Keď v Rakúsku vládli Habsburgovci

Keď v Rakúsku vládli Habsburgovci Habsburgovci predstavujú panovnícku dynastiu nemeckých a rakúskych cisárov, španielskych, českých a uhorských kráľov. Najstarší člen rodu bol alsaský gróf Guntram. Jeho vnuk postavil okolo roku 1020 vo švajčiarskom kantóne Aargau hrad Habsburg. Prvým habsburgovcom na uhorskom tróne bol Albrecht, zať Žigmunda Luxemburského (1438 - 39). Vrchol svojej moci dosiahli za Karola V. - nemeckého cisára (1519 - 56) , keď sa stali vládcami rozsiahleho panstva v Európe i Amerike. Karol V. prenechal v roku 1521 vládu v rakúskych dedičných krajinách mladšiemu bratovi Ferdinandovi. Ferdinand sa po vymretí Jagelovcov stal v roku 1526 českým i uhorským kráľom. Vtedy sa utvoril v strednej Európe pod vládou habsburgovcov nový štátny útvar - habsburská monarchia. Od roku 1867 sa nazýval Rakúsko - Uhorsko. Habsburgovci v ňom vládli do rozpadu monarchie, do roku 1918 v 1. svetovej vojne. Z habsburgovcov bolo na uhorskom a súčasne na českom tróne 18 kráľov: Ferdinand I. (1526 - 64), Maximilián (1564 - 76), Rudolf (1576 - 1608), Matej II. (1608 - 19), Ferdinand II. (1619 - 37), Ferdinand III. (1637 - 57), Ferdinand IV. (1647 - 54), Leopold I. (1657 - 1705), Jozef I. (1705 - 11), Karol III. (1711 - 40), Mária Terézia (1740 - 80), Jozef II. (1780 - 90), Leopold LL. (1790 - 92), František I. (1792 - 1835), Ferdinand V. (1835 - 48), František Jozef (1848 - 1916), Karol IV. (1916 - 18). Po predchádzajúcich dynastiách boli habsburgovci ďalšími zotročovateľmi slovenského ľudu, nad ktorými vládli takmer 400 rokov. Cisársku korunu si Habsburgovci držali už od roku 1438. K takémuto výsledku sa nedopracovali len odriekaním, ale aj veľkou dávkou ctižiadosti byť prvým panujúcim rodom sveta. Nakoniec im musela postačiť vláda nad Európou. Bola to rodina arcivojvodov, ktorá dosiahla obrovské vojnové úspechy. Svoje úspechy neuskutočňovala len vojnou. Patrí medzi ne i habsburská svadbová politika. Mirebeau svoj rod trvalo usídlil vo Viedni (1617). Odtiaľ sa snažil svoje dedičné zeme zjednotiť k spoločnému postupu, tým mohla byť i zahraničná politika, predovšetkým však vojna. Ich vojny boli najčastejšie vedené s Turkmi. V roku 1683 skončilo obliehanie Viedne zo strany Turkov, ktorí boli porazení a zahnaní.
Karol III. bol jedným z mužských potomkov habsburskej dynastie. Roku 1706 ho korunovali za španielskeho kráľa. Po nečakanej smrti svojho staršieho brata Jozefa I. sa ujal vlády ako rakúske knieža, český a uhorský kráľ i nemecký cisár.

