V roku 1379 sa uskutočnili v Trnave slávnostné zásnuby jedenásťročného Žigmunda s deväťročnou princeznou Máriou, staršou dcérou kráľa Ľudovíta Veľkého. Pri zásnubách kráľ Ľudovít sľúbil mladému Žigmundovi s rukou svojej dcéry aj uhorskú korunu. Žigmund si pomerne rýchlo osvojil život a zvyky na uhorskom kráľovskom dvore. Sám Ľudovít si ho obľúbil a považoval ho za schopného nástupcu. Naproti tomu kráľovná Alžbeta, matka Márie, od prvého stretnutia pociťovala k Žigmundovi odpor, ktorý podnecovala aj u dcéry.
Kráľ Ľudovít v poslednom roku svojej vlády v roku 1382 vo Zvolene žiadal od poľských zástupcov, aby uznali Žigmunda, ako budúceho manžela Márie za kráľa. Zveril Žigmundovi vládu nad Poľskom a poslal ho aj s armádou do krajiny. Avšak 11. septembra 1382 v Trnave na príznaky malomocenstva Ľudovít zomrel. Hneď po jeho smrti 17. septembra 1382 bola Mária v Stoličnom Belehrade korunovaná za uhorskú kráľovnú.
Po správe o kráľovej smrti sa poľská šľachta rozdelila do dvoch táborov. Jedna strana si neželala pokračovať v únii s Uhorskom, a preto postavila protikandidáta Piastova Zemovíta Mazovieckého. Druhý tábor bol ochotný prijať za kráľovnú jednu z Ľudovítových dcér, odmietal však Žigmunda. Obávali sa totiž posilnenia moci Luxemburgovcov a teda aj Nemeckej ríše v oblasti. Žigmud až do leta 1383 vedie vojnu proti Poliakom, v čom ho podporovala aj kráľovná vdova Alžbeta. Súčasne však odkázala poľským stavom, že nemusia Žigmunda uznať za kráľa. V roku 1834 bola za poľskú kráľovnú korunovaná mladšia Ľudovítova dcéra Hedviga. Žigmund bol nútený vrátiť sa aj s vojskom do Uhorska. Nezískal nič, iba dlhy a postavil proti sebe poľskú šľachtu.
Kráľovná sa aj naďalej pokúšala zbaviť Žigmunda a preto začala rokovať o sobáši Márie s bratom francúzskeho kráľa Karola VI. Ľudovítom Orleánskym. Tieto rokovania neboli nakoniec úspešné. Dôvodom bola schizma v cirkvi z roku 1378, kedy bol popri legálnom pápežovi Urbanovi VI. v Avignone zvolený Klement VII. Preto spojenie Uhorska s Francúzskom by mohlo vyvolať odpor pápežskej kúrie v Ríme. Žigmund vedel, že Alžbetina politika je namierená proti nemu. Preto odišiel do Čiech, kde s pomocou svojej rodiny začal plánovať vojenské obsadenie Uhorska, aby si mohol vynútiť svoje nároky. Bola to však finančne veľmi náročné podujatie. Bol nútený dať do zálohy brandenburskú marku, za čo dostal 50 000 kôp pražských grošov.
V roku 1385 sa mu podarilo obsadiť Bratislavu. Je otázne, ako by boj pokračoval, keby do hry nevstúpil ďalší činiteľ – Karol II. (Malý) z rodu neapolských Anjouovcov. Karol sa v roku 1385 vylodil v dalmátskom prístave Senji a rýchlo tiahol do vnútrozemia. Obsadil Záhreb a tiahol na Budín. Kráľovná Mária medzitým zvolala snem do Budína, ktorým si chcela získať šľachtu na svoju stranu. Mária a Alžbeta sa ocitli v tiesni, a preto už nemohli odmietať spojenectvo s Luxemburgovcami. 1. novembra 1835 bola Mária so Žigmundom zosobášená. Ten však nemal dostatok reálnych síl na boj s Karolom, preto sa stiahol na Moravu a do Čiech, kde chcel získať ďalšie posily. Kráľovné nekládli Karolovi odpor ani vtedy, keď obsadil Budínsky hrad a nechal sa korunovať za uhorského kráľa. Karol však neobsadil úrady a hodnosti svojimi ľuďmi a ani nezačal rozsiahle čistky. Kráľovná Alžbeta nemala dostatok odvahy, aby sa otvorene postavila Karolovi. Preto sa ho rozhodla nechať zavraždiť. Iniciátormi bol Blažej Forgáč a Mikuláš Gorjansky. 7. februára 1386 v kráľovninej komnate bol Karol napadnutý a poranený. Následne stúpenci kráľovnej obsadili Budínsky hrad. Karol bol prevezený do väzenia, kde 24. februára zomrel. Keďže na ňom spočívala pápežská kliatba, pochovaný mohol byť až po niekoľkých rokoch.
