Obsah
Úvod
1 Politika Nemeckej ríše
1.1 Slovenská republika 1939-1945
1.2 Hospodárska spolupráca
Záver
Zoznam použitej literatúry
Úvod
Tretia ríša, vznikla 30. januára 1933 a podľa Hitlera mala pretrvať tisíc rokov. Vydržala však iba dvanásť rokov a štyri mesiace. V tomto krátkom období však vyvolala smršť prudšiu a viacej zdrvujúcu než čokoľvek iné do tej doby. Urobila z Nemcov vládcov Európy od Atlantiku po Volgu, od severného mysu po Stredozemné more. Ponorila ju do priepasti svetovej vojny v dobe, ktorú predstavovali vlády teroru a smršti, ktorá prekonávala svojou ukrutnosťou „dielo“ predchádzajúcich storočí. Človek, ktorý doviedol Tretiu ríšu k tak ohromnej moci a k tak žalostnému koncu bol nepochybným avšak diabolským géniom. Bez Adolfa Hitlera a jeho démonickej osobnosti, zvláštneho inštinktu, chladnej bezohľadnosti a prekvapivej schopnosti hodnotiť ľudí a situáciu a to až do úplného konca, by určite Tretia ríša neexistovala. Agresívnou politikou vedenou Hitlerom od roku 1936 proti Československu došlo dňa 14. marca 1939 k vzniku Slovenského štátu.
1 Politika Nemeckej ríše
Cieľom hitlerovského Nemecka bolo rozbiť Československo v prvom rade zvnútra. Nemecké snahy gradovali v roku 1938, keď prvým otvoreným krokom k deštrukcii Československa boli nemeckou ríšou financované tzv. Karlovarské požiadavky henleinovských sudetských Nemcov vytvoriť autonómiu. Z ich spolupráce s radikálnymi členmi slovenskej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vzišli voči Československu identické autonomistické požiadavky ľudákov. Narastajúci tlak na Československo zo strany nemeckej ríše, Talianska, ale žiaľ, i od spojencov - Veľkej Británie a Francúzska - na riešenie sudetonemeckej otázky v prospech nemeckej ríše a zlyhanie Spoločnosti národov viedli k zásadnému prelomu v medzinárodnej politike, v medzinárodných vzťahoch, ale i v chápaní medzinárodného práva, ktorý smeroval k likvidácii Československa.
Mníchovskou dohodou z 29. 9. 1938, podpísanou nemeckou ríšou, Talianskom, ale i spojencami Československa - Veľkou Britániou a Francúzskom, bolo Československo zaviazané odstúpiť veľké územie štátu v prospech nemeckej ríše. Dôsledkom Mníchovskej dohody bolo však aj protiústavné vyhlásenie autonómie Slovenska 6. 10. 1938 predstaviteľmi HSĽS. Následne bola nemeckou ríšou a Talianskom v novembri 1938 podpísaná Viedenská arbitráž, na základe ktorej prišiel okyptený československý štát, navyše už „federalizovaný“ protiústavnou a súčasne aj protidemokratickou autonómiou Slovenska, o ďalšie územie. A to v prospech Maďarska, ktorému pripadlo značné územie južného a východného Slovenska.
V marci 1939 dostal z nemeckej ríše pozvanie k Hitlerovi Dr. J. Tiso, od 6. 10. 1938 v pomníchovskej československej vláde minister pre správu Slovenska. Predseda slovenskej autonómnej vlády Karol Sidor nebol k Hitlerovi pozvaný, pretože bol proti odtrhnutiu Slovenska od československého štátu. Z nemeckého zápisu z 13. 3. 1939 zo stretnutia J. Tisa s A. Hitlerom, ktorý bol o niekoľko rokov neskôr priložený k obžalobe ríšskonemeckých nacistických predstaviteľov na norimberskom súde, veľmi zreteľne vyplývalo, že Hitler opätovne nehoráznym spôsobom ukázal svoju schopnosť manipulovať so štátmi a ľuďmi podľa svojich potrieb. Bez ohľadu na podpísanie Mníchovskej dohody, ktorá mala byť garantom pre existenciu okypteného Československa, Tisovi tvrdil, že stál pred neľahkým rozhodnutím, či má, alebo nemá dovoliť Maďarsku obsadiť Slovensko. Podľa neho v Mníchove nekonal pri svojich rozhodnutiach mocenskú politiku, ale sa riadil smernicami národnostnej politiky. Tisovi zdôraznil, že urobil niečo, čo ho odcudzilo niektorým priateľom v Maďarsku, ktorí si želali, aby realizoval obdobné kroky proti Československu v „národnostných“ zásadách uplatnených pre sudetských Nemcov aj proti tamojším Maďarom. Vyhlásil, ak si Slovensko želá samostatnosť, bude podporovať jeho snahu a dokonca ju zaručí. Ak bude váhať alebo ak si nebude želať rozviazať spojenie s Prahou, ponechá osud Slovenska napospas udalostiam, za za ktoré už nebude zodpovedný.
