referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Uršula
Pondelok, 21. októbra 2019
VLÁDA LUXEMBURGOVCOV A HABSBURGOVCOV
Dátum pridania: 27.10.2010 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 661
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10.4
Priemerná známka: 3.02 Rýchle čítanie: 17m 20s
Pomalé čítanie: 26m 0s
 

V roku 1379 sa uskutočnili v Trnave slávnostné zásnuby jedenásťročného Žigmunda s deväťročnou princeznou Máriou, staršou dcérou kráľa Ľudovíta Veľkého. Pri zásnubách kráľ Ľudovít sľúbil mladému Žigmundovi s rukou svojej dcéry aj uhorskú korunu. Žigmund si pomerne rýchlo osvojil život a zvyky na uhorskom kráľovskom dvore. Sám Ľudovít si ho obľúbil a považoval ho za schopného nástupcu. Naproti tomu kráľovná Alžbeta, matka Márie, od prvého stretnutia pociťovala k Žigmundovi odpor, ktorý podnecovala aj u dcéry.

Kráľ Ľudovít v poslednom roku svojej vlády v roku 1382 vo Zvolene žiadal od poľských zástupcov, aby uznali Žigmunda, ako budúceho manžela Márie za kráľa. Zveril Žigmundovi vládu nad Poľskom a poslal ho aj s armádou do krajiny. Avšak 11. septembra 1382 v Trnave na príznaky malomocenstva Ľudovít zomrel. Hneď po jeho smrti 17. septembra 1382 bola Mária v Stoličnom Belehrade korunovaná za uhorskú kráľovnú.
Po správe o kráľovej smrti sa poľská šľachta rozdelila do dvoch táborov. Jedna strana si neželala pokračovať v únii s Uhorskom, a preto postavila protikandidáta Piastova Zemovíta Mazovieckého. Druhý tábor bol ochotný prijať za kráľovnú jednu z Ľudovítových dcér, odmietal však Žigmunda. Obávali sa totiž posilnenia moci Luxemburgovcov a teda aj Nemeckej ríše v oblasti. Žigmud až do leta 1383 vedie vojnu proti Poliakom, v čom ho podporovala aj kráľovná vdova Alžbeta. Súčasne však odkázala poľským stavom, že nemusia Žigmunda uznať za kráľa. V roku 1834 bola za poľskú kráľovnú korunovaná mladšia Ľudovítova dcéra Hedviga. Žigmund bol nútený vrátiť sa aj s vojskom do Uhorska. Nezískal nič, iba dlhy a postavil proti sebe poľskú šľachtu.

Kráľovná sa aj naďalej pokúšala zbaviť Žigmunda a preto začala rokovať o sobáši Márie s bratom francúzskeho kráľa Karola VI. Ľudovítom Orleánskym. Tieto rokovania neboli nakoniec úspešné. Dôvodom bola schizma v cirkvi z roku 1378, kedy bol popri legálnom pápežovi Urbanovi VI. v Avignone zvolený Klement VII. Preto spojenie Uhorska s Francúzskom by mohlo vyvolať odpor pápežskej kúrie v Ríme. Žigmund vedel, že Alžbetina politika je namierená proti nemu. Preto odišiel do Čiech, kde s pomocou svojej rodiny začal plánovať vojenské obsadenie Uhorska, aby si mohol vynútiť svoje nároky. Bola to však finančne veľmi náročné podujatie. Bol nútený dať do zálohy brandenburskú marku, za čo dostal 50 000 kôp pražských grošov.

V roku 1385 sa mu podarilo obsadiť Bratislavu. Je otázne, ako by boj pokračoval, keby do hry nevstúpil ďalší činiteľ – Karol II. (Malý) z rodu neapolských Anjouovcov. Karol sa v roku 1385 vylodil v dalmátskom prístave Senji a rýchlo tiahol do vnútrozemia. Obsadil Záhreb a tiahol na Budín. Kráľovná Mária medzitým zvolala snem do Budína, ktorým si chcela získať šľachtu na svoju stranu. Mária a Alžbeta sa ocitli v tiesni, a preto už nemohli odmietať spojenectvo s Luxemburgovcami. 1. novembra 1835 bola Mária so Žigmundom zosobášená. Ten však nemal dostatok reálnych síl na boj s Karolom, preto sa stiahol na Moravu a do Čiech, kde chcel získať ďalšie posily. Kráľovné nekládli Karolovi odpor ani vtedy, keď obsadil Budínsky hrad a nechal sa korunovať za uhorského kráľa. Karol však neobsadil úrady a hodnosti svojimi ľuďmi a ani nezačal rozsiahle čistky. Kráľovná Alžbeta nemala dostatok odvahy, aby sa otvorene postavila Karolovi. Preto sa ho rozhodla nechať zavraždiť. Iniciátormi bol Blažej Forgáč a Mikuláš Gorjansky. 7. februára 1386 v kráľovninej komnate bol Karol napadnutý a poranený. Následne stúpenci kráľovnej obsadili Budínsky hrad. Karol bol prevezený do väzenia, kde 24. februára zomrel. Keďže na ňom spočívala pápežská kliatba, pochovaný mohol byť až po niekoľkých rokoch.