Karolovi stúpenci Horvátiovci zorganizovali na juhu krajiny stredisko odporu voči kráľovnej. Skutočnú moc v štáte však mala kráľovná vdova a palatín Gorjanský. Obaja sa necítili nijako zaviazaný Žigmundovi, keďže Karola sa dokázali zbaviť aj sami. Ich averzia voči nemu stúpla, keď zistili, že Žigmund bez ich súhlasu dal do zálohu okrem Bratislavy aj ďalšie územia, ležiace medzi Dunajom a Váhom.
V roku 1386 Žigmund opäť vtrhol do Uhorska, lebo mu bolo jasné, že kráľovné mu neodovzdajú moc a on sa nemienil vzdať bez boja. Došiel až k Rábu, kde sa opevnil. Kráľovné sa opäť ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Stále tu bola hrozba odvetnej akcie z Neapola, a preto si nemohli dovoliť otvorený konflikt aj s Luxemburgovcami. Na rokovaniach v Rábe sa napokon dohodli. Uhorsko bolo nútené vyplatiť zálohované územia.
V lete 1386 počas cesty na juhu krajiny bol sprievod Alžbety a Márie napadnutý stúpencami Karola Malého. Palatín Gorjanský bol zabitý v boji a ostatní členovia kráľovského sprievodu sa dostali do zajatia.
Keď sa táto informácia dostala do Budína, snem vymenoval Žigmunda za kapitána Uhorska. Ten ihneď zahájil rokovania o prepustení oboch kráľovien. Nešlo len o to, aby ako manžel a zať oslobodil kráľovné, ale aby pomocou nich legálne získal korunu. Rokovania neboli úspešné. Preto sa dohodol s Benátčanmi, aby zabránil prevozu kráľovien po mori do Neapola. Benátčania dokonca obľahli Novi Grad, kde boli väznené. Obrancovia vidiac neudržateľnosť situácie v januári 1387 Alžbetu zaškrtili pred očami dcéry. Jej telo následne vyhodili cez hradby s vyhrážkou, že to isté spravia aj Márii. Obliehatelia to nechceli riskovať, a tak sa dali do vyjednávania. Medzitým sa Žigmund poisťoval u uhorských stavov, aby ho prijali za kráľa. Musel sa zaviazať, že bude dodržiavať zákony krajiny, nebude dosadzovať cudzincov a hlavne, že zabudne na všetko, čo sa predtým proti nemu urobilo. 31. marca 1387 bol Žigmund v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za kráľa. Potom sa vrátil do Dalmátska a s pomocou Benátčanov vyslobodil Máriu.
V dôsledku väznenia kráľovien vypukla v krajine anarchia a spory medzi šľachtou, čo medzinárodne oslabovalo Uhorsko. Žigmundova vláda začala v čase vrcholiacej feudálnej anarchie, keď mocné rody ako Gorjansky, Horvátiovci, Kanižajovci, Lackiovci zápasili o sféry vplyvu. Kráľ však nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol Uhorsko zdolať silou a donútiť feudálov k poslušnosti. Dôsledkom toho boli ustavičné dlhy. Významným spojencom kráľa sa stal Stibor zo Stiboríc, ktorý pochádzal z poľského šľachtického rodu Ostoja.
