Príčiny a prejavy krízy stredovekej spoločnosti
Kríza stredoveku súvisí s nezvratným úpadkom feudalizmu. Súvisí so zámorskými objavmi, bankovníctvom, urbanizáciou, pokrokom v technológiách a koncentráciou kapitálu. Čiastočne je to spôsobené aj morovými epidémiami, ktoré vyľudnili celé oblasti a lénni páni tak nemohli aplikovať celý ekonomický útlak. Definitívny zánik priniesli novoveké revolúcie a uplatnenie rovnosti ľudí. Prebehla cenová revolúcia, ktorá je prezentovaná ako dôsledok objavných plavieb. Na západe sa stali suroviny drahými, lebo boli dovážané, alebo dorábané za sťažených podmienok. Klesala hodnota drahých kovov.
Remeselná výroba však zaznamenávala stály rast. Hlavnými producentmi boli cechy, ktorých odberateľom boli hlavne bohatší obyvatelia. Masy obyvateľstva však potrebovali lacnejšie výrobky, preto sa začalo vyrábať aj mimo cechov. Vznikla tak manufaktúra, najskôr rozšírená na vidieku a uplatňovaná v textilnej výrobe. Založili ju obchodníci, ktorí vkladali počiatočný kapitál. Rozvoj manufaktúr prehlboval nerovnomernosť vývinu medzi západom a východom. Z východu sa začalo dovážať menej potravín, lebo západ mal kolónie.
Zmeny v poľnohospodárskej výrobe znamenali zmeny v dopyte. Prevládalo dvojpoľné a trojpoľné hospodárstvo, ktoré nedovoľovalo rozširovať osevné plochy, ani zvýšiť stavy dobytka. V západnej Európe nevznikali veľkostatky. V Nizozemsku začali chovať kravy na mlieko, z ktorého potom vyrábali syr, ten vyvážali, a preto si mohli dovoliť dovážať obilie. Kravy tiež poskytovali hnojivo, a preto na niektorých miestach začali pestovať kvety, najmä tulipány. Hnojenie umožnilo pestovať krmoviny a technické plodiny. Začali sa vysievať úhory, čím zaniklo trojpoľné hospodárstvo.
Vo východnej Európe však k týmto zmenám nedošlo. Šľachta začala hospodáriť tak, že vznikol veľkostatok. Na veľkostatku zabezpečovala aj vlastný trh, ak nemali dostatočný odbyt. Toto hospodárenie bolo výhodnejšie než na západe, pretože využívalo prácu sedliakov, ktorá bola zadarmo. Postavenie sedliakov sa však zhoršovalo.
Vyhrotenie rozporov a polarizácia spoločnosti v Českom kráľovstve
Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie českého štátu, sa uchádzali o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Novým panovníkon sa stal Ján Luxemburský (1310 – 1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské práva a bol obratným diplomatom. Podarilo sa mu rozšíriť český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu. Žil zväčša v cudzine a za jeho neprítomnosti ho zastupoval jeho syn Karol, ktorý sa stal po Jánovej smrti v bitke pri Kresčaku českým kráľom a zároveň nemeckým cisárom.
Karol IV. (1346 – 1378) sa staral o kultúrne a politické povznesenie Čiech. Od roku 1333 bol markgrófom moravským. V Zlatej bule (1356) potvrdil z cisárskej moci slobodu Čiech oproti zvyšku ríše a v roku 1348 založil štátoprávnu inštitúciu Česká koruna. V roku 1348 založil univerzitu a Nové mesto v Prahe. Obnovil Pražský hrad, vybudoval Katedrálu sv. Víta a hrad Karlštejn. Dosiahol aj povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo, čím sa české krajiny cirkevne osamostatnili. Za jeho vlády však neúmerne vzrástla moc vysokého duchovenstva. Hranice štátu rozšíril o Brandenbursko, Dolnú Lužicu a zvyšok Sliezska. Nedokázal však dosiahnuť trvalé udržanie prosperity.
