Obsah

Úvod

1 Politika Nemeckej ríše
1.1 Slovenská republika 1939-1945
1.2 Hospodárska spolupráca
Záver

Zoznam použitej literatúry

Úvod

Tretia ríša, vznikla 30. januára 1933 a podľa Hitlera mala pretrvať tisíc rokov. Vydržala však iba dvanásť rokov a štyri mesiace. V tomto krátkom období však vyvolala smršť prudšiu a viacej zdrvujúcu než čokoľvek iné do tej doby. Urobila z Nemcov vládcov Európy od Atlantiku po Volgu, od severného mysu po Stredozemné more. Ponorila ju do priepasti svetovej vojny v dobe, ktorú predstavovali vlády teroru a smršti, ktorá prekonávala svojou ukrutnosťou „dielo“ predchádzajúcich storočí. Človek, ktorý doviedol Tretiu ríšu k tak ohromnej moci a k tak žalostnému koncu bol nepochybným avšak diabolským géniom. Bez Adolfa Hitlera a jeho démonickej osobnosti, zvláštneho inštinktu, chladnej bezohľadnosti a prekvapivej schopnosti hodnotiť ľudí a situáciu a to až do úplného konca, by určite Tretia ríša neexistovala. Agresívnou politikou vedenou Hitlerom od roku 1936 proti Československu došlo dňa 14. marca 1939 k vzniku Slovenského štátu.


1 Politika Nemeckej ríše

Cieľom hitlerovského Nemecka bolo rozbiť Československo v prvom rade zvnútra. Nemecké snahy gradovali v roku 1938, keď prvým otvoreným krokom k deštrukcii Československa boli nemeckou ríšou financované tzv. Karlovarské požiadavky henleinovských sudetských Nemcov vytvoriť autonómiu. Z ich spolupráce s radikálnymi členmi slovenskej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vzišli voči Československu identické autonomistické požiadavky ľudákov. Narastajúci tlak na Československo zo strany nemeckej ríše, Talianska, ale žiaľ, i od spojencov - Veľkej Británie a Francúzska - na riešenie sudetonemeckej otázky v prospech nemeckej ríše a zlyhanie Spoločnosti národov viedli k zásadnému prelomu v medzinárodnej politike, v medzinárodných vzťahoch, ale i v chápaní medzinárodného práva, ktorý smeroval k likvidácii Československa.

Mníchovskou dohodou z 29. 9. 1938, podpísanou nemeckou ríšou, Talianskom, ale i spojencami Československa - Veľkou Britániou a Francúzskom, bolo Československo zaviazané odstúpiť veľké územie štátu v prospech nemeckej ríše. Dôsledkom Mníchovskej dohody bolo však aj protiústavné vyhlásenie autonómie Slovenska 6. 10. 1938 predstaviteľmi HSĽS. Následne bola nemeckou ríšou a Talianskom v novembri 1938 podpísaná Viedenská arbitráž, na základe ktorej prišiel okyptený československý štát, navyše už „federalizovaný“ protiústavnou a súčasne aj protidemokratickou autonómiou Slovenska, o ďalšie územie. A to v prospech Maďarska, ktorému pripadlo značné územie južného a východného Slovenska.

V marci 1939 dostal z nemeckej ríše pozvanie k Hitlerovi Dr. J. Tiso, od 6. 10. 1938 v pomníchovskej československej vláde minister pre správu Slovenska. Predseda slovenskej autonómnej vlády Karol Sidor nebol k Hitlerovi pozvaný, pretože bol proti odtrhnutiu Slovenska od československého štátu. Z nemeckého zápisu z 13. 3. 1939 zo stretnutia J. Tisa s A. Hitlerom, ktorý bol o niekoľko rokov neskôr priložený k obžalobe ríšskonemeckých nacistických predstaviteľov na norimberskom súde, veľmi zreteľne vyplývalo, že Hitler opätovne nehoráznym spôsobom ukázal svoju schopnosť manipulovať so štátmi a ľuďmi podľa svojich potrieb. Bez ohľadu na podpísanie Mníchovskej dohody, ktorá mala byť garantom pre existenciu okypteného Československa, Tisovi tvrdil, že stál pred neľahkým rozhodnutím, či má, alebo nemá dovoliť Maďarsku obsadiť Slovensko. Podľa neho v Mníchove nekonal pri svojich rozhodnutiach mocenskú politiku, ale sa riadil smernicami národnostnej politiky. Tisovi zdôraznil, že urobil niečo, čo ho odcudzilo niektorým priateľom v Maďarsku, ktorí si želali, aby realizoval obdobné kroky proti Československu v „národnostných“ zásadách uplatnených pre sudetských Nemcov aj proti tamojším Maďarom. Vyhlásil, ak si Slovensko želá samostatnosť, bude podporovať jeho snahu a dokonca ju zaručí. Ak bude váhať alebo ak si nebude želať rozviazať spojenie s Prahou, ponechá osud Slovenska napospas udalostiam, za za ktoré už nebude zodpovedný.

Na základe Hitlerovej požiadavky z 13. 3. 1939 predložil Jozef Tiso na druhý deň slovenskému autonómnemu parlamentu návrh zákona, ktorým sa na tajnom zasadaní, po tvrdom nátlaku zo strany radikálov HSĽS, odhlasovala Hitlerova požiadavka rozbiť definitívne československý štát a vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Na druhý deň po jej vyhlásení sa stal J. Tiso predsedom slovenskej vlády a nemecké vojsko okupovalo české krajiny.