Po stabilizácii pomerov v krajine umožnilo Žigmundovi, aby sa viac venoval otázkam okrajových území na juhu Uhorska, kde neprestával odboj proti jeho vláde. Na čele odboja stál bosniansky bán Tvrdko, ktorý sa v roku 1389 zmocnil celej Dalmácie, okrem opevneného Zadaru. Moldavskí a valašskí vojvodovia v roku 1387 uznali poľskú zvrchovanosť, pretože ich na to podnecoval Tvrdko. Poľské vojská vtrhli do Haliče. Toto územie zostalo súčasťou poľskej koruny až do roku 1772 (prvé delenie Poľska). Do hry však vstupuje aj oveľa mocnejší súper – Turci, ktorý od porážky Srbov na Kosovom poli v júni 1389 stáli na hraniciach Uhorska.
Žigmund sprvu zaujatý zápasmi o trón a likvidovaním povstaní nemal dostatok síl ani možností venovať sa tejto tureckej hrozbe. V roku 1396 boli uhorské vojská porazené v bitke pri Nikopole. Hlavnou príčinou neúspechu sa stala nejednotnosť balkánskych krajín pod zástavou Uhorska. Nepomohla ani spoločná idea kresťanstva. Ale hlavne nedôvera k Uhorsku, ktoré v tomto priestore už dávno uplatňovalo svoju mocensko-expanzívnu politiku.
V roku 1392 uskutočnil Žigmund svoje prvé ťaženie proti Turkom, ktorí neboli pripravení na útok, a preto sa stiahli od uhorských hraníc. Žigmund sa následne obrátil proti Valašsku, na Dunaji zničil turecké loďstvo a vytlačil Turkov zo severnej časti Bulharska. Tieto úspechy však nemali trvalejší ráz a viedli len k odvete Turkov.
Po počiatočných úspechoch Uhorska vzrástlo turecké ohrozenie. Žigmund sa ešte mierovou cestou snažil urovnať konflikt so sultánom Bajazidom. Ale vedel, že sa konfliktu už nevyhne. Preto vyzval na vyhlásenie križiackej výpravy proti Turkom. Pomoc dostal z Poľska, Nemecka, Čiech, Anglicka, Benátok. Táto armáda mala k dispozícii približne 35-tisíc vojakov. Vojsko tureckého sultána Bajazida malo oveľa všší počet. Žigmund 18. augusta 1396 prekročil Dunaj pri Oršove (dnes na srbsko-rumunskej hranici). Tiahli smerom na Vidin a Rachovo. 12. septembra stáli pred Nikopolom. Križiaci sa zdržali obliehaním mesto, čo využil turecký sultán a ponáhľal sa so svojou 40/45-tisícovou armádou na pomoc. Medzitým v križiackom tábore vznikol spor o to, kto má začať boj. Došlo k zrušeniu jednotného vedenia armády, čo de facto oslabilo celú armádu. Rozhodujúcu bitka sa odohrala 28. septembra. Križiaci boli porazení. Ich zvyšky aj so Žigmundom utekali k benátskej flotile na Dunaji. No flotila nemohla všetkých nalodiť. Tí, čo ostali na brehu, boli Turkami zatlačení do Dunaja, kde sa utopili. Veľa z nich padlo aj do tureckého zajatia.
Táto zdrvujúca porážka mala pre Žigmunda v Uhorsku ťažký politicko-diplomatický dosah. Turci obsadili Bosnu, Sriem a útočili až do oblasti Štajerska. K všeobecnému úpadku jeho moci prispela aj smrť kráľovnej Márie v roku 1385, ktorá vo vysokom štádiu tehotenstva spadla z koňa. Po jej smrti vystúpila s nárokom na trón jej sestra Hedviga, kráľovná Poľska s manželom Vladislavov Jagelovským. Tieto nároky však ostali len formalitou, keďže myšlienka uhorsko-poľskej únie už bola mŕtva.
Pod vplyvom týchto udalostí sa v roku 1397 zišiel v Temešvári snem, ktorého ustanovenia sa zamerali na zvýšenie obranyschopnosti, platenie portálnej dane, zákony proti cudzincom a Židom. Ale aj naďalej sa v krajine stupňuje napätie voči kráľovi, ktoré sa zvyšovali vojenskými neúspechmi proti Turkom, ale aj tvrdými opatreniami panovníka voči odporcom. Kráľovi vyčítali zlú vládu, preferovanie cudzincov, utláčanie šľachty, nerešpektovanie jej výsad a svojvoľné sľubovanie trónu.
