Dejiny Trnavy

Dejiny Trnavy od 11. storočia po začiatok 1. sv. vojny


Založenie Trnavy......nemožno presne ohraničiť obdobie tzv. nepísanej histórie, predsa sa dá predpokladať, že Trnava ako stredisková obec s právom postaviť si kostol a usporadúvať trhy existovala už niekedy v 11. storočí, v čase vzniku a formovania uhorského štátu. Je známe, že už v roku 1198 uhorský kráľ Belo III. daroval svojej dcére Konštancii, manželke českého kráľa Přemyslova Otakara I., ako súčasť cena celú oblasť od Karpát po Váh. Z tohto obdobia sa datuje i prvá, doteraz najstaršia známa písomná správa z rokov 1205 - 1211 - listina ostrihomského arcibiskupa Jána. Spomína sa tu meno mesta a farský kostol a pravidelné, týždenné, sobotňajšie trhy. Pôvodné názvy s pred 11. storočia boli Tirna, Torna, Tierna, Tornowa, v 13. storočí ho nemecký kolonisti premenovali na Tyrnau. Ján Sambucus (1564) v básni o Trnave píše:
„URBS EST PANNONOCIS FAMA INCLYCTA LIBERA REGNIS TIRNAUIAM VULGUS NOMINE , REQUE VOCAT...“ .
„Je mesto Panoncom sväté, slobodné kráľovské, ktoré ľud podľa pôvodu i mena volá Tirnavia...“

Udelenie mestského privilégia a vývoj mesta v 13. storočí.
Privilegiálna listina Bela IV. z roku 1238, ktorá dala Trnave charakter slobodného mesta, zavŕšila dovtedajší vývoj trnavských osád z právnej stránky. Obsahová stránka privilégia umožňuje rekonštruovať pomery v meste v prvých rokoch jeho vlády. Privilégium vyníma osadu spod právomoci župana a zdôrazňuje jej príslušnosť ku kráľovskej korune. Najvyšším zástupcom trnavských mešťanov bol volený richtár. Mešťania si slobodne voli farára, ale ich voľbu mesel potvrdiť ostrihomský arcibiskup. Panovník potvrdil právny nárok na dôchodky trnavskej farnosti na tunajší desiatok. Belo IV. oslobodil mešťanov od platenia tribútu. Táto výsada bola najdôležitejšou trnavskou slobodou. Mestské privilégium pre Trnavu z roku 1238, spečatené panovníkovou zlatou bulou, upevnilo právne postavenie mešťanov.
Obyvateľstvom voleného richtára musel do funkcie potvrdiť panovník, ktorý mu udelil právo meča „ius gladii“ čím sa richtár stal pánom nad životom a smrťou.
Trnavskí kupci boli oslobodení od platenia takmer všetkých poplatkov pri prechode mýtnymi stanicami stanicami v celej krajine a roku 1402 mesto dostalo dokonca „právo skladu“. Mesto malo právo voľne predávať víno, privilégium dovážať soľ a najmä konať pravideľné týždenné trhy a výročné jarmoky. Sedliaci museli Trnave platiť tzv.

