Veľké politické, územné i finančné obete Karola VI. stálo tiež medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie. Tento zákon, deklarujúci nedeliteľnosť habsburskej monarchie a nástupníctvo na tróne v ženskej línii, v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, vydal Karol VI. r. 1713, kedy ešte počítal s mužským potomkom. Snahe zabezpečiť na medzinárodnej scéne nástupníctvo najstaršej dcéry Márie Terézie padol za obeť i jeden z Karolových významných pokusov o začlenenie habsburskej monarchie medzi európske koloniálne mocnosti.
Hodnotenie Karolovej vlády
Osobnosť a povahu Karola VI. značne poznamenal jeho pobyt v Španielsku. Zvykol si na španielsky dvorský rituál, ktorý mu veľmi vyhovoval. Zdôrazňovaním panovníkovho majestátu zväzoval viedenský dvor do úplne neprirodzenej strnulosti. Karol VI. bol veľmi zbožným katolíkom, za jeho vlády sa rozpútala v monarchii ďalšia vlna rekatolizácie. Bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie (manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom I. Lotrinským pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský). Po svojej smrti bol pochovaný v blízkosti svojich rodičov a brata Jozefa I. v krypte u viedenských kapucínov.
Sústavné uzatváranie sobášov medzi príbuznými bolo hlavnou príčinou vymretia habsburgovskej dynastie v Španielsku, kde tento rod vládol v období 1516 - 1700. Vyplýva to z novej štúdie španielskych vedcov. Genetické skúmanie španielskeho kráľovského rodu tak potvrdilo predchádzajúce hypotézy viacerých historikov. Posledný španielsky habsburgovský kráľ Karol II. nebol schopný mať deti. Bádatelia Gonzalo Álvarez Jurado, Francisco Ceballos a Celsa Quinteiro, ktorí skúmali pokrvné príbuzenstvo medzi 3000 kráľovými predkami a príbuznými cez 16 generácií, prisudzujú jeho neplodnosť sústavným príbuzenským sobášom. Kráľ Karol trpel tiež na rachitídu (krivicu) - ochorenie, ktoré spôsobuje deformáciu kostí. Bol malý a fyzicky slabý, pričom pred svojou smrťou vo veku 39 rokov predčasne zostarol. Súčasná španielska panovnícka dynastia Bourbonovcov prešla oveľa menším stupňom príbuzenských sobášov, vyplýva z počiatočných analýz. Manželstvá medzi príbuznými boli v rámci európskych vládnucich rodov bežné a boli prostriedkom na zachovanie ich moci.
Španieli v Amerike
Výsledkom príchodu Španielov boli vysoké straty na životoch domorodého obyvateľstva. Nie až pre vojny, ale skôr pre choroby, ktoré sem priniesli a domorodci nemali voči ním imunitu, napr. kiahne. Karibovia a Araukanci, z karibskej oblasti, s ktorými zaobchádzali značne kruto boli v roku 1550 takmer vyhubení. Počet Aztékov a Inkov a iných juhoamerických kmeňov sa v roku 1600 znížil o polovicu a nasledujúcich sto rokov značne klesal. A preto aby vyrovnali straty na životoch dovážali afrických otrokov na plantáže cukrovej trstiny, ktoré založili v karibskej oblasti. Indiáni v Strednej a Južnej Amerike museli pracovať v strieborných baniach v Mexiku a Peru.
Španieli verili, že Boh im zveril povinnosť obrátiť Indiánov na kresťanskú vieru. Odmietali tolerovať pohanské kulty, zakazovali ich a potláčali mnohé prvky domorodej kultúry. Dominikáni a františkáni zriaďovali mnohé školy, v ktorých sa vyučovali európske spôsoby obrábania pôdy. Aj keď v nich používali drsné metódy, poskytovali určitú ochranu pred krutosťou conquistadorov. V pohraničných oblastiach jezuiti založili misijné štáty. Španielčina postupne nahradila domorodé jazyky. Na území celej Strednej Ameriky bolo zriadené Vicekráľovstvo Nového Španielska. Ďalšie vicekráľovstvo bolo vytvorené v Peru, krátko po dobití Pizarrom. Po založení osád v Klifornii, Texase a na Floride, ako aj na východe Ánd, sa obe vicekráľovstva rozšírili a neskôr boli rozdelené na menšie správne celky.
Conquistadori dostali prídely pôdy, nazývané encomienda. Každý encomendero (zemepán) mal právo vyberať dane a využívať prácu domorodcov a na druhej strane bol povinný vydržiavať vojakov na obranu krajiny. Neskôr Španieli vytvorili veľkostatky (haciendas). Kolonistov bol vždy nedostatok, tým skôr, že v 17. storočí bolo vysťahovalectvo zo Španielska obmedzené na 2000 osôb ročne, aby sa zastavil pokles obyvateľstva v domorodej krajine. Španieli v Južnej Amerike nežili na svojich statkoch, bývali v mestách, alebo sa na dlhé obdobie vracali do Európy. Indiáni museli opustiť svoju pôdu a stali sa z nich poľnohospodárski robotníci pracujúci za mzdu alebo peoni na haciendach. Tento systém sa v mnohých častiach zachoval Strednej a Južnej Ameriky zachoval dodnes.
Založené arcibiskupstva: Santo Domingo (1496), Mexico City (Tenochtitlan), Ciudad de los Reyes (Lima, 1535), Chuquisaca ( La Plata, 1538), Santa Fe de Bogota (1538), Gitatemala
(1542), V Latinskej Amerike žije polovica všetkých katolikov sveta.