28. apríla 1401 si šľachta vynútila na Budínskom hrade prijatie u kráľa, ktorý sa ocitol v moci vzbúrencov, ktorý ho odviedli na Višegrád a odtiaľ na hrad Siklós. Uväznenie kráľa bolo signálom na vyháňanie cudzincov z kráľovstva. Nejednotnosť šľachty a bezradnosť, komu vlastne korunu ponúknuť, spôsobila, že hľadali cestu, ako sa so Žigmundom zmieriť. Koncom októbra 1401 bol kráľ prepustený na slobodu. Musel sa však na sneme v Pápe zaviazať, že sa za túto zradu šľachte nepomstí. Žigmund nevyužil toto oslobodenie na posilnenie svojej moci v Uhorsku, ale dal sa do zložitej diplomatickej hry v Čechách a v Nemeckej ríši. V snahe získať spojencov proti Ladislavovi Neapolskému v roku 1402 potvrdil dedičné dohody medzi Habsburgovcami a Luxemburgovcami. Boje medzi Žigmundom a Ladislavom na dalmátskom pobreží trvali od roku 1402 až do roku 1409, kedy Ladislav predal Dalmáciu Benátkam. Ladislava v boji o uhorský trón podporoval sám pápež, a preto Žigmund zhabal cirkvi v Uhorsku značnú časť majetkov a vydal v roku 1404 tzv. Placentum regium, čiže zákaz publikovania pápežských búl v krajine bez súhlasu kráľa.
V období po porážke Ladislava Neapolského, a do vypuknutia husitského hnutia možno označiť v Žigmundovej politike za úspešné. Podarilo sa mu konsolidovať vnútorné pomery, čo mu v priebehu husitského hnutia umožnilo dlhodobo sa zdržiavať mimo krajiny. V roku 1405 vydal Malý dekrét, ktorým upevnil postavenie mešťanov kráľovských miest v administratívnej, hospodárskej a súdnej oblasti. Zmiereniu so šľachtou dopomohol aj sobáš v roku 1405 s Barborou, dcérou Hermana Celjského. Vekový rozdiel medzi nimi bol 24 rokov. Barbora v roku 1409 porodila dcéru Alžbetu a tak kráľovstvo opäť ostalo bez mužského následníka. Kráľovi sa na sneme v Bratislave v roku 1411 podarilo presadiť za dedičku kráľovstva svoju dcéru Alžbetu. Za jej budúceho manžela označil Albrechta Habsburského. V tom istom roku získal aj nemeckú kráľovskú korunu.
V roku 1412 počas prípravy na vojnu s Benátkami dal Žigmund do zálohy poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré patrili Poľsku až do roku 1772.
Posledné roky vlády Žigmunda Luxemburského boli poznačené bojmi s husitmi a snahou získať českú korunu. Po úpadku husitského hnutia sa roku 1436 stáva českým kráľom. Ako prvý uhorský panovník sa v roku 1433 stáva aj rímskym cisárom. Zomiera v roku 1437 v Znojme bez mužského potomka.
Okolo roku 1430 sa Žigmund rozhodol, že vďaka centrálnej polohe Bratislavy v jeho stredoeurópskej ríši, premení Bratislavský hrad na najväčší hrad v Európe a sídlo jeho ríše. V rokoch 1430–1435 sa síce uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu, ale Žigmund na hrade nakoniec nesídlil (sídlil v meste pod hradom) a plány sa nerealizovali.
Po smrti Žigmunda Luxemburského v roku 1437 sa jeho nástupcom stáva manžel jeho dcéry Alžbety Albrech Habsburský. Albrecht vládol len necelé dva roky. Zomiera v roku 1439 na červienku počas protitureckej výpravy. Albrechtovi sa aspoň dočasne podarilo spojiť uhorskú, českú korunu s rakúskymi územiami, čím vytvoril predobraz budúcej podunajskej monarchie. Po jeho smrti sa v Uhorsku zdvihla nová vlna feudálnej anarchie a na južné hranice štátu stále častejšie útočili Turci.