cenzus, čiže poplatok za svoju usadosť, ako aj iné dávky, napr. viničný poplatok. Mesto malo právo obrábať vinice, právo variť pivo, predávať obilie, súkno a hlavne dobytok. Keďže obchod stál v popredí záujmu mesta, je prirodzené, že i v samotnom erbe, ktorý vznikol pretvorením mestského pečatného znaku, je osadený atribút vrtkavej šťasteny, spodobnený kolesom osudu. Vo farebnom prevedení je to zlaté šesťšpicové koleso na modrom neskorogotickom štíte. Hospodársky rozvoj Trnavy na prelome 13. a 14. storočia.
Mesto Trnava, kroré získalo roku 1238 rozsiahle výsady, ťažilo so svojej polohy na najdôležitejších obchodmých cestách. Stávalo sa čoraz významnejším miestom stykov zahraničných obchodníkov s domácim uhorským trhom. Remeselná výroba zabezpečovala potreby domáceho obyvateľstva a bez poľnohospodárskej výroby by mesto nemohlo dodávať potraviny a suroviny na remeselné spracúvanie. Rovinka, na ktorej Trnava leží zabezpečovala rozvoj obilninárstva, chovu dobytka a pestovanie viniča. Časť produkcie vína sa vyvážala do zahraničia, kde mala veľký ohlas a to menovite v Čechách, Rakúsku Morave a i. Vinohradníctvo na juhozápadnom Slovensku sa rozšírilo v 13. storočí aj vďaka nemeckým kolonistom. Prvýkrát sa vinohradníctvo v Trnave spomína nepriamo v roku 1258 v listine mestskej rady. Privilégium Štefana V. z roku 1270 rieši otázku poplatkov, ktoré mali mešťania platiť za vinice na majetkoch šlachticov v Bratislavskom komitáte. Sem prišli kolonisti z oblastí s vyspelým vinohradníctvom a uplatňujúci v novej oblasti na vhodných lokalitách svoje agrotechnické poznatky. Veľa vinohradov mali mešťania v okolí Bratislavy a grófovia vymáhali od Trnavčanov ročne za každý vinohrad 120 viedenských denárov. V tomto období patrila Trnava medzi najatraktívnejších vývozcov vína do Uhorska. Rovnako neodmyslitelná je prítomnosť remesiel, ktoré spracúvali poľnohospodársle produkty boli to mäsiari, mlynári, pekári a pivovarníci. Remeslá podnietili tvorbu cechov a ich kvalitu. Prvé zmienky o cechovej organizácii sa objavujú až koncom 14. storočia, ale v 15. storočí existuje v meste široko rozvinutá spoločnosť jednotlivých cechov.

Trnava za vlády Anjouovcov
Takmer po 20-ročnom zápase o uhorský trón, keď sa Uhorsko rozložilo na takmer samostatné držávy najmocnejších feudálov, nastalo po nastúpení Karola Róberta z Anjou v krajine pokojné obdobie obnovy a upevňovania štátu. Boje o Uhorský trón a úsilie feudálnych oligarchov zasiahli v období anarchie aj Trnavu. Oblasť juhozápadného Slovenska sa dostala pod vpliv Matúša Čáka.

On vraj Trnavu trápil a drancoval. Z viníc pri Modre a Tŕní vymáhal vysoké poplatky. Feudáli napadli najmä majetok cirkevných inštitúcií. Karol Róbert sa pokúsil zlomiť opozíciu nielen vojensky ale aj diplomaticky. Začiatkom 14. storočia sa zmenila v meste uličná sieť po vystavaní nových domov. Trnavskí mešťania bohatli v tomto období z obchodu a pestovania viniča. Ich vinohrady sa rozkladali nielen v mestskom chotári ale aj v malokarpatských lokalitách. Život mesta nepraznivo poznačil roku 1325 veľký požiar. Oheň zničil v Trnave mnoho domov, vyhorel aj farský kostol a kláštor klaristiek, utrpela zrejme východná časť mesta. Nepriateľstvo uhorského kráľa s rakúskym vojvodom Albrechtom, ktorý roku 1327 obsadil Bratislavu, znamenalo to pre Trnavu zvýhodnenie v stredoeurópskom obchode. Karol Róbert nadviazal kontakty s českým kráľom Jánom luxemburským a 13.2. 1327 sa obidvaja panovníci zišli na rokovaní v Trnave. Zhodu politických cielov uhorského a českého kráľa mala zvírazniť aj zmluva o zasnúbení ich detí. Dohodu potvrdili prísahou pri oltári kostola sv. Jakuba st. Obchodníci sa často stávali obeťami lúpežných prepadov. Roku 1347 sa Trnavčania dohodli s ostrihomskou kapitulou o spôsobe vyberania desiatkou a odstránili tak dlhoročnú príčinu sporov. Ľudovít I. roku 1360 povolil domácim i cudzincom voľný príchod do mesta bez daní. Roku 1363 povolil okolitým dedinám rúbať drevo, lámať kameň, ťažiť vápenec.