Po skončení vojny o španielske dedičstvo sa zriekol nárokov na španielsku korunu. Roku 1713 vydal tzv. pragmatickú sankciu - zákon, ktorý v habsburských krajinách zaručoval nástupnícke právo žien na trón a potvrdzoval jednotu dedičných krajín. Pragmatická sankcia však mala nadobudnúť platnosť až vtedy, keď ju schvália snemy krajín monarchie. Po smrti 55 - ročného Karola III. v roku 1740 prichádza na trón jeho neskúsená a nepoučená dcéra, ktorej zanechal krajinu v zlých podmienkach, bez peňazí, vojsk a poradcov. Hrozili sociálne nepokoje a zárodok politickej vzbury. Nová vládkyňa ihneď zvolala zasadnutie “tajnej konferencie”. Ako dvadsaťtriročná musela čeliť neprajnosti kabinetu. V júni 1741 bola korunovaná za kráľovnú v Dóme sv. Martina v Bratislave. Aby pri poslednom rituáli na korunovačnom vŕšku na Dunajskom nábreží nezlyhala, chodila na hodiny jazdy na koni a trénovala s najťažším mečom. Narodila sa v roku 1717 z rodu Habsburgovcov. V rakúskej monarchii vládla od roku 1740 do roku 1780. Vtedajšia morálka určovala ženám podriadené miesto v spoločnosti. Vedela z tejto svojej slabosti urobiť prednosť. V dobe, keď Mária Terézia nastúpila na trón, bola väčšina jej poddaných v Rakúsku, Čechách a v Uhorsku spätá rímskokatolíckou vierou. Obraz Márie Terézie sa často spája s materstvom. S manželom Františkom Lotrinským mala 16 detí. Jej prvá dcéra Alžbeta sa narodila v roku 1737 zomrela o 3 roky. Druhá dcéra Mária Anna (1738) - jediná z prvých troch dcér ktorá sa dožila dospelosti. Tretia jej dcéra Karolína Mária (1740) zomrela niekoľko hodín pred tragickými udalosťami zo 14. januára. Dieťa, vysnívané celým rodom sa narodilo roku 1741, bol to syn, budúci cisár Jozef II. Ďalšie jej deti boli nasledovné: Mária Alžbeta (1743), Karol Jozef (1745) - zomrel v 16-ich, Mária Amália (1746) neskôr Parmská vojvodkyňa. Konečne v roku 1747 prišiel na svet arcivojvoda Leopold, ktorý po smrti otca Františka I. vládol v toskánskom veľkovojvodstve, neskôr nastúpil, po svojom bratovi Jozefovi II. na cisársky trón. Arcivojvodkyne Johana Gabriela a Jozefa (1750 a 1751) zomreli, jedna v 12 -tých a druhá v 15 - tých rokoch. V roku 1754 sa narodil arcivojvoda Ferdinand, oženil sa s poslednou dedičkou Modeny a tak sa stal zakladateľom novej vetvy habsbursko - lotrinského rodu. O rok neskôr sa narodila Mária Antoanetta budúca francúzska kráľovná. A konečne jej posledné dieťa arcivojvoda Maximilián František (1756).

Jej hlavným úsilím bolo, vychovať vzorných a múdrych potomkov, a premena habsburskej monarchie z voľného zoskupenia krajín a dŕžav spojených len osobou panovníka na celistvý štátny útvar s pevnou centralizovanou mocou. Mária Terézia za svojho pôsobenia na tróne zreformovala nejeden štátny útvar. Medzi jej reformy patrí i reforma súdnictva. Behom tejto reformy v roku 1749 prišlo k posilneniu autority samostatného súdneho a revízneho orgánu, ktorým bol urobený dôležitý krok k definitívnemu vytvoreniu najvyššej súdnej inštitúcie. Vtedy vznikol Najvyšší súdny úrad (Oberste Justizszelle). Prijala sa zásada, že pred súdmi sú si všetci rovní. Panovníčka za nevyhnutné považovala vybudovanie silnej armády na obranu Rakúska a vlastne aj monarchie. Venovala veľkú pozornosť aj hospodárstvu. Preto sa v krajine budovali manufaktúry, niektoré vznikli i na Slovensku. Kráľovná v poľnohospodárstve podporovala pestovanie nových plodín a krmovín. Jej významná reforma bola reforma školstva v roku 1777 na základe jednotnej učebnej osnovy. Chcela znížiť negramotnosť a zvýšiť vzdelanosť obyvateľstva. Vznikli mnohé odborné školy napríklad Banská a lesnícka akadémia. Významnou reformou Márie Terézie bola urbárska regulácia - Tereziánsky urbár /1787/. Jeho cieľom bol súpis poddanskej pôdy a určenie pomeru dávok a povinností poddaného voči zemepánovi, ktorý mal byť jednotný v celej krajine. Každí