V tomto období väčšina uhorskej šľachty podporovala kandidatúru poľského kráľa Vladislava III. Jagelovského. Ale Alžbeta, vdova po Albrechtovi, porodila vo februári 1440 syna
Ladislava nazývaného Pohrobok. Snažila sa pre syna zachrániť uhorskú korunu. Na jej strane stálo len niekoľko magnátov, ako napríklad Cillovci, grófi zo Sv. Jura a Pezinka, slovenské kráľovské a banské mestá.
Na jar roku 1440 tiahol Vladislav s vojskom z Poľska cez Spiš do Budína. Sľúbil vrátenie zálohy – 13 spišských miest, štedro obdarovával šľachtu majetkami a mestám udeľoval výsady. V júni 1440 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný ako Vladislav I. Jagelovský.
Alžbeta však ešte predtým stihla dať korunovať dvojmesačného syna Ladislava za kráľa. So svojím dvorom sa presťahovala najprv do Rábu a potom do Bratislava. Keďže sa nachádzala v pomerne zložitej situácii, odovzdala korunovačné klenoty a aj svojho syna Fridrichovi Habsburskému. Za to dostala pôžičku, ktorá jej umožnila najať vojsko, na čele ktorého stál Ján Jiskra z Brandýsa.
Už v polovici roku 1440 sa dostali Jiskrové vojská na východné Slovensko, kde obsadili Košice, Levoču a Bardejov. Slovensko sa tak stalo centrom hlavných bojov, ktoré trvali až do roku 1442, kedy obe strany uzavreli mier, ktorým Alžbeta uznala Vladislava za kráľa, ale nástupnícke práva mali ostať zachované pre jej syna. Krátko na to Alžbeta zomrela (pravdepodobne bola otrávená). Legitímnosť ďalšieho pôsobenia Jána Jiskru na Slovensku zabezpečil cisár Fridrich III. ako tútor nedospelého Ladislava V.
Napriek prímeriu boje pokračovali ďalej. Jiskra obsadil takmer všetky významné miesta na východnom a strednom Slovensku. V roku 1443 dobyl Spišský hrad, ktorý sa stal jedným z jeho hlavných sídel.
Kráľ Vladislav I. sa chystal v roku 1443 na výpravu proti Turkom, a preto uzatvára s Jiskrom prímerie. Uhorsko-poľské vojská su pri Varne v roku 1444 porazené. V bitke dokonca padol aj kráľ Vladislav. Táto porážka a smrť kráľa menia aj vnútropolitickú situáciu v Uhorsku.
Ladislav V. Pohrobok na základe mieru z roku 1442 dosiahol uznanie svojej vlády. Keďže kráľ bol ešte maloletý, tak na sneme v roku 1445 boli správou krajiny poverení siedmi kapitáni :
a) za tzv. národnú stranu – Ján Huňady, Mikuláš Ujlaky, Juraj Rozgoň, Michal Ország,
b) za tzv. kráľovskú stranu – Ján Jiskra, Pongrác zo Sv. Mikuláša, Imrich Bubek.
Na sneme roku 1446 zvolili Jána Huňadyho za gubernátora celého uhorského kráľovstva. Huňady uzavrel dohodu s Jiskrom, podľa ktorej sa Jiskra stal uhorským šľachticom, ponechal mu príjmy z niekoľkých východoslovenských miest a niekoľko hradov.
V roku 1447 bolo na sneme zrušené poverenie siedmich kapitánov a tak všetká moc prešla do rúk Jána Huňadyho. Napätie medzi Jiskrom a Huňadym sa postupne zvyšovalo, až v roku 1447 prepuklo v otvorený konflikt.
Pongrác zo Sv. Mikuláša spolu s Komorovskovcami ako stúpenci Huňadyho napadli Banskú Bystricu a začali plieniť aj Spiš. Jiskra ich útok odrazil a donútil Huňadyho v Rimavskej Sobote roku 1447 uzavrieť prímerie. Huňady mal vyplatiť 10 600 zlatých Jiskrovým žoldnierom, ale nikdy sa tak nestalo.
