Slovenské Národné Povstanie
Druhá svetová vojna (1939 – 1945) patrila k najtragickejším kapitolám novodobých dejín, bola najrozsiahlejším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Vojnový požiar hlboko poznačil osudy niekoľkých generácií, viac ráz zmenil mapu sveta a pomer síl medzi veľmocami na dlhé desaťročia. Kľúčom k budúcnosti sa stal protifašistický odboj. Svojim pluralitným charakterom preklenul rozpory medzi štátmi spojeneckej koalície a dočasne ich zjednotil vo veľkom historickom kompromise s cieľom poraziť fašizmus a nacizmus vo vojne, ktorá mala pričinením Adolfa Hitlera totálne zničiť štáty a vyhubiť národy a etniká sveta.
Vojenské úspechy štátov protifašistickej koalície v r. 1943-44 spôsobili zásadný obrat v priebehu 2. svetovej vojny. Porážky armád nacistického Nemecka a jeho spojencov na východnom fronte v zime 1942-43 pri Stalingrade, v lete a na jeseň 1943 v Kurskom oblúku a na Kaukaze mali značný ohlas vo verejnosti ako aj vplyv na vnútornopolitickú situáciu na Slovensku. Anglo-americké vojská prispeli k obratu vo vojne víťaznou bitkou pri El Alameine, konečnou porážkou nemeckých a talianskych jednotiek v severnej Afrike, vylodením sa na Sicílii, Sardínii a Apeninskom polostrove v lete 1943. Po vylodení v Normandii v júni 1944 spojenci otvorili druhý front na západoeurópskom bojisku. Počas druhej svetovej vojny sa vo väčšine okupovaných krajín vrátane Slovenska začal rozvíjať aktívny protifašistický odpor, ktorý podporovali aj štáty spojeneckej koalície.
V decembri 1943 vznikla Slovenská národná rada , ktorá spájala antifašistické sily na Slovensku. SNR prijala programový dokument nazvaný Vianočná dohoda, v ktorom sa zakotvili ciele odbojovej činnosti na Slovensku. Do centra pozornosti sa automaticky dostala slovenská armáda, s ktorou kalkulovala aj exilová vláda v Londýne. Napriek tomu, že Slovenský štát bol prakticky považovaný za nemecký satelit, v roku 1944 už armáda ako celok prestávala byť oporou režimu a rozpracovávali sa predstavy využitia slovenského priestoru v boji proti nemeckému fašizmu. Aktuálnou sa stala aj otázka umožnenia rýchleho postupu sovietskych jednotiek cez naše územie. Urýchlene prebiehajúce rokovania s predstaviteľmi ilegálnych vojenských zoskupení umožnili vytvorenie Vojenského ústredia na čele s podplukovníkom Jánom Golianom. Prvou úlohou vojenského ústredia bolo vypracovanie plánu ozbrojeného vystúpenia vojska za podpory civilných zložiek a obyvateľstva.
Od jari 1944 do spoločenského hnutia na Slovensku zasiahli aj dôsledky rozvoja partizánskeho hnutia. Do činnosti partizánskych jednotiek sa aktívne zapájali dezertéri z armády, rasovo prenasledovaní a sovietski vojnoví zajatci. Rozmach partizánskeho hnutia znepokojenú vládu donútil vyhlásiť stanné právo. Na nátlak nemeckého veľvyslanca prezident Dr. Tiso súhlasil s príchodom okupačných jednotiek na Slovensko. Stalo sa tak 29. augusta 1944 v doobedňajších hodinách. Jednotky nacistického Nemecka začali okupovať Slovensko. Bol to signál k celonárodnému ozbrojenému vystúpeniu všetkých protifašistických síl. Pplk. J. Golian vydal rozkaz na ozbrojený odpor. Začalo sa SNP.
Východoslovenské divízie boli okamžitým zásahom Wehrmachtu odzbrojené a porazené. Fašistické vojská obsadili hlavné mesto a značné priestory na západnom a východnom Slovensku. Ráno 30. augusta 1944 povstalecké jednotky prišli do Banskej Bystrice, ktorá sa stala politickým a ekonomickým centrom povstania. Prvé boje sa uskutočnili v Strečnianskej tiesňave.