Trnava na začiatku 15. storočia
Zdrojom neusáleho napätia bola otázka osadenia uhorského trónu, o ktorý súperili Žigmund Luxembugský, Ľudovít Orleánsky a Karol II. Malý. „Súboj“ vyhral Žigmund Luxemburgský a v roku 1387 sa dal korunovať. Roku 1397 panovník vydal ďalšie privilégium mestu a to, že cudzí obchodníci mohli prodávať súkno vo veľkom. V ostatnej Európe sa rozprávalo o reformách, nové myšlienky do mesta prinášali študenti z ostatných európskych vysokoškolských centier. Keďže panovníka najmocnejšia vrstva uveznila chcel sa na trón dostať poľský kráľ Vladislav. Táto aféra zasiahla aj Trnavu, no tá zostala Žigmundovi verná. Po oslobodení z vezenia ako utočisko využil Trnavu, ktorá mu pomohla. Za to jej udelil dôležitú výsadu - „Právo skladu“. Ak sa mal súdne stíhať občan Trnavy , mohli ho vystaviť len pred Trnavský súd. V čase husitskej revolúcie
Roku 1406 obsadilo Trnavu kráľovské vojsko velil mu Štibor zo Štiboríc, ktorý urovnával spory mešťanov so šľachtou a pokúšal sa získať na Žigmundovu stranu bývalých panovníkových protivníkov, ktorým kráľ odpustil ich previnenia.

Panovníkove úpravy v prospech miest boli priznanie práva vydávať štatúty právo volne disponovať mestským majetkom, slobodne voliť a kontrolovať činnosť mestských orgánov, právo slobodnej voľby richtára podľa zlatej buly z roku 1238 a zákaz predávať súkno na lakte. Trnava sa pripravovala na husitské vojská, no mašťania si toto neuvedomovali. Husitipri na svojom ďalšom postupe Trnavu obišli cez Bíňovce, Orešany a Modru prišli k Bratislave. Po vypálení Podhradia a bratislavského predmestia sa husitské vojská priblížili k Trnave. Zničili celé oklie a vyplienili a vypálili. Na čele vojsk proti husitom boli v roku 1430 Štibor zo Štiboríc, Ján zo Zlatých Moraviec a ostrožský knieža Fridrich. Po oslabení sa Husiti stiahli na Moravu. Nebol to ich úplný ústup. Nový vpád sa uskutočnil 1431 pri Domažliciach. Potom cez Považie prišli ku Hlohovcu. Okolo 24.6. 1432 sa Husiti priblížili k Trnave tak, že nič netušiacich mešťanov prepadli v jarmočnú noc. V auguste 1433 po nájazdoch na Bratislavu sa začalo neúspešné rokovanie feudálov s husitským veliteľom Blažkom s Borotína, aby za výkupné opustil Trnavu. V roku 1435 Husiti pri odchode z Trnavy pobrali nazhromaždený majetok, cenné bohoslužobné predmety z kostolov a z mestského archívu vzali najdôležitejšie privilégiá spolu aj so zlatou bulou. Späť to získali vykúpením. Do mesta sa zasa začali sťahovať majetní nemci. Po Žigmundovej smrti jeho nástupca Albrecht pokračoval vo zveľaďovaní tohto mesta. Nariadil opevniť mesto a ozbrojiť. Trnavčania sa snažili o obnovenie svojich privilégií, tie najdôležitejšie získali. Albrecht im roku 1438 potvrdil zlatú bulu Bela IV.

Zdĺhavé národnostné spory a konflikty Nemcov so Slovákmi vyvrcholili roku 1486, keď kráľ Matej urobil v tejto veci poriadok. Uznal ostatnému slovenskému ľudu skutočné postavenie v meste. Na čelo štátu prichádza novozvolený panovník Vladslav II. Pre Trnavu bol významný i Pavol Holý. Dal postaviť kostol sv. Michala, ktorý sa stal na viac ako tri storočia centrom slovenskej národnosti v meste. I keď v úradnom styku je stále preferovaná latinčina a čeština, viditeľne narastá i počet slovenských písomností so súkromným či majetkovo-právnym obsahom. Na začiatku 16. storočia, vďaka slabému panovníkovy sa Trnava a iné kráľovské mestá dostali do rozvrátenosti a neistoty. Po občianskej vojne sa prevažná väčšina Slovenska pridala k Ferinandovi. Tak sa Trnava opäť stala kultúrnym a cirkevným strediskom. Roku 1543 sa ostrihomská kapitula preťahovala do Trnavy. Nový richtár mesta Peter Sámbocký uviedol do platnosti dekrét Ferdinanta I. zo 4. apríla 1551, ktorým panovník opätovne riešil nepokoje v Trnave. Richtári sa mali striedať podľa poradia: Slovák, Nemec, Maďar.