Karolov nástupca Václav IV. (1378 – 1419) nedosiahol otcovo postavenie. Za jeho vlády vzrástli rozpory vnútri vládnucej triedy a tým sa aj urýchlilo prepuknutie husitského revolučného hnutia.
Príčiny, priebeh a dôsledky husitského hnutia
Od čias, keď sa Praha stala hlavným mestom rímsko-nemeckej ríše a sídlom univerzity, veľmi citlivo reagovala na všetky problémy európskej politiky. Najmä najdlhšia a najznámejšia pápežská schizma, ktorá nastala medzi rokmi 1378 – 1417 spôsobila nedôveru k cirkvi. Súčasníci v nej videli hlavnú príčinu všetkých ostatných spoločenských problémov. Prostredníctvom českých kázní v pražskej staromestskej Betlehemskej kaplnke sa tieto myšlienky dostávali aj medzi jednoduchý ľud.
Od roku 1402 sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke profesor pražskej univerzity Majster Jan Hus. Vo svojich kázňach kritizoval cirkevných a svetských feudálov a hodnostárov, vyčítal im, že nežijú podľa Božích prikázaní. Hlásal, že iba spravodlivý a cnostne žijúci človek môže vládnuť poddaným. Príčinu všetkého zla a nespokojnosti videl v bohatstve cirkevných hodnostárov. Hus sa stal vodcom českej reformácie a svojimi názormi a postojmi si získal priazeň českého ľudu, no viditeľne si proti sebe poštval celú cirkev, bohatých mešťanov a šľachticov. Spor vyvrcholil v roku 1412, keď Hus verejne vystúpil proti predávaniu odpustkov, ktoré vyhlásil rímsky pápež. Ten ho na oplátku exkomunikoval, tak ako mnoho ostatných ľudí, ktorí mali v tých časoch iné predstavy o živote a spoločnosti, ako on sám. Keď mu následne pražský arcibiskup zakázal kázať v Betlehemskej kaplnke, pokračoval v kazateľskej činnosti na českom vidieku.
V roku 1414 sa zišiel v nemeckej Kostnici koncil (snem najvyšších cirkevných hodnostárov), na ktorý pozval rímsky kráľ Žigmund Luxemburský aj Jána Husa. Snem mal pôvodne rokovať o mnohých cirkevných reformách. Hus pozvanie prijal, lebo veril, že cirkevný snem mu dá za pravdu pri verejnom rozhovore. Bezpečnosť mu zaručoval "glejt", čo bola listina vydaná Žigmundom. Aj napriek tomu koncil Husa uväznil a nútil ho, aby odvolal svoje učenie a priznal si svoju chybu. Keď Hus odmietol odvolať články svojho učenia označené za bludné, koncil s ním odmietol diskutovať. Jan Hus bol napokon odsúdený ako kacír a 6. júla 1415 za živa upálený.
Zvesť o upálení Jana Husa vyvolala v Čechách veľké pobúrenie. Česká a moravská šľachta zaslala koncilu protestný list, na ktorý privesilo svoje pečate celkovo 452 šľachticov. Zástancovia Husovho učenia sa začali nazývať husitmi. Pokladali sa za pravých kresťanov, čo demonštrovali prijímaním pod "obidvoma spôsobmi" (chlieb a víno). Symbolom tejto "pravej viery" bol kalich. Husovo učenie sa stalo ideologickou zbraňou husitského revolučného hnutia. Od jari roku 1419 sa husiti schádzali v jednotlivých krajoch Čiech, na návršiach a kopcoch, často chodievali ozbrojení. Najväčšie púte boli pri Hradci na hore Oreb a v južných Čechách na hore Tábor. Otvorené bojové vystúpenie husitov v Prahe zorganizoval v lete a v jeseni 1419 Ján Želinský, ktorý zaútočil vo svojich kázňach proti feudálom a prudko napadol kráľa Václava IV.
