referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vladimír
Streda, 24. júla 2019
Usídlenie Barbarov
Dátum pridania: 14.06.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 585
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 17m 10s
Pomalé čítanie: 25m 45s
 

Usídlenie Barbarov

Stredoveká západná Európa sa zrodila na troskách rímskeho sveta. To mohlo byť na jednej strane jej výhodou, na strane druhej aj nevýhodou.
Veľká kríza rímskeho sveta nastáva v 3. storočí. Jednota ríše sa narušuje, pretože Rím a Taliansko sa pokúšajú žiť svoj život tým, že sa osamostatňujú. Hlavná strata rovnováhy nastáva, keď západná Európa stráca svoju ekonomickú silu, pretože zlatom, ktorým sa platí za dovoz prepychového tovaru, putuje k Židom a iným obchodníkom na Východe, ktorí týmto bohatnú a získavajú tak monopol na veľký obchod. Príčinou je, že západoeurópske mestá pustnú a východné metropole rozkvitajú.
Založenie Konštantínopolu nového Ríma Konštantínom stelesňuje túto gravitáciu rímskeho sveta k Východu. Stredoveký svet je charakteristický snahou o jednotu medzi Východom a Západom. Byzancia bude pokračovateľkou Ríma a pod maskou prosperity a lesku bude za svojimi hradbami pokračovať v rímskej agónii až do roku 1453. Chudobná, zbarbarizovaná západná Európa bude musieť prejsť obdobím rozkvetu, ktorý jej na konci stredoveku otvorí cesty do celého sveta.

Barbarské vpády I.
Dôsledkom krízy rímskeho sveta v 3. storočí, z ktorej sa zrodí stredoveká Európa, je vpád barbarov v 5. storočí. Germánske vpády v 5. storočí nie sú pre rímsky svet novinkou, ale je potrebné si pripomenúť, že od vlády Marcusa Aurélia na Rímsku ríšu neustále dolieha germánska hrozba. Barbarské vpády sú jedným z posledných prvkov 3. storočia. Výsledkom týchto vpádov sú spustošené dediny, zničené mestá, upadá poľnohospodárstvo, ustupujú mestá a dochádza k sociálnym premenám.
Rovnako na Východe sa objavujú barbari, ktorí mieria na západ, kde zohrajú dôležitú úlohu (Góti). O Gótoch vieme viac, ako o väčšine kmeňov z dejepisného diela Iordanova, ktorý bol barbarského pôvodu a písal uprostred 6. storočia. Ako píše, smerovali zo Škandinávie k Azovskému moru. Ako sa dozvedáme z historických prameňov, vyšli so svojim kráľom Bergom z ostrova Skanzia (dnešné Švédsko), ktorý je kolískou národa. Neskôr sa Góti dostali aj so svojimi rodinami až do Skytie, kde ich zlákal veľmi úrodný kraj. Dôvodom putovania zo svojho pôvodného územia, mohla byť zmena klímy – ochladenie, ktoré od Sibíru po Škandináviu obmedzilo rozsah pozemkov, na ktorých barbarské kmene pestovali obilie a chovali dobytok.

Iordanov zdôrazňuje, že Góti sa v roku 378 chopili zbraní proti Rímu, nakoľko im bolo vyhradené chudobné územie, ktoré im neposkytovalo dostatok obživy. Proti Rimanom ich vyzbrojil hlad. Podľa dobových prameňov ďalšími príčinami, ktoré prispeli k rozpadu mohli byť hriechy Rimanov a samotný fakt, že Rimania boli sami sebe nepriateľmi. Historik Salvianus vidí úspech barbarov v ich vojenskej prevahe. K tejto prevahe im napomohli aj samotní Rimania, aspoň podľa historika Zosimosa, ktorý uvádza, že sám Konštantín im otvoril brány do Ríma. Barbari tiež ťažili z aktívnej alebo pasívnej pomoci širokých vrstiev obyvateľstva (sociálna štruktúra rímskej ríše, kde ľudové vrstvy boli utláčané vrstvou bohatých a mocných, čo vysvetľuje úspech barbarských vpádov).
Barbari, ktorí sa v 5. storočí usadili v rímskej ríši neboli mladé, ale divoké kmene, ktoré opustili svoje pralesy a stepi. Počas svojho putovania si osvojili zvyky, kultúru, mravy, techniku, umenie národov, s ktorými sa dostali do styku. Priniesli so sebou napríklad: damaskovanie, vyrábanie predmetov z drahých kovov, umenie spracovávať kožu, stepné umenie.