Mesto, aby zvýšilo svoju bezpečnosť si dalo zavolať architekta Pietra Ferrabosca, ktorý prestaval a spevnil múry. Tak mesto kvitlo obchodom, vybudovalo si tzv. vnútorný mlyn, odkúpilo pivovar a spravovalo tehelne. Novou dominantou v tomto období sa stal dóm, vystavaný v rokoch 1380-1430 v tzv. pozdnogotickom slohu. Keďže mesto malo málo architektonických dominánt začalo stavať radnicu. Tá nahradila doterajší „dom konzília“. Stavebnou udalosťou storočia sa stala výstavba mestskej veže. Vystaval ju majster Jakub so svojími pomocníkmi v renesančnom slohu. Neskoršia baroková prestavba pochádza z 18. storočia. V meste sa najmä v 15. a 16. storočí rozvinuli cechy. Trnava, s viac ako päťdesiatimi cechmi, bola piatym mestom na Slovensku. V 16. storočí, po rozvrátení cirkevnej organizácie v krajine, sa stala jedným z centier protireformačných tendencií. Roku 1561 arcibiskup Oláh povolal jezuitov do Trnavy a zveril im vedenie mestskej školy. V tomto období sa Trnava stala i sídlom prvej kníhtlačiarne.

V 17. storočí bolo na našom území množstvo vojen. Krajinu posnačili mohutné stavové povstania, nájazdy tureckých hord. Prakticky všetky povstania - Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlema, Juraja Rákocziho, Imricha Thökölyho i Františka Rákocziho II. sa existančne dotýkali života v meste. Istú dobu boli korunovačné klenoty prechovávané v Trnave. Požiar, v roku 1666, údajne založený tureckými špehmi zničil véľkú časť mesta. Roku 1655 uhorský snem zrovnoprávnil kvôli konsolidácii krajiny Nemcov, Maďarov a Slovákov. Priznal im prednosť pri udeľovaní maštianstva pred cudzincami. Táto legalizácia slovenskej národnosti bola dôležitá pre vývoj Trnavy. Mesto sa poslovenčuje najmä v období trvania Trnavskej univerzity (1635-1777) založenej vzdelaným a rozhľadeným Petrom Pázmanym. Univerzita mala spočiatku iba dve fakulty: filozofickú a technologickú. Právnická fakulta pribudla až v roku 1677 a posledná fakulta medicíny až v roku 1769, keď ju osobitným dekrétom schválila Mária Terézia. Sedemnáste storočie výrazne zmenilo siluetu mesta. Dovtedajšie dominanty najmä saklárneho charakteru taktiež podľahli módnej prestavbe, tentoraz v barokovom slohu. Prvým veľkým zásahom bola výstavba novej univerzitnej baziliky sv. Jána Krstiteľa. Roku 1633 bol postavený františkánsky kostol. Skôr ako sa Tranava ocitla v prúde osvieteneckých myšlienok novej epochy 18.storočia, zažila ešte jedno významné vojenské ťaženie ruku 1703 František Rákoczi II. zahájil posledné zo série protihabsburských povstaní. Napokon roku 1711, po niekoľkých mesiacoch vojen, sa ukončilo vyše storočné obdobie bojov.

Všetci dostali, čo chceli len slovenské mestá a dediny zostali spustošené.