Karolovi stúpenci Horvátiovci zorganizovali na juhu krajiny stredisko odporu voči kráľovnej. Skutočnú moc v štáte však mala kráľovná vdova a palatín Gorjanský. Obaja sa necítili nijako zaviazaný Žigmundovi, keďže Karola sa dokázali zbaviť aj sami. Ich averzia voči nemu stúpla, keď zistili, že Žigmund bez ich súhlasu dal do zálohu okrem Bratislavy aj ďalšie územia, ležiace medzi Dunajom a Váhom.
V roku 1386 Žigmund opäť vtrhol do Uhorska, lebo mu bolo jasné, že kráľovné mu neodovzdajú moc a on sa nemienil vzdať bez boja. Došiel až k Rábu, kde sa opevnil. Kráľovné sa opäť ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Stále tu bola hrozba odvetnej akcie z Neapola, a preto si nemohli dovoliť otvorený konflikt aj s Luxemburgovcami. Na rokovaniach v Rábe sa napokon dohodli. Uhorsko bolo nútené vyplatiť zálohované územia.

V lete 1386 počas cesty na juhu krajiny bol sprievod Alžbety a Márie napadnutý stúpencami Karola Malého. Palatín Gorjanský bol zabitý v boji a ostatní členovia kráľovského sprievodu sa dostali do zajatia.
Keď sa táto informácia dostala do Budína, snem vymenoval Žigmunda za kapitána Uhorska. Ten ihneď zahájil rokovania o prepustení oboch kráľovien. Nešlo len o to, aby ako manžel a zať oslobodil kráľovné, ale aby pomocou nich legálne získal korunu. Rokovania neboli úspešné. Preto sa dohodol s Benátčanmi, aby zabránil prevozu kráľovien po mori do Neapola. Benátčania dokonca obľahli Novi Grad, kde boli väznené. Obrancovia vidiac neudržateľnosť situácie v januári 1387 Alžbetu zaškrtili pred očami dcéry. Jej telo následne vyhodili cez hradby s vyhrážkou, že to isté spravia aj Márii. Obliehatelia to nechceli riskovať, a tak sa dali do vyjednávania. Medzitým sa Žigmund poisťoval u uhorských stavov, aby ho prijali za kráľa. Musel sa zaviazať, že bude dodržiavať zákony krajiny, nebude dosadzovať cudzincov a hlavne, že zabudne na všetko, čo sa predtým proti nemu urobilo. 31. marca 1387 bol Žigmund v Stoličnom Belehrade slávnostne korunovaný za kráľa. Potom sa vrátil do Dalmátska a s pomocou Benátčanov vyslobodil Máriu.
V dôsledku väznenia kráľovien vypukla v krajine anarchia a spory medzi šľachtou, čo medzinárodne oslabovalo Uhorsko. Žigmundova vláda začala v čase vrcholiacej feudálnej anarchie, keď mocné rody ako Gorjansky, Horvátiovci, Kanižajovci, Lackiovci zápasili o sféry vplyvu. Kráľ však nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol Uhorsko zdolať silou a donútiť feudálov k poslušnosti. Dôsledkom toho boli ustavičné dlhy. Významným spojencom kráľa sa stal Stibor zo Stiboríc, ktorý pochádzal z poľského šľachtického rodu Ostoja.

Po stabilizácii pomerov v krajine umožnilo Žigmundovi, aby sa viac venoval otázkam okrajových území na juhu Uhorska, kde neprestával odboj proti jeho vláde. Na čele odboja stál bosniansky bán Tvrdko, ktorý sa v roku 1389 zmocnil celej Dalmácie, okrem opevneného Zadaru. Moldavskí a valašskí vojvodovia v roku 1387 uznali poľskú zvrchovanosť, pretože ich na to podnecoval Tvrdko. Poľské vojská vtrhli do Haliče. Toto územie zostalo súčasťou poľskej koruny až do roku 1772 (prvé delenie Poľska). Do hry však vstupuje aj oveľa mocnejší súper – Turci, ktorý od porážky Srbov na Kosovom poli v júni 1389 stáli na hraniciach Uhorska.

Žigmund sprvu zaujatý zápasmi o trón a likvidovaním povstaní nemal dostatok síl ani možností venovať sa tejto tureckej hrozbe. V roku 1396 boli uhorské vojská porazené v bitke pri Nikopole. Hlavnou príčinou neúspechu sa stala nejednotnosť balkánskych krajín pod zástavou Uhorska. Nepomohla ani spoločná idea kresťanstva. Ale hlavne nedôvera k Uhorsku, ktoré v tomto priestore už dávno uplatňovalo svoju mocensko-expanzívnu politiku.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.