Barbarské vpády II.
V roku 406 skupiny Alanov, Vandalov, Svébov, Burgundov zoskupených pod velením, napadli Taliansko. Ďalšia skupina prenikala z oblasti Mohuča a spustošila oblasť medzi Rýnom a Lamanšským kanálom, tj. severnú polovicu Gálie. Prvé útoky vzišli od Alanov, ázijských kočovníkov, ktorí pochádzali z Kaukazu. Tých potom nasledovali Vandali, vedení kráľom Godegizilom, Svébi a ďalšie skupiny. Súčasne sa vzbúrili britské légie a následne prehlásili dvoch cisárov, ktorých potom zavraždili. Napokon prehlásili tretieho cisára Constantina - Konštantína (na konci r. 406 alebo na začiatku r. 407). Constantinus prekročil kanál s britskými silami, vylodil sa v Boulogne a využil zmätok, ktorý vytvoril barbarský vpád nato, aby sa dal uznať za cisára v niektorých provinciách (407) a na koniec aj v celej Galii. Constantinus (Konštantín) označil za cézara svojho syna Constanta, ktorý bol predtým mníchom. Asi v r. 408 za neznámych alebo prinajmenšom pochybných okolností sa mu podvolili aj správcovia hispánskych provincií.
Constans, ktorý nedôveroval ozbrojeným zložkám hispánskych provincií, zveril stráž nad pyrenejskými priesmykmi (zrejme proto, aby zabránil nájazdom barbarov) niekoľkým barbarským mecenášom nejasného pôvodu, ktorí sú známi ako honoriaci, a prenechal velenie generálovi Gerontiovi (pravdepodobne germánskeho pôvodu), ktorý sa s pomocou regulárnych síl postavil proti tomu, aby bola úloha stráženia zverená honoriakom, čo ho stálo zosadenie. Nevedno, čo sa stalo, či spomínaní barbarskí mecenáši nemohli alebo nechceli zabrániť prechodu barbarských tlúp, ale buď z nedbalosti, buď zradou alebo neschopnosťou dovolili približne na jeseň roku 409 (Hydatiova Kronika uvádza presný dátum ich vstupu - uskutočnil sa vraj 12. alebo 13. októbra roku 409, iné pramene uvádzajú dátum 28. septembra) barbarom prejsť do Hispánie. Navyše, ako uvádza Ubieto Arteta, bola v Hispánii onoho roku (409) bohatá úroda, pokým v Galii boli polia vydrancované. Prechod Pyrenejami sa tak stal životnou nutnosťou.
Ako prví pravdepodobne prekročili západné pyrenejské priesmyky pravdepodobne v roku 409. Svébi sa nezastavili na baskónskom území, pretože hľadali úrodnejšie nížinaté územia vo vnútrozemí a usadili sa v oblasti Astúrov a snáď aj v Galícii.
Potom, ako bola Hispánia spustošená, sa vzbúril Gerontius a cisárom prehlásil svojho priateľa generála Maxima, o ktorom je známe, že v Barcine razil mince. Constans utiekol do Galie. Gerontius zhromaždil svoje oddiely a prešiel do Gálie, kde vo Vienne zajal Constanta, ktorý bol o niečo neskôr popravený. Constantinus, ktorý zamýšľal vpadnúť do Itálie, bol nútený zanechať svoje plány a zostal v Arlés, ktoré obliehal Gerontius.
Rímska moc si dokázala udržať Tarragónsku provinciu. Najpravdepodobnejšie je, že cisár Maximus (v tom čase Maxima uznávala celá Hispánia) a jeho priateľ generál Gerontius sa s barbarmi dohodol, uznal ich za federátov a postúpil im všetky hispánske provincie okrem Tarragónskej (410), ktorú si nechal pre seba, ale vo všetkých týchto oblastiach je rímska moc po vpádoch neistá.
Roky po vpáde barbarov do Hispánie boli dramatické. Po týchto ťažko skúšaných rokoch však bola zmena k lepšiemu citeľná. Barbari zvolili zmierlivejší postoj voči pôvodnému obyvateľstvu. Barbari zanechali meče, vzali do rúk pluh a začali sa správať ako spolupracovníci a priatelia tých Hispanorimanov, ktorí prežili. Nesporné však je, že mohlo dôjsť k určitej normalizáciii vzťahov a do istej miery aj k usadzovaniu invádorov na obsadených územiach.
Constantius zostal v Galii, kde o čosi neskôr musel čeliť na severe územia Jovinovej a Sebastianovej vzbure (ktorým pomáhali Frankovia a Alamani), z ktorých prvý (galského pôvodu) sa ujal cisárskeho titulu v Mohuči v roku 411 a pridružil svojho syna alebo brata Sebastiana s titulom caesara. Na juhu musel čeliť bojovnej činnosti vizigótskeho generála Sara, nepriateľa vizigótskej dynastie, ktorý začal na čele časti obsadzovať juh Gálie tiež v r. 411. Vizigótske tlupy pochádzajúce z Talianska, prišli pod Ataulfovým velením na juh Gálie tiež v roku 411 a v roku 412 sa rozhodol Ataulf spojiť s Honoriom, ktorý mu zveril významné úrady v Gálii.
V provinciách Hispánie a Gálie sa postupne usadzovali kmene Vizigótov, Svébov, Vandalov…