Povstalecké vojská bojovali pod názvom 1. československá armáda na Slovensku. Do 7. októbra 1944 bol veliteľom tejto armády generál Ján Golian, neskôr ho na tomto poste vystriedal generál Rudolf Viest.
Prvá etapa obrany povstaleckého teritória trvala od začiatku povstania do 10. septembra 1944. V tejto etape dosiahli povstalci stabilizáciu frontu. V septembri 1944 prebrala správu povstaleckého územia Slovenská národná rada. Stala sa vrcholným politickým, zákonodarným a výkonným orgánom. Počas povstania pri Veliteľstve 1. čs. armády na Slovensku pôsobili aj vojenské misie spojeneckých mocností : sovietska misia 1. UF pod velením mjr. Ivana Ivanoviča Skripku-Studenského, americká vojenská misia s por. Jamesom Holtom Greenom a britská misia s mjr. Sehmmerom. Veliteľom oddielu francúzskych partizánov bol Georgez Barazer de Lannurien.
V druhej etape, ktorá trvala od 10. septembra 1944 do 18. októbra 1944, prichádza na slovenské územie zo Sovietskeho zväzu 1. čs. letecký stíhací pluk a 2. čs. paradesantná brigáda. Východokarpatskou operáciou 1. a 4. UF sa začalo priame oslobodzovanie nášho územia. Jej súčasťou bola Karpatsko-duklianska operácia, ktorá predstavovala hlavnú pomoc SNP. Vojaci 1. čs. armádneho zboru sa vyznamenali v bojoch o mesto Dukla a Dukliansky priesmyk a 6.10. 1944 prekročili čs. štátnu hranicu.
Tretia etapa trvala od 18. októbra 1944 do obsadenia Banskej Bystrice okupačnými jednotkami. Na konci októbra 1944 SNR, Rada na obranu Slovenska a Veliteľstvo 1. čs. armády rozhodli o ústupe do hôr a prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja. Dňa 27.10. 1944 jednotky SS vstúpili do Banskej Bystrice. Z predsedníctva SNR zastali na Slovensku iba Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl, Jozef Styk, Jozef Lettrich a Matej Josko. Po ústupe do hôr sa začalo obdobie krutého teroru a krvavých represálií proti účastníkom SNP, ich rodinným príslušníkom, ale aj nevinnému civilnému obyvateľstvu. Fašisti na území Slovenska vypálili 93 obcí a po vojne sa v 211 masových hroboch našlo 5 304 obetí. Dňa 3. novembra 1944 boli v Pohronskom Bukovci zajatí povstaleckí generáli Golian a Viest, neskôr boli vypočúvaní v Banskej Bystrici, Bratislave a Berlíne. Boli popravení na neznámom mieste.
Spojenecká pomoc USA a účasť Američanov v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944
SNP sa v roku 1944 svojím rozsahom, vojenským, národným i medzinárodným významom zaradilo, podľa hodnotenia spojencov, k najväčším vojensko-politickým činom slovenského národa v jeho modernej histórii. Začlenilo sa do širokého kontextu a antifašistického hnutia odporu v Európe. Jeho začlenenie do medzinárodných súvislostí zlikvidovalo chápanie Slovenska ako nemeckého vazala. Nezanedbateľná bola i skutočnosť, že USA uvítali SNP ako významnú vojenskú akciu v dobe, keď vrcholil boj s nacizmom. Ministerstvo zahraničných vecí USA deklaráciou zo 7. 9. 1944 uznalo povstalecké ozbrojené sily ako spojeneckú armádu so všetkými právnymi náležitosťami. Rovnako tak urobila aj vláda Veľkej Británie a vláda Sovietskeho zväzu.
V júli 1943 sa spojenci vylodili na Sicílii a v južnom Taliansku. Pri svojom postupe na sever sa zmocnili leteckých základní v južnej a východnej časti Apeninského polostrova. Urýchlene začali budovať ďalšie letecké základne, na tieto základne sa už v novembri 1943 začali presúvať útvary 15. US AF, 12. AF a nové útvary presunuté zo Spojených štátov.
