Filip IV. (španielsky: Felipe IV, 1605-1665), španielsky a ako Filip III. aj portugalský(1621 - 1640), neapolský a sicílsky kráľ.
Manželstvá a deti
1/ ∞ 1615 Izabela Bourbonská (1602 - 1644), dcéra francúzskeho kráľa Henricha IV. a jeho druhej manželky Márie Medicejskej:
•Mária Margaréta (1621-1621)
•Margaréta Mária Katarína (1623-1623)
•Mária Eugénia (1625-1627)
•Izabela Mária Terézia (1627-1627)
•Baltazár Karol (1629-1646)
•František Ferdinand (*/† 12. marec 1634)
•Mária Anna Antónia (16361636)
•Mária Terézia (1638-1683) ∞ 1660 Ľudovít XIV., francúzsky kráľ
2/ ∞ 1649 Mária Anna Habsburská 1634 – 1696), dcéra Ferdinanda III. a jeho prvej manželky Márie Anny Španielskej:
•Margaréta Terézia (1651-1673) ∞ 1666 cisár Leopold I.
•Mária (*/† 1655)
•Filip Próspero (1657-1661)
•Tomáš Karol (1658-1659)
•Karol II. (1661-1700) ∞

Karol II. (1661-1700), prezývaný El Hechizado (Očarovaný) bol posledný španielský, neapolský a sicílský kráľ z rodu Habsburgovcov

Život
Narodil sa ako posledné dieťa Filipa IV. a jeho druhej manželky, a súčasne netere, Márie Anny Habsburskej. Syn Karol bol piatym dieťaťom svojich rodičov, ale v čase jeho narodenia žila len jeho najstaršia sestra. I Karol bol fyzicky slabý a často chorý, čo bolo spôsobené najmä početnými príbuzenskými sobášmi medzi jeho predkami. Sedem z jeho ôsmich praprarodičov napríklad pochádzalo priamo od Jany Šialenej a Filipa Pekného. Malý Karol mal od narodenia neprirodzene veľkú hlavu, slabé telo a ešte v šiestich rokoch nevedel poriadne chodiť. Jeho tvár bola znetvorená pre Habsburgovcov typickou previsnutou spodnou perou a spodnú časť tváre mal silno zdeformovanú, čo mu robilo značné ťažkosti pri reči i kúsaní potravy. Obmedzené boli aj jeho rozumové schopnosti. Naučil sa čítať a písať, ale nebol schopný pochopiť komplikovanejšie problémy. Bol psychicky labilný a po celý život trpel úzkostnými stavmi, nerozhodnosťou a záchvatmi hlbokej melanchólie.

Manželstvá
1/ ∞ 1679 Mária Lujza Orleánska (1662-1689), dcéra vojvodu Filipa I. Orleánskeho a Henriety Anglickej, neter francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
2/ ∞ 1690 Mária Anna Falcká (1667-1740), dcéra falckého kurfirsta Filipa Viliama, vojvodu z Bergu a Jülichu, a Magdalény Hessenskej z Darmstadtu

Karol VI. Habsburský (1685-1740) bol rakúsky arcivojvoda (od r. 1711), rímskonemecký cisár (od r. 1711), španielsky (ako Karol III. od r. 1703), uhorský (ako Karol III. od r. 1712) a český (ako Karol II. od r. 1711) kráľ z rodu Habsburgovcov, mladší syn cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej (1655-1720).

Nástup do politiky

Detstvo a ranú mladosť prežil na viedenskom dvore svojho otca. Po smrti posledného španielskeho Habsburga, kráľa Karola II. sa mal stať jeho nástupcom. Ako protikandidát však vystúpil Filip z Anjou, vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
Sústredenie španielskeho dedičstva (okrem vlastného Španielska a jeho území v Európe šlo tiež o obrovské koloniálne panstvo v Amerike) pod vládou bourbonského rodu však bolo neprijateľné pre Anglicko, Nizozemsko a ďalšie európske štáty, ktoré spolu s habsburskou monarchiou uzavreli protifrancúzsku koalíciu. Vojnové konflikty na seba nenechali dlho čakať. V krátkom čase sa rozhoreli na niekoľkých frontoch v Európe a anglofrancúzske zápolenie sa prenieslo i do kolónií v Amerike. Po r. 1704, kedy spojenci porazili francúzske vojská v bitke pri Hochstädte, nastal vo vzájomnom pomere síl radikálny obrat. Mladý arcivojvoda Karol (ako španielsky kráľ Karol III.) vstúpil na čele silnej armády na Pyrenejský polostrov. Postupne získaval jedno víťazstvo za druhým a cisárske armády víťazili i v španielskych dŕžavách v Taliansku. Postupom času sa sily vyrovnali a rozhodujúci obrat v tejto vojne vyvolala smrť rímskonemeckého cisára a Karolovho brata Jozefa I.

Karol sa ako jeho nástupca stal hlavou habsburskej monarchie (uhorským kráľom bol korunovaný 22.5.1712 v Bratislave, česká korunovácia prebehla 5.9.1723) a cisárom rímskonemeckej ríše (zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 12.10.1711, korunovaný tamtiež 22.12.1711). Týmto aktom sa stal pre členov protifrancúzskej koalície neprijateľný ako španielsky panovník, pretože by to bol práve on, kto by do svojich rúk sústredil príliš veľkú moc. R. 1713 uzavrelo Anglicko a ďalší doterajší spojenci Habsburgovcov s vojnou vyčerpaným Francúzskom mier v Utrechte, ktorým bolo potvrdené nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne (pod podmienkou, že španielske dŕžavy nespojí s Francúzskom). Ďalšou mierovou zmluvou uzavretou v Rastatte r. 1714 ukončil svoj boj i Karol VI., ktorý ako kompenzáciu za rezignáciu na španielsky trón dostal časť dôležitého panstva Španielska – Španielske Nizozemsko (dnešné Belgicko) a bývalé španielske dŕžavy na Apeninskom polostrove (Neapolsko, Milánsko a Sardínia). Počas Karolovej 26-ročnej vlády sa začala prejavovať vnútorná slabosť habsburskej monarchie. Územné zisky z úspešnej vojny s Tureckom v r. 1716 – 1718 stratila v neskoršom strete na Balkáne o dvadsať rokov neskôr (1737 – 1738), v polovici 30-tych rokov prišla vinou neúspešného stretu s Francúzskom o niektoré územia v Taliansku.

Karol a situácia v Uhorsku

Po svojom nástupe na cisársky trón a uzavretím Sátmárskeho mieru zriadil schválením uhorského snemu stálu armádu, čo mu umožnilo zlikvidovať posledné zvyšky osmanského panstva v Uhorsku. Po definitívnom vytlačení Turkov z Uhorska nastúpil kurz hospodárskej a politickej konsolidácie monarchie. Vo vnútornej politike sa neúspešne pokúšal obmedziť privilégiá uhorskej šľachty a zaviesť do praxe starší plán centralizácie monarchie. Viacerými reformami schválenými uhorským snemom v r. 1723 upravil hospodárske, súdne i správne záležitosti krajiny. V r. 1728 - 1729 nastolil snemu otázku platenia štátnej dane šľachtou, po jeho zamietavom stanovisku snem do konca života nezvolal. Viaceré územné, politické a náboženské otázky upravil v nariadení Resolutio Carolina. O ťažkom postavení poddaných na Slovensku v období jeho vlády svedčia súpisy z r. 1715 a 1720, v ktorých kvôli stupňujúcemu sa útlaku zo strany šťachty a zemianstva bolo zistené masívne vysťahovávanie ľudí na Dolnú zem.