Ďalšie barbarské kmene - Húni
Na prelome 1. a 2. storočia postupovali Húni zo stepí severne od Číny smerom na západ. Tvorili zväz niekoľkých kočovných kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr včlenili podmanené sarmatské a germánske kmene, teda ich kultúra obsahovala prvky sarmatskej, gótskej a gepidskej a neskôr aj antickej kultúry.
Roku 357 Húni zničili ríšu Ostrogótskeho konunga Ermanaricha a uviedli tak do pohybu viaceré Germánske kmene. Smerom do vnútrozemia Európy sa pohli aj samotní Húni. Ľahká húnska jazda s premyslenou stratégiou bola hrozbou pre rímske vojská. Ich strach pred Húnmi bol nesmierny. Politika Rimanov voči nomádskym kmeňom spočívala v snahe narušovať ich údernú silu vyvolávaním nepriateľstva medzi jednotlivými kmeňmi. Najväčším vodcom Húnov bol Atila, ktorého sa roku 448 pokúsila Byzancia odstrániť. Malo ísť o domáce sprisahanie. Húnska ríša dosiahla najväčší rozsah za vlády bratov Bledu, Mundžakovho syna (434 – 445) a Atilu (434 - 453), keď jej územie siahalo od Kaukazu až po rieku Rín. Roku 445 zavraždil Atila brata a sústredil všetku moc vo svojich rukách. O dva roky neskôr východorímsky cisár Teodosius II. uzavrel s Atilom mier a zaviazal sa platiť Húnom každý rok daň. Roku 450 túto pre Byzanciu ponižujúcu dohodu zrušil cisár Mauríkios. V tomto období prejavoval Atila záujem o Gáliu, ktorá sa dostávala do sporov s Rimanmi. Protirímska koalícia sa zdala dostatočne silná na vojenskú konfrontáciu Atilových a rímskych vojsk pri Katalaunskych poliach r. 451, ktorá sa skončila viac menej nerozhodne. Atila sa stiahol, no o rok neskôr zaútočil na Taliansko, no bohaté výkupné ho zastavilo. R. 453 sa Atila oženil s burgundskou krásavicou Ildigo, ale po sobáši zomrel a Húni sa z Panónie stiahli za Dneper.

Ďalšie barbarské kmene – Avari
Kmeň Avarov sa v 6. storočí pohol zo stredoázijských kočovísk smerom ku Kaukazu. Avari spolu s ostatnými kmeňmi tvorili vojenský kmeňový zväz, ktorému vládol Kagan. Jednotlivé kmene neboli pevne spojené. Kmeňoví náčelníci často rozhodovali samostatne a právomoc Kagana nespočívala v dedičnosti. Zdrojom Kaganovej moci bol vojenský úspech, čo podmieňovalo charakter vlády. Prvé avarské výboje smerovali ďaleko na západ Európy, kde ohrozovali Franskú ríšu a podnikali ťaženia proti Frankom. Tak sa dostali do kontaktu s Longobardmi, ktorí sa v ich susedstve necítili istí, preto sa v r. 568 presunuli do severnej Itálie, kde sa usadili na trvalo a založili Longobardské kniežatstvo.


Záver
Dôsledkom pohybu a vpádom Barbarov na troskách rímskej ríše sa začali formovať prvé štáty stredovej Európy. Ich formovanie ovplyvnila antická organizácia štátu a vzdelanosť. V strednej, severnej a východnej Európe, kde sa nerozvinulo otrokárske zriadenie vznikli stredoveké feudálne štáty priamym prechodom od prvotnopospolnej spoločnosti.


 

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.