poddaní si musel svoj počet dní odpracovať na panskom. Reformy sledovali predovšetkým upevnenie moci a medzinárodné postavenie monarchie, no mali aj pokrokový charakter. Vznikali podmienky pre buržoázne premeny - národné obrodenie širokých vrstiev obyvateľstva. Viaceré reformy boli zrušené v roku 1790 po smrti Jozefa II. Do roku 1635 existovala v Uhorsku jediná cirkevná univerzita a to v Trnave. Založil ju kardinál Pazmány. V roku 1769 zriadili na podnet Márie Terézie lekársku fakultu na trnavskej univerzite. Vzdelávali sa tu aj pôrodné asistentky, ktoré mali poskytovať svoje služby zdarma hlavne chudobným ženám. V roku 1777 premiestnili univerzitu z Trnavy do Budína. Neskôr ju Jozef II. premiestnil do Pešti. Márii Terézii neležalo na srdci zmierenie s obávaným nepriateľom, ale šlo jej o udržanie obozretného mieru, behom ktorého mohla venovať pozornosť neustálemu zlepšovaniu stavu armády. V tej dobe si priala len dve veci. Priala si mier, ktorý mal zaistiť účinnosť prijatých reforiem. Chcela mať nádej, že v budúcnosti opäť pripojí ku svojej zemi Sliezsko. Na začiatku roku 1755 sa vládne kabinety oprávnene obávali, že v Európe čoskoro vypukne vojna. Francúzsko chcelo napadnúť Rakúsko.
Anglicko podpísalo s Pruskom 16. januára vo Westminstore zmluvu, v ktorej sa Fridrich II.

( Pruský kráľ) zaväzoval, že nenapadne Hanoversko. Anglicko malo na oplátku zabrániť Rusku, s ktorým uzavrela v roku 1755 zmluvu o udržiavaní armády v sile 55 000 mužov, aby svoje vojsko použilo proti Prusku. Prvého mája 1757 bola vo Versailes podpísaná druhá zmluva. Francúzsko sa zaviazalo dodať alebo na svoje náklady udržovať viac ako 130000 mužov, poskytnúť Rakúsku ročnú pomoc vo výške 12 mil. zlatých, z ktorých by čerpalo Švédsko a Sasko a viesť na kontinente vojnu, pokiaľ cisárovná Mária Terézia nezíska znovu Sliezsko a Kladensko. Francúzsko sa tiež zaviazalo podporovať politiku rakúskeho dvora pri voľbe arcivojvodu Jozefa rímskym kráľom a sobáš arcivojvodu Leopolda, vtedy desaťročného, s dedičkou Modeny. Sedemročná vojna - vojna, z ktorej bolo nielen Rakúsko maximálne vyťažené a chudobné, ale i Rusko, Anglicko a Prusko - nikomu neposlúžila. Nanajvýš položila základný kameň v procese oslabovania rakúskej dynastie a posilňovania jej súpera. V šiestom roku Sedemročnej vojny Mária Terézia vystrojila honosnú svadbu Jozefovi, ktorá mala zabezpečiť naviazanie priateľstva medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Jozefova nevesta bola Isabela Parmská. Vo vojne ani Rakúsko spoliehajúce na ruskú pomoc, ani Prusko nemienilo vojnu ukončiť. I keď obe vojny, anglicko - francúzska i rakúsko - pruská, prebiehali oddelene, domnieval sa Kounic, že najlepším prostriedkom k obnoveniu mieru by bolo jednanie jedného veľkého mierového kongresu. Situácia sa náhle a dramaticky v Európe zmenila v prospech pruského kráľa tak, že niekedy hovoria o braniborskom zázraku. Rakúsko chcelo zabrániť najhoršiemu, ale bolo príliš vyčerpané, a nemohlo si dovoliť odmietnuť mier, ktorý si taktiež prial i pruský kráľ i napriek úspechom z roku 1762. Na mierových rozhovoroch sa strany nevedeli dohodnúť na ceste, ktorá by vyhovovala jednej aj druhej strane. Tak Rakúsko muselo upustiť od svojho sna Sliezska a nechať ho Prusku. Fridrich II., Pruský kráľ prisľúbil, že svojím hlasom podporí voľbu Jozefa II. za rímskeho kráľa. Lotrisko - habsburská dynastia tak mohla pre svoju rodinu opäť počítať s cisárskym titulom. Mierová zmluva bola podpísaná 13. februára 1763. Jozef II. bol zvolený za nemeckého cisára v roku 1765 a zároveň sa stal spoluvládcom svojej matky. Od roku 1780 bol českým a uhorským kráľom. Sám sa označoval za “Prvého služobníka štátu”, vyrastal v tieni svojej matky. Bol mužom kníh a ideí. Už v detstve sa správal ako malý despota. Vo svojom živote však nebol šťastný. Jeho manželka zomrela náhlou smrťou.