V zmysle pragmatickej sankcie nastúpila roku 1740 na trón žena. Energická a rozvážna Mária Terézia presvedčila napokon nenásytnú šľachtu, že „. . . kto chce strihať ovcu, musí ju najprv kŕmiť“. Presadila mnohé reformy, najmä urbár, krorý sa stal zákonnou normou poddaných k vzťahu k zemepánom až do skončenia feudalizmu, teda do roku 1848. Nastalo storočie osvieteneckých myšlinok a reforiem. Trnava ako sídlo univerzity mala vynikajúcu povesť. Vážení páni profesori a stále veselá chasa študentov dodávali Trnave zvláštne čaro. K univerzite patrila i botanická záhrada s 950 druhmi exotických a liečivých rastlín, ďalej knižnica s 15 tisíc zväzkami. Univerzita mala vlastnú lekáreň. Mária Terézia dekrétom z februára 1777 rozhodla presťahovať Trnavskú univerzitu do Pešti a neskôr do Budína. Trnava sa rapídne preslovenčila. Už v polovici 18. storočia sa hovorilo tzv. kultúrnou západoslovenčinou. Túto skutočnosť rešpektoval i Jozef II. keď pri návšteve Trnavy prehovoril k ľudu po slovensky. Pričinením kodifikátora prvého spisovného jazyka Antona Bernoláka roku 1792 tu vzniklo Slovenské učené tovarišstvo ako spoločnosť pre šírenie reči slovenskej. V dôsledku cirkevnej reformy súvisiacej s centralizačným procesom v krajine odišlo z Trnavy roku 1820 ostrihomské arcibiskupstvo. Na sklonku roku 1830 sa v krajine začala šíriť morová epidémia. Naprik veľkej starostlivosti lekárov v nasledujúcom roku zachvátil mor aj Trnavu. O život prišlo vyše osemsto občanov. Je paradoxom, že práve v tomto roku na hlavnom námestí prebiehali stavebné práce na výstavbe budovy mestského divadla. Roku 1838 začala výstavba prvej železnice v uhorsku a v júni 1846 už prvý vlak ťahaný koňmi prišiel z Prešporku do Trnavy. Od mája 1873 bola táto železnica prestavaná na parný pohon.
Známe marcové zákony z roku 1848 o zrušení poddanstva znamenali prvý prevratný moment pre formovanie podmienok nástupu kapitalizmu. Utvorila sa v meste národná garda, ktorej úlohou bolo chrániť mesto a bezpečnosť občanov. Trnava za Bachovej éry v rokoch 1850-1860 stratila výsady slobodného kráľovského mesta. Ešte stále prevládala sféra remeselnej výroby. Až v poslednej tretine 19. storočia možno hovoriť, že priemyselná výroba sa stala rozhodujújem odvetvím. Roku 1870 v tzv. matičnom období vznikajú v meste dve významné národné inštitúcie: Beseda slovenská a Spolok sv. Vojtecha, ktorý najmä po zániku Matice slovenskej organizoval ľudovovýchovnú a národno - osvetovú činnosť. Trnava v druhej polovici 19. storočia stratila typický ráz feudálneho mesta.

Vo výrobe sa začali uplatňonať stroje. Začínajú sa prejavovať prvé negatívne javy nastupujúceho kapitalizmu - nezamestnanosť a nádenníctvo. Formovanie sa novej spoločenskej triedy - proletariátu. Roku 1873 sa v meste po prvý raz objavila nepokojnosť s drahotou. V tomto období sa obzvlášť zosilnil národnostný maďarizačný útlak. Na jednej strane sa šírili buržoáznonacionalistické myšlienky, ale zároveň sa mesto stalo strediskom pokrokových ideí. I keď tu boli nové fabriky školy banky - predsa do roku 1918 mesto nevykonalo pre sociálny rozvoj takmer nič. N porade sociálnych demokratov v Bratislave roku 1904 boli i zástupcovia s Trnavy. Vo voľbách roku 1906, vedených zo slovenskej strany s heslom : „ Za tú našu slovenčinu“, vyhral v Trnave Martin Kollár. V roku 1907 bola založená miestna organizácia uhorskej sociálnej demokracie. Nenávidený „žalár národov“ sa napokon rozpadol v plameňoch prvej svetovej vojny. Väčšina obyvateľov Trnavy privítali vznik Česko-slovenskej republiky s nadšením. Už 3. 11.1918 bolo utvorené nové predstavenstvo mesta a o týždeň neskôr obyvatelia Trnavy privítali novú vládu. Použitá literatúra:
Dejiny Trnavy - Jozef Šimončič, Jozef Watzka
Trnava - Phdr. Peter Horváth, Dagmar Veliká
Prehľad dejín Československa I. diel do roku 1526
Autori: dr. Darina Bialeková, dr. Jaroslav Eršil, prof. dr. Bohuslav Chropkovský, a ďalší.