Od začiatku roku 1944 začali bojové zväzy 15. US AF intenzívne využívať vzdušný priestor nad južným, západným a stredným Slovenskom. Nad našim územím viedli preletové trasy mohutných bombardovacích zoskupení a ich stíhacieho sprievodu. Štartovali zo svojich základní v Taliansku. Mierili k strategickým cieľom na území okupovaného Poľska, Moravy, Sliezska, zasadzovali údery nacistickému Nemecku a vracali sa späť na materské základne. Okolie Bratislavy a juhozápadného Slovenska zároveň slúžilo ako otočný bod pre spiatočné prelety amerických bombardovacích skupín po ukončení náletov na priemyselné ciele v priestore Viedne, severného Rakúska a Maďarska. Začiatkom júna 1944 spojenci otvorili druhý front v západnej Európe a ich letectvo ešte viac zintenzívnilo bombardovanie strategických cieľov v celej okupovanej Európe, v Nemecku a na území jeho spojencov. Týmito cieľmi boli vojenské objekty a výrobné podniky dôležité pre vojnovú produkciu Nemecka (zbrojárske a chemické závody, elektrotechnický priemysel, rafinérie minerálnych olejov, firmy vyrábajúce syntetický benzín). Na zozname dôležitých cieľov pribudli železničné stanice, zriaďovacie nádražia, železničné mosty a viadukty. Už 14. 6. 1944 lietadlá B-17G ťažkým náletom značne poškodili zriaďovacie depo v Komárne, ktoré vtedy patrilo k územiu Maďarska.
Nálet 15. US AF na rafinériu Apollo a Zimný prístav Bratislava 16. 6. 1944, uskutočnený na základe operačného rozkazu Able 59 vydaného 15. júna o 16.00 h veliacim generálom 15. Air Force Nathanom Twiningom, zničil továreň na 80 %. Veľmi ťažko boli poškodené aj prístavné zariadenia, osobné a dopravné lode v Zimnom prístave, železničná vlečka, sklady tovarov a zariadenia na plnenie železničných cisterien firmy Apollo. Zásahom sa nevyhli ani obytné domy, administratívne budovy, školy, obchody, kaviareň Astória a ďalšie.
V ďalších dňoch a týždňoch nasledovali nálety na Devínsku Novú Ves, Dubnicu nad Váhom a Dubovú, hlavnými cieľmi boli železnica, zbrojná výroba v pobočke Škodových závodov a štátna rafinéria.
PamätníkyIch úlohou je pripomínať obdobie 2 sv. vojny a Slovenského národného povstania. Ich najväčšia koncentrácia je práve na miestach niekdajších bojov, či na pietnych miestach popráv a masových hrobov. Celkovo sa už roku 1964 na Slovensku nachádzalo asi 170 monumentálnych diel s tematikou SNP, ich presný počet v súčasnosti nie je známy.
Národná kultúrna pamiatka Kalište
Na úpätí južných svahov Nízkych Tatier leží mlčanlivé svedectvo hrôz. Sú to stopy po osade. V mierne sa zvažujúcom údolí, v nadmorskej výške 924 metrov, stála ešte začiatkom marca 1945 osada Kalište. Dňa 18. marca 1945 bola osada vypálená. Obyvateľstvo, ktoré zostalo nažive, sa vysťahovalo. Kdesi v nacistických archívoch sa azda nachádza rozkaz, kde vedľa názvu Kalište stojí osudné slovo "liquidieren".