Odsudzoval nákladný prepych dvora a honosné predvádzanie panovníckej moci. Odmietol ceremoniál korunovácie za uhorského kráľa za čo si vyslúžil prezývku “klobúkový kráľ”. Nedôveroval radcom ani ministrom a sám si zaobstarával informácie. Za “jozefínskej éry” sa vybudovala rozsiahla sieť tajnej polície a donášačov, ako i povestná rakúska byrokracia. Za svojej pomerne krátkej vlády vydal vyše 6000 tzv. patentov t. j. reformných opatrení v rôznych oblastiach. Keď v roku 1848 nastúpil na trón František Jozef patrili k dynastii rakúske zeme, uhorské zeme, české zeme, kráľovstvo Lombardsko - Benátske, kráľovstvo Haličské a veľkovojvodstvo Krakovské, vojvodstvo Bukovina, kráľovstvo Dalmácke a vojvodstvo Salzburkské. Habsburská ríša bola po Rusku najväčšou zemou Európy a len o niečo menšou ako Texas. A akoby bol celý tento priestor Františkovi Jozefovi málo, robil si cisárske nároky na územia, ktoré už neboli jeho vlastníctvom. Je samozrejmé, že dynastia, ktorá vlastnila takéto územie v Európe zaujímala popredné miesto v európskych dejinách. Práve ultimátum Františka Jozefa Srbsku rozpútalo v roku 1914 prvú svetovú vojnu a pád habsburskej ríše. O štyri roky neskoršie bol zaznamenaný koniec celej jednej epochy európskych dejín. Habsburgovci, je to rodina, ktorá nielenže dlhé storočia vládla v Rakúsku, ale vdýchla život tomuto štátu. Viedeň, kde sa na trvalo usadili v roku 1617 a odtiaľ riadili osudy ríše, je vybudovaná ako z rozprávkovej predlohy. Ako prvé: Schänbrun, čiže dominanta Viedne. Je to ich letné sídlo, ktoré má asi 130 izieb a obrovskú záhradu. Potom k ich dielu patrí Hofburg. V ich dobe z toho miesta vládli celému Rakúsku. Dnes je to sídlo prezidenta. Na výstavbu Mária Terézia pozývala najlepších architektov z celej vtedajšej Európy. K jej dielu sa môžu pripísať i dve hlavné múzeá Naturhistorische - Museum a Kunshistorische-Museum. Medzi nimi je obrovská socha vládkyne. Tieto dve múzeá dala postaviť spolu so zavádzaním reforiem školstva. Stephansdom je gotický kostol, v ktorom, za hlavným oltárom sú mumifikovaní dvaja najväčší panovníci Rakúska - Jozef II a Mária Terézia. Hlavne títo panovníci dali Viedni vzhľad taký, aký má. Publikácie, z ktorých som čerpala informácie:
Evropa a její národy, Krysztof Pomian, Mladá fronta 2001
Malá encyklopédia Slovenska, zostavovatelia, VEDA - vydavateľstvo slovenskej akadémie vied
Marie Terezie a Evropa, Victor - L. Tapié, Mladá fronta
Úpadek a pád Habsburské říše, Alan Sked, Panevropa Praha s.r.o.