Nové nepokoje nastali v septembri roku 1419 po správe o smrti kráľa. K bojujúcemu ľudu sa pridal veliteľ vyšehradskej posádky Ján Žiška z Trocnova. Husiti sa rozštiepili na dva základné prúdy či krídla. Na prvé, radikálne – umiernení kališníci, a druhé, ľudové krídlo - táboriti. Strediskom ľudového krídla bolo mesto Tábor, ktoré v revolučnom vystúpení požadovalo odstránenie feudalistického poriadku a nastolenie spoločenskej rovnosti, no umiernené, meštianske krídlo, sa usilovalo iba o reformu cirkvi. Radikálnu časť husitov tvorila pražská chudoba a vidiecky ľud, umiernených predstavovalo najmä pražské meštianstvo a šľachta. Táborskí husiti sa usilovali položiť základy novej spoločnosti, riadiacej sa zásadami rovnosti a bratstva. Zrušili feudálne výsady a práva, odstránili súkromné vlastníctvo. Jeden z deviatich hajtmanov v tábore bol aj už spomínaný Ján Žiška.
Kráľ Žigmund sa rozhodol vojensky poraziť husitov a dosiahol u pápeža vyhlásenie križiackej výpravy proti husitským Čechám. Pod vedením Jána Žišku porazili 14. júla 1420 husiti križiakov vo Vítkove. V čase obliehania Prahy vznikol spoločný husitský program nápravy kresťanstva, takzvané "štyri pražské artikuly", ktorý vyvieral z triednych záujmov meštiansko-šľachtického krídla husitského hnutia:
1. Aby slovo Božie bolo slobodne kázané.
2. Aby sviatosť oltárna bola prijímaná pod obidvoma spôsobmi.
3. Aby sa trestali ťažké hriechy.
4. Aby sa odstránilo svetské panovanie cirkvi.
Po potlačení rozporov v štáte v rokoch 1421 – 1422 nastalo v husitskom hnutí obdobie prevahy meštianskej opozície trvajúce do roku 1437. V zhode s jej zásadami pokračoval aj Ján Žiška. Vpády križiakov do Čiech odplácali husiti výpadmi za hranice. Boli to takzvané "spanilé jazdy". Ich cieľom bola snaha získať v okolitých krajinách spojencov. V roku 1428 smerovala ich výprava do Sliezska a v rokoch 1429 – 1430 do Nemecka. Táboristi vedení geniálnym vojvodcom Jánom Žiškom a po jeho smrti Prokopom Holým boli neporaziteľní. V roku 1431 zorganizoval Žigmund najväčšiu križiacku výpravu proti husitom.
Križiacke vojská pritiahli až k Domažliciam, no rozutekali sa, len čo začuli hrmot husitských vozov a slávnu husitskú pieseň "KTOŽ JSÚ BOŽÍ BOJOVNÍCI". Cisár a pápež sa nakoniec presvedčili, že husitov nemožno vojensky poraziť. Únava z ustavičných bojov postupne otupovala ostrie revolučného hnutia. Husitský tábor sa pozvoľna rozkladal. Pokračujúce boje škodili obchodu a bránili meštianstvu využiť dosiahnuté výhody. Na ďalšom pokračovaní revolučného zápasu mala záujem už iba chudoba a jej ozbrojená moc – poľné vojsko. Cisár a pápež využili rozpory medzi husitskými skupinami. Husitská šľachta a väčšina miest boli ochotné dohodnúť sa s cirkvou a Žigmundom. Nezhody v husitskom hnutí viedli k bratovražednej bitke pri Lipanoch 30. mája 1434. V bitke padlo vyše 10 000 bratov z poľných vojsk, medzi nimi aj Prokop Holý. Česká šľachta zvolila Žigmunda za kráľa. Panoval iba rok, lebo krátko nato, v roku 1437, zomrel.
