulfovcov, ktorí neskôr vstúpili do dejín ako Karolovci, vzišiel Merovejovcom najvážnejší súper o moc. Na čele Arnulfovcov vtedy stál majordóm Pipin II. Stredný, ktorý v bitke pri Tetrách roku 687, v ktorej porazil neustrijského majordóma, dosiahol významné, hoci krátkodobé víťazstvo. Až Pipinov syn Karol Martel skonsolidoval moc rodu i ríše v bojoch s neutrijskými majordómami, Frízmi, Akvitáncami a Saracénmi. Keď Karol, hoci mal stále len hodnosť majordóma, roku 741 zomrel, odovzdal svojim synom, Pipinovi III. Krátkemu a Karlomanovi, ríšu výrazne rozšírenú a posilnenú.
Práve Pipin III. sa v roku 751 na radu a so súhlasom franských veľmožov vyhlásil za kráľa a založil tak dynastiu Karolovcov. Svoje postavenie ešte väčšmi posilnil roku 754, keď pápež prekročil Alpy a pomazal jeho i jeho synov ako právoplatných vládcov Frankov. Aj Pipin Franskú ríšu rozšíril, a to o Alamániu a Akvitániu.
Karol Veľký
Pipinov syn Karol Veľký dobyl kráľovstvo Longobardov a zabral Bavorsko. Po sérii krvavých výprav si podmanil Sasov a násilne ich obrátil na kresťanstvo. Napriek neúspechu v Roncesvalleskom priesmyku, nesmrteľne zachytenému v Piesni o Rolandovi, Karol ovládol územie Hispánskej marky. Roku 796 dosiahol slávne víťazstvo aj nad Avarmi. Ako panovníkovi nad mnohými národmi sa Karolovi dostalo uznania na Štedrý deň v roku 800, keď bol korunovaný za cisára, hoci tento akt bol do značnej miery symbolický a fakticky Karolovo postavenie ani politickú moc neovplyvnil. Išlo skôr o to, akú úlohu mal panovník hrať vo vzťahu k Taliansku a ako ochranca Ríma. Neskoršie generácie vedeli hlbší zmysel tejto udalosti patrične využiť. Roku 806 začal Karol podnikať prípravy na to, aby cisársky titul zachoval aj pre svojich následníkov, ale nikdy ich nenaplnil. Napriek tomu, roku 813, korunoval Ľudovíta, jediného zo svojich synov, ktorý zostal nažive, za svojho nástupcu. Oslavné opisy kronikárov z 9.stor. založili mýtus o panovníckej moci a sláve vládcov neskoršej Európy.
Vláda Karolovcov
Vojenské výboje Karolovcov sprevádzal proces konsolidácie cirkvi. Charakteristickými znakmi karolínskej epochy sú podpora zo strany pápeža, vyvažovaná za odplatu jeho ochranou, úzke vzťahy svetskej a cirkevnej moci, kľúčový podiel kňazov na všetkých záležitostiach štátnej správy po boku svetských veľmožov i úloha karolínskeho panovníka ako kresťanského kráľa, zodpovedného za vieru a blaho kresťanských poddaných. Pri kráľovskom dvore, od konca 8. stor. sídliacom v Aachene, i v ďalších kultúrnych centrách ríše sa zhromažďovali učenci, básnici a umelci z celej Európy. V spôsobe spravovania ríše sa uplatnilo množstvo nových prvkov. K najvýznamnejším patrila najmä reforma obeživa, mier a váh, ako aj prebudovanie štátnej správy, ktorá na účelné riadenie obrovskej krajiny vo výraznej miere využívala písomné doklady. Vznikli zákonníky a hodnostári mali na starosti dohľad nad dodržiavaním ich ustanovení. Kresťanské učenie a vzdelávanie, ako aj cirkevný a kláštorný život sa premyslene rozvíjali a tešili sa sústavnej podpore. Po celej krajine sa šírili kópie liturgických textov určených pre kostoly, upraveného znenia Biblie, i kódexu kánonického (cirkevného) práva, ktoré zhotovovali učenci pod záštitou kráľovského dvora. Hoci sa mnohé etniká podrobili franskej moci len neochotne, karolínska ríša pozoruhodným spôsobom spojila do jedného celku veľmi rôznorodé spoločenstvo národov a položila základy novodobej západnej Európy.
Chlodovik okolo roku 498-500 prestúpil na katolícku vieru.
Franské výboje pribrzdil neúspešný zásah do burgundskej občianskej vojny. Burgundský víťaz Gundebad zaplatil Alarichovo spojenectvo v roku 501 tým, že Vizigótom odovzdal Avignon. V tomto období uzavrel Alarich II. už spomínané manželstvo s dcérou ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého, Tiudigotou. Toto manželstvo bolo akiste aj odmenou za Alarichovu skoršiu pomoc Teodorichovi v boji proti Odoakrovi.
Chlodovik sa ihneď chopil situácie a zmätku, ktorý nastal v radoch vizigótskeho velenia a vzápätí obsadil Bordeaux a Tolosu, hlavné mesto kráľovstva. Okrem toho sa zmocnil časti veľkého vizigótskeho kráľovského pokladu, ktorý bol akýmsi symbolom monarchie. Burgundský kráľ Gundobad, ktorý bol dovtedy vizigótskym spojencom, na poslednú chvíľu obrátil kabát a pridal sa k Frankom. Gundobad zostupoval Rhônou do Provence, kde porazil Gesalricha, Alarichovho nemanželského syna. Burgund potom obsadil Narbonu, a tak na jar 508 zostali vo vizigótskych rukách iba Cacassonne a Arlés.
V oblastiach, kde boli spory na dennom poriadku už predtým (Septimánia), sa panstvo vizigótskeho panovníka značne posilnilo. Toto posilnenie ani tak nebolo zapríčinené upevňovaním gótskej monarchie, ako rastúcim oslabovaním Merovejovcov. Vnútorné rozpory medzi viacerými nástupcami a rozdeľovanie a zlučovanie kráľovstiev spôsobili, že sa po Teudebertovej smrti v r. 548 franské výboje zastavili. Pritom sa centrum Franského kráľovstva premiestnilo z Austrázie do Neustrie. Vizigóti si preto i naďalej udržali svoje panstvá v Septimánii bez boja. Spomeňme, ako Chlotar krátko pred svojou smrťou okolo r. 560 zorganizoval jednu z posledných franských výprav a zmocnil sa Veneta. Nasledujúceho roku však franské výboje v severoitalskej oblasti zastavil byzantský protiútok. Byzantínci sa hneď nato rozhodli získať na úkor franských záujmov Norikum a Provence.