Na základe Hitlerovej požiadavky z 13. 3. 1939 predložil Jozef Tiso na druhý deň slovenskému autonómnemu parlamentu návrh zákona, ktorým sa na tajnom zasadaní, po tvrdom nátlaku zo strany radikálov HSĽS, odhlasovala Hitlerova požiadavka rozbiť definitívne československý štát a vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Na druhý deň po jej vyhlásení sa stal J. Tiso predsedom slovenskej vlády a nemecké vojsko okupovalo české krajiny.
1.1. Slovenská republika 1939 – 1945
Nový slovenský štát bol však samostatný len zdanlivo. Reálne podliehal Nemecku a robil všetko to, čo od neho Nemecko vyžadovalo (vrátane deportácií židovského a rómskeho obyvateľstva do koncentračných táborov). Jediným pokusom o zvrhnutie fašizmu na Slovensku bolo Slovenské národné povstanie od augusta do októbra 1944, ktoré však bolo nemeckými vojskami potlačené. Slovenský štát vydržal do konca 2. sv. vojny. V máji 1945 bolo Česko-Slovensko obnovené.
Kauza rozbitia Československa bola súčasťou žaloby podanej zástupcami Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu Medzinárodnému vojenskému súdu v Norimbergu proti 24 najväčším nemeckým zločincom. Žaloba sa podrobne zaoberala prípravami a prepadnutím Československa. Prepadnutie sa pripomínalo pri právnom výklade útoku na Poľsko a bolo nazvané prípravou útočnej vojny. V žalobe sa konštatovalo, že činov, nazývaných „vojnovými zločinmi“, sa obžalovaní nedopustili iba v krajinách, ktoré nemecká armáda obsadila po vypuknutí vojny 1. 9. 1939, ale tiež v Československu. Československo bolo menované tiež v časti, v ktorej sa obžalovaným kládlo za vinu, že sa dopúšťali zločinov proti ľudskosti. V prílohe žaloby, obvinenie a podrobnosti o porušení medzinárodných zmlúv, dohôd a záruk, ktorých sa obžalovaní dopustili pri plánovaní, pripravovaní a začatí vojny sa konštatovalo, že nacistickí sprisahanci porušili pri príprave a začatí vojny 24 medzinárodných zmlúv, dohôd a uistení. K nim patrilo napr. porušenie 81 článku versailleskej zmluvy, arbitrážnej zmluvy medzi Československom a Nemeckom uzatvorenej 16. 10. 1925 v Locarne i uistenia daného 26. 9. 1938, že ak budú postúpené takzvané sudetské územia, nebude už mať Nemecko teritoriálne nároky. Ako dvadsiata prvá medzinárodná zmluva, ktorú Nemecko porušilo, bola zaradená Mníchovská dohoda z 29. 9. 1938 a jej dodatky.
Vo vzťahu k Slovensku sa v žalobe uvádza dokument Úradu hlavného žalobcu. Ide o informáciu danú führerom nemeckému najvyššiemu armádnemu veliteľovi 25. 3. 1939, že „nie je isté, ako dlho sa führer bude cítiť viazaný zmluvou uzatvorenou so Slovenskom. Najvyšší armádny veliteľ má dojem, že führer by sa chcel zbaviť tohto záväzku, len čo príde čas, a že bude používať Slovensko ako podklad na vyjednávanie medzi ním, Poľskom a Maďarskom“. Spomenutá zmluva uzatvorená so slovenským štátom bola Zmluva o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a slovenským štátom podpísaná vo Viedni 18. 3. 1939 a v Berlíne 23. 3. 1939, publikovaná v Slovenskom zákonníku pod číslom 226/1940 Sl.z. a taktiež sa dostala do spisu obžaloby norimberského procesu. Dôvodom uzatvorenia zmluvy bola dohoda medzi nemeckou a slovenskou vládou o ochrane slovenského štátu nemeckou ríšou. V zmluve sa uvádzalo, že nemecká ríša prebrala ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia, že z dôvodov ochrany prevzatej nemeckou ríšou mala nemecká branná moc právo v pásme, na západe ohraničeného hranicou slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraja Malých Karpát, východného okraja Bielych Karpát a východného okraja pohoria Javorníky, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladala za potrebnú. Slovenská vláda sa zaviazala urobiť opatrenia, aby potrebná zem a pôda pre tieto stavby bola daná nemeckej brannej moci k dispozícii. Slovenská vláda dala súhlas k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z ríše pre vojenské stavby. V uvedenom pásme vykonávala vojenské výsostné práva nemecká branná moc. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, zamestnané v tejto oblasti na základe súkromného-zmluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehali nemeckému súdnictvu. Slovenská vláda sa zaviazala organizovať svoje vojenské sily v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou a primerane dohodnutému ochrannému pomeru viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Zmluva začala platiť podpísaním na 25 rokov. Obe vlády sa mali pred uplynutím tejto lehoty dohodnúť o jej včasnom predĺžení.