Obec Kalište je známa hrdinstvom a obetavosťou jej obyvateľov v čase druhej svetovej vojny, a to najmä po vypuknutí SNP. V súvislosti s touto skutočnosťou tu dochádza už v lete 1944 k prvým výsadkom partizánskych skupín. V uvedenom čase sa prví obyvatelia Kališťa stretávajú s partizánmi. Po vypuknutí SNP, už 10.septembra 1944 začínajú obyvatelia organizovať pomoc povstalcom. Geografická poloha predurčila Kalište na centrum partizánskeho oddielu. Sídlila tu časť partizánskej brigády Smrť fašizmu. V tejto brigáde ktorá pozostávala z niekoľkých partizánskych oddielov, bojovali Slováci, Česi, Ukrajinci, Rusi, Rumuni, Juhoslovania, Maďari, Francúzi, Rakúšania a Nemci. V oblasti osady pôsobila od decembra 1944 aj časť partizánskeho oddielu Pomstiteľ. Koncom októbra 1944 oddiel odišiel spolu s brigádou Smrť fašizmu do priestoru severného Slovenska a odtiaľ sa postupne presunul do Nízkych Tatier a usadil sa v priestore Balážov.
Po okupácii Banskej Bystrice jednotkami nemeckej armády sa začala časť nemeckých síl sústreďovať práve na juhozápadných výbežkoch Nízkych Tatier. Nemecké vojenské jednotky a narýchlo formujúce sa protipartizánske teroristické skupiny začali podnikať výpady do okolitých osád. Na toto územie prenikla aj jednotka z SS-divízie "Dirlewanger" a juhovýchodne na línii Kyslá voda a Kalište operovala bojová skupina SS "Schill". Väčšinu útokov partizáni odrazili a urobili úspešné protiútoky, keďže dôkladne poznali terén a mali podporu civilného obyvateľstva.
Prvá nemecká jazdecká vojenská hliadka prenikla do osady Kalište koncom októbra 1944. Nakoľko sily partizánov ešte neboli dostatočné nekládli odpor, aby sa nepomstili na civilnom obyvateľstve. Nemeckí vojaci mali tak osadu pod kontrolou celý deň. Neskôr sa brutalita nemeckých jednotiek rozrástla. Prvotriedne vyzbrojená silná nemecká skupina podnikla 14. novembra 1944 neočakávaný prepad partizánskeho oddielu, ktorý odpočíval v blízkosti Kališťa. Nemci Kalište obsadili, ostali tam i cez noc a urobili domové prehliadky. Pri bojoch došlo k stratám na životoch na obidvoch stranách. Zahynulo 9 partizánov a 19 bolo ranených. Partizáni neskôr odpovedali protiútokom a znovu obsadili Kalište.
Dňa 11. decembra 1944 Nemci Kalište znovu prepadli. Partizáni útok nepriateľa odrazili. Zahynulo 11 ľudí zo strany povstalcov a 19 bolo ranených. Na strane protivníka zahynulo 26 vojakov. Situácia bola pre obyvateľov Kališťa v daných chvíľach mimoriadne kritická, keďže sa nachádzali v priamom ohrození života. Ich postavenie sa zhoršilo, keď do osady prenikla časť maďarských vojakov, bojujúcich na strane nemeckej brannej moci a v osade prepukla epidémia týfusu. Chorých museli izolovať a umiestniť do zemľaniek. Na Kališti okrem maďarských vojakov na týfus zomrelo 25 obyvateľov.
V súvislosti s ústupom jednotiek nemeckej armády z východného frontu prenikla do osady dňa 17. marca 1945 ďalšia nemecká výzvedná hliadka. Ráno 18. marca 1945 sa do obce vrátili v počte asi 300 mužov. Tento dátum sa zapísal do kroniky ako posledný a najtragickejší v celej histórii tejto malej horskej osady. Nemci obkľúčili osadu a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá bola jediná schodná kvôli vysokému snehu. Väčšina obyvateľov zahynula vo vlastných domovoch alebo pri pokuse o útek, boli postrieľaní alebo upálení zaživa a to muži, ženy aj deti. Výsledkom nacistického vraždenia bol fakt, že osada bola zmenená na zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. 58 rodín tam žilo v stiesnených podmienkach v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Po oslobodení (na siedmy deň po tragédii, t.j. 25.3. 1945, tam dorazila 5 členná rumunská a sovietska hliadka) ďalší pobyt v obci už nebol možný. Obytné domy pre obyvateľov Kališťa boli vybudované na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici. V roku 1961 Kalište vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku. Má pripomínať tragédiu, ktorá sa tu v osudový marcový deň odohrala.