Na území Slovenska sa šírilo husitské revolučné hnutie spočiatku prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite. V rokoch 1428 – 1433 ovládli husiti značnú časť juhozápadného Slovenska a prenikli aj do severských stolíc, hlavne na Spiš. Pod vplyvom husitov zosilnel u nás triedny boj vidieckeho ľudu, mestskej chudoby i drobného meštianstva proti cirkvi, svetským feudálom a nemeckému patriciátu. Husitské vojsko zasadilo ťažký úder feudálnemu vojenskému systému a s veľkou mierou sa zaslúžilo o postupné víťazstvo nových, taktických a organizačných foriem. Zhrnutím skúseností z prvých bojov husitov bol Žiškov bojovný poriadok z roku 1423. Definitívny úder poľným vojskám zasadila v roku 1437 poprava Jána Roháča z Dubé a jeho spolubojovníkov. V husitskom revolučnom hnutí povstali v nevídanom rozsahu masy vykorisťovaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Výsledkom vystúpenia husitov bol aj rozvoj českej národnej kultúry na širokom ľudovom základe.
Ohlas husitizmu v ďalších európskych krajinách
Po potlačení husitského revolučného hnutia sa zdržovali menšie skupiny husitov v pohraničných slovenských a poľských oblastiach, taktiež v oblasti Moravy a severného Rakúska, ktoré sa stali zárodkom nového "bratríckeho hnutia". Bratrícke vojská najskôr vstúpili do služieb šľachticov či kapitánov ako bol napr. Fridrich z Ostrogu alebo Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1453 z jeho vojska dezertovalo a osamostatnilo sa množstvo bratríkov pod vedením Petra Aksamita, ktorý si zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč. Obsadili alebo získali viaceré hrady , napr. Richnava, a vybudovali niekoľko poľných táborov napr. v Haligovciach, Chmeľove, Zelenej hore pri Hrabušiciach, Spišskej Teplici, Gajarovch a Vyšehrade v Turci, dobudovali tiež predhradie Spišského hradu, čím z neho vytvorili jeden z najväčších hradov v Strednej Európe. Idey husitstva sa preniesli i do života v táboroch. Panovala v nich priam biblická atmosféra, z najudatnejších bojovníkov boli vyberaní velitelia, korisť sa delila rovnakým dielom pre všetkých.
Do roku 1458 patrilo bratríkom tridsaťšesť táborov a hradných pevností a ich vojská mali 15 - 20 tisíc ozbrojených bojovníkov. Vojensky ovládali celé východné a sčasti i stredné Slovensko a predstavovali vážnu politickú a bojovú silu v dynasticko-magnátskych zápasoch v Uhorsku v druhej polovici 15. storočia. Z obavy z ich narastajúcej sily sa už od r. 1453 na kráľovskom dvore organizovali proti nim bojové výpravy.
Prvá výprava, ktorú proti nim viedol v r. 1454 mladší syn Jána Hunyadyho Ladislav sa skončila prímerím. Úpadok bratríckeho hnutia nastal po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón. V bitke pri Blatnom Potoku v roku 1458, v ktorej utrpeli bratrícke oddiely prvú vážnu porážku (zahynul v nej i Peter Aksamit) sa naštrbila jednota ich hnutia. Súčasne s ďalšími porážkami (v Poľsku - pri vrchu Žebrák a v Rakúsku - pri Marcheggu) od nich odpadli mnohí uhorskí feudáli. V dôsledku týchto okolností boli bratríci nútení neustále meniť svoju dislokáciu. Najväčšia časť z nich sa uchýlila na západnom Slovensku, kde po neúspešnom pokuse o dobytie Trnavy dal veliteľ rakúskych bratríkov Ján Šmikovský zo Žďáru okolo roku 1461 postaviť dobre opevnený tábor vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch. Tu bola v roku 1467 zvedená rozhodujúca bitka, znamenajúca definitívny zánik bratríctva na Slovensku.
Husitské vojenstvo je pokrokový typ vojenského umenia ľudových ozbrojených síl. Bojové prvky husitov, ako napríklad vozová hradba, sa stala jedným z vývojových stupňov európskeho vojenstva 15. storočia. Husitskú stratégiu charakterizuje útočnosť a sústredenie sa na rozhodujúce miesto a čas. Najväčším prameňom sily husitov a základná príčina husitských víťazstiev bolo ich presvedčenie, že bojujú za spravodlivú vec a ich oddanosť revolučným myšlienkam.