1.2 Hospodárska spolupráca
Súčasťou žaloby v norimberskom procese bol dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckom a slovenským štátom. Uvádzalo sa v ňom:
„Podpísaní splnomocnenci ríšskej nemeckej vlády a vlády slovenskej sa dnes dohodli, že Nemecká ríša a Slovenský štát budú čo najtesnejšie spolupracovať na poli hospodárskom a finančnom na podklade týchto smerníc: Spolupráca bude zahrňovať najmä: vzrast a kontrolu slovenskej poľnohospodárskej produkcie so zreteľom na trhové odbytiská v Nemecku, napr. vzrastajúci chov ošípaných a mliečnu produkciu; rozvoj slovenského drevárskeho a lesného priemyslu vytvorením dlhodobých priemyselných plánov s ohľadom na trhové odbytiská v Nemecku; hľadanie, rozvinutie a využitie slovenských prírodných zdrojov. V tomto smere je hlavnou zásadou, že pokiaľ nebude nutné uspokojiť vlastné potreby Slovenska, budú predovšetkým dané k dispozícii Nemecku. Celý výskum pôdy bude postavený pod Reichsstelle für Bodenforschung. Vláda Slovenského štátu začne skoro s vyšetrovaním, či súčasní vlastníci koncesií a oprávnení splnili zákonné živnostenské záväzky a zruší koncesie a práva v prípadoch, kedy boli tieto povinnosti zanedbané. Rozvoj a kontrola priemyslovej výroby s ohľadom na životné záujmy Nemecka a Slovenska, trhové vzťahy a spoluprácu na poli vývozu priemyslových a iných výrobkov. Rozvoj dopravného prevádzkového systému na Slovensku. Slovensko vytvorí vlastnú menu a Slovenskú národnú banku ako ceduľové ústredie. Nemecko bude podporovať Slovensko pri založení Slovenskej národnej banky a pri vývoji a výkone devízovej politiky. Nemecká ríšska banka sa vhodným spôsobom zúčastní pri založení Slovenskej národnej banky a vyšle poradcu do riaditeľskej rady tejto banky, ktorý bude spolupracovať pri každom dôležitom rozhodnutí. Slovenská vláda s výhodou použije tohto poradcu pri zostavovaní a vykonávaní štátneho rozpočtu a nebude uzatvárať pôžičky bez jeho schválenia. Nemecké platidlá, ktoré boli prinesené na Slovensko počas vstupu nemeckých, vojsk v marci 1939 budú menené v pomere 1 Kč = 10 RPfg. Uvažuje sa o tom, aby Národná banka v Prahe musela ihneď nútene previesť do Bratislavy menu v čiastke 350 miliónov českých korún, aby sa uľahčilo nedostatku obeživa na Slovensku. Obe vlády začnú skoro rokovať o dohodách o úprave obchodného a finančného styku. Dohody budú uzatvorené na takom základe, že Nemecko bude odoberať slovenské poľnohospodárske, lesné a iné zbožie vrátane prírodného bohatstva a dovezie miesto toho dohotovené výrobky, polotovary a investičné zariadenia. Slovensko začne národohospodárske rokovania s inými štátmi až po uzatvorení dohody s Nemeckom a bude stále informovať Nemecko o takýchto rokovaniach.“
Z uvedených dokumentov, ktoré sú iba čiastkou z množstva iných, jednoznačne vyplýva, že slovenský štát hneď pri svojom vzniku na želanie Hitlera a pod jeho záštitou nebol v pravom zmysle slova štátom, a to napriek jeho začiatočnému uznaniu niektorými štátmi. Bola to forma okupácie z pozície politickej a vojenskej sily, ktorá bola síce odlišná od formy okupácie Protektorátu Čechy a Morava, ale obdobná s „Francúzskym štátom“ s centrom vo Vichy. Konanie jednotlivých štátov ešte počas vojny, ktorým sa Mníchovská dohoda uznala za neplatnú, uznanie Československa spojencami za vojnuvedúci štát proti štátom OSI, jeho účasť pri zakladaní OSN a jeho účasť po boku víťazných spojencov na mierových rokovaniach v Paríži potvrdilo právnu neexistenciu Slovenského štátu počas rokov 1939-1945. Jeho existencia v rokoch 1939-1945 bola formou okupácie Československa, ako to uznali spojenecké mocnosti počas 2. svetovej vojny.
Záver
„ Strana je národ a národ je strana. Strana je organizáciou národa. Národ cez stranu hovorí, strana miesto národa rozmýšľa. Národ potrebuje stranu, lebo bez nej by bol nemý a malomocný!“
Január 1943, Jozef Tiso o HSĽS
Zoznam použitej literatúry
1. William L. Shirer: Vznik a pád třetí říše
2. Alessandra Minerbiová: Nacismus
3. Národná obroda
4. Nigel Cawthorne: 100 despotú a diktátorú v dějinách