Huňady uskutočnil v roku 1448 veľkú výpravu proti sultánovi Muradovi II. Po porážke na Kosovom poli bol nútený uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Po tejto prehre sa začal viac venovať bojom s Jiskrom. Podarilo sa mu dobyť pevnosť v Moldave, ktorej posádku nechal zmrzačiť. Plienil okolie Kremnice. V roku 1450 uzavreli prímerie, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Huňady utrpel v roku 1451 ťažkú porážku pri Lučenci.
Boje trvali už príliš dlho a tak postupne Jiskra strácal spojencov v radoch šľachty aj miest. Preto roku 1452 s Huňadym uzatvára mier. Ponechal si len Spišský hrad, Levoču a príjmy z Kežmarku.
Fridrich III. vydal v roku 1453 Ladislava V. Pohrobka späť do Uhorska, kde sa dostal pod silný vplyv Jána Huňadyho. Jiskra sa dostal do nemilosti a zbavili ho majetkov. Opustil teda krajinu, ale už v roku 1454 ho Ladislav povoláva späť na pomoc proti bratríkom.
Bratríci – vojenský ľud, Poliaci, Nemci, Maďari, Ukrajinci, Slováci, ktorých rozvrátené spoločenské pomery a bieda pripravili o domov. Predmetom ich záujmu sa stali hlavne kláštory a bohaté panstvá. V rokoch 1447 až 1448 napadli kláštory v Lechnici, Štiavniku, Jasove, Novom Meste nad Váhom. Bratrícke hnutie sa rozmohlo najmä po tom, čo Jiskra opustil Uhorsko. Masy vojakov, ktorým roky nevyplácal žold sa teda začali živiť na úkor kláštorov a bohatých feudálov. Postupne sa k nim pridali aj bývalí Jiskrovi velitelia. Najvýznamnejším z nich bol Petr Aksamit z Kosova. Pod jeho velím dosiahlo bratrícke hnutie v rokoch 1453 – 1458 najväčší rozmach. V roku 1458 mali v rukách 36 hradov a táborov (Chmeľov, Jasov, Hanigovce, Muráň, Košeca).
Pod vplyvom bratríkov vypukli mnohé ozbrojené sedliacke povstanie. Šľachta sa však nezmohla na spoločný zásah.
V roku 1456 vyslal kráľ Ladislav proti bratríkom vojsko, na čele ktorého stál Huňadyho syn Ladislav. Ten sa však neodvážil otvorene s nimi bojovať, a preto s Aksamitom uzavrel mier. Ani Jiskra proti ním otvorene nevystúpil, zmohol sa len na vybavovanie si účtov so svojimi bývalými veliteľmi.
V roku 1456 zomiera na mor Ján Huňady v protitureckom tábore pri Belehrade. Jeho oponenti vystúpili. Ladislav Huňady zabil jedného z nich, grófa Cillyho, za čo ho kráľ Ladislav V. Pohorbok dal popraviť a jeho mladšieho brata Mateja uväzniť v Prahe pod dozorom Jiřího z Poděbrad. V novembri 1457 však Ladislav V. zomiera počas príprav na sobáš. Dlho sa predpokladalo, že bol otrávený, ale výskumy z 20. storočia ukázali, že s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel na leukémiu.
Uhorský snem už v januári roku 1458 zvolil nového kráľa a to syna Jána Huňadyho Mateja. Jiskra opäť opúšťa Uhorsko. Tentokrát na pokyn cisára Fridricha III., aby ponúkol poľskému kráľovi Kazimírovi IV. Jagelovskému uhorskú korunu. Ten ju však odmietol.
Napriek tomu, že Petr Aksamit podporoval Mateja v nástupníctve na trón, kráľ sa rozhodol definitívne skoncovať s bratríckym hnutím. V máji 1458 sa odohrala bitka pri Blatnom Potoku, v ktorej padol aj Petr Aksamit. Túto porážku považujeme za začiatok konca bratríckeho hnutia.
