Španielski Habsburgovci

KAROL V. 1500-1558

Narodil sa 24. februára 1500 v gentskom Prinsenhofe. Jeho otec Filip Krásny, vojvoda Burgundský, bol bezstarostný gavalier, matka Johana, tretie dieťa španielského kráľovského páru Ferdinanda Aragónského a Izabely Kastílskej. Deväť ročné manželstvo prinieslo 6 detí a napokon bolo zatienené žiarlivostnymi scénami manželky, ktoré vyvrcholilo do jej duševnej pomätenosti, a preto neskôr dostala prezývku „Šialená“. Po manželovom skone v roku 1506 sa utiahla na zámočku Tordesillas až kým nezomrela v roku 1555.

Karol vyrastal bez rodičov. O jeho výchovu sa starala jedna z najmúdrejších a najvzdelanejších žien habsburského rodu: teta Margaréta, Maximilianová dcéra. V roku 1507 sa stala miestodržiteľkou Nizozemska. V Mechelne si dala postaviť renesančný palác, z ktorého vládla. Práve tu strávil Karol so svojimi setrami Eleonorou, Izabelou s Máriou veľkú časť detstva a mladosti. Vyučovali ich Nizozemci a Španieli. Trochu chorľajúci Karol mal záľubu v športe a hrách než v teoretickom vyučovaní. V roku 1509 sa Karolovej výchovy ujal burgundský šľachtic Wilhelm von Croy, Seigneur de Chievres. Chievresov pedagogický program bol zameraný hlavne na chlapcovo telesné otužovanie. Bol obohatený vedomosťami z geografie a cudzích jazykov a to: francúzština, latinčina, nizozemská ľudová reč a lamane hovoril po nemecky. Jeho duchovný učiteľ bol Adrian Utrechtský, ktorý začal v ňom budovať jeho nábožnosť.

Karol V. bol posledný rímsko-nemecký kráľ, ktorý nemal stále sídlo. Oženil sa ako 26-ročný s krásnou princeznou Izabelou Portugalskou. Manželstvo trvalo do roku 1539 nečakanou smrťou manželky. Mal ľúbostnú epizódu s regensburskou meštiankou Barborou Blombergovou, ktorá mu ako 47-ročnému porodila nemaželského syna dona Juana d´Austria. tento habsburský potomok dosiahol v namornej bitke pri Lepante v roku 1571 víťazstvo nad tureckou flotilou.

5. januára 1515 vyhlásili Karola v stavovskej sále vojvodského zámku v Bruseli na slávnostnej ceremonii za plnoletého a proti vôli tety Margaréty, ale z jej rúk prevzal vládu svojho Nizozemsko-burgundského vojvodstva. 1. januára 1515 sa vo Francúzsku po smrti Ľudovíta XII. dostal na trón monarcha, ktorý sa mal stať Karolovým najtvrdším protivníkom, kráľ František I.
23. januára 1516 zomrel kráľ Ferdinand Aragónsky, vojvodov španielský starý otec. Kráľ však testamentárne určil za svojho nástupcu Karolovho mladšieho brata Ferdinanda, ktorého vychovávali na španielskom dvore. Ale podľa starokastílského práva patrila koruna Karolovi, spolu s jeho matkou Johanou neschopnou vládnuť. Vo februári 1518 kortesy (parlament) prisahali vo Valladolide vernosť novému kráľovi, v apríli sa Ferdinand, ktorý by sa mu mohol stať politicky nebezpečný, na Karolovo výslovne želanie sa navždy rozlúčil so Španielskom. Odišiel do Nizozemska zastupovať staršieho brata. Ferdinand sa aj v nasledujúcich desaťročiach zmieril s údelom zastupcu. Karolovi v lete 1518 prisahali vernosť stavy aj v Aragónsku a Katalánsku, vymenoval po smrti veľkokancelára Jeana Sauvagea za jeho nástupcu muža, ktorý v nasledujúcich dvanástich rokoch ako jeho najbližší poradca ťahal nitky politiky: Mercurina Gattinaru.

Trvalo takmer pol roka, kým sa nemeckí kurfisti po smrti cisára Maximiliána rozhodli pre nového kráľa. Voľba padla 28. júna 1519 v bočnej kaplnke frankfurtského bartolomejského kláštora na Karola. Podporoval ho pápež Lev X., ktorý sa pokúšal zlákať duchovných kurfistov z Mohuča, Kolína a Trevíra na kardinálsku hodnosť. Dochádzalo k ovplyvňovaniu zo všetkých strán a to vyhrážky, rokovanie, ponuky, odvolavanie, sľuby atď. Nakoniec rozhodli fuggerovské peniaze. Fuggerovcov stála Karolova voľba asi pol miliona rýnských zlatých. Korunovacia rímských kráľov sa konala v Aachene, kde sa mal pobrať sa aj Karol, ale nemal veľmi naponáhlo. Zdržiaval sa celé mesiace v kláštore Molins de Rey a potom sa presunul cez Burgos do Santiaga de Compostela, vo vtedajších časoch najznámejšieho pútnického miesta západného sveta, kam povolal saj kortesy. Desať mesiacov po svojej voľbe opustil Španielsko. Za chrbtom mu vzplanulo meštiansko-mestské povstanie komunérov, s ktorým sa musel popasovať Karolom menovaný Adrian Utrechtský. Karol a jeho sprievod sa nevydali na cestu do Nemecka rovno, ale najprv vykonal v Canterbury návštevu Henricha VIII., anglického kráľa, ktorý bol ženatý s Katarínou, sestrou Karolovej duševne chorej matky. Po návrate na kontinent sa ešte zdržiaval istý čas v Nizozemsku a spomínal na roky mladosti. A potom sa vydal na korunováciu do Aachenu.

22. októbra 1520 navečer vtiahol na koňoch so sprievodom. Ešte v ten večer prísahou potvrdil volebnú kapituláciu kurfistov. Kurfisti od neho požadovali: aby ríšske a dvorné úrady udeľoval iba rodeným Nemcom, nesmel priniesť do krajiny nijaké cudzie vojská, pri všetkých písomných listinách, ktoré sa týkali ríše mal používať iba nemecký alebo latinský jazyk, nesmel zvolávať nijaký ríšský snem mimo hraníc ríše, ríšu nezmenšovať ale rozširovať, ochranu a pomoc proti vzburám poddaných.

Ráno 23. októbra 1520 sa v aachenskom dome konala slávnostná korunovacia mladého panovníka, pri ktorej slávnostne sľúbil zachovávať kresťanskú vieru, ochraňovať vdovy a siroty, zo všetkých síl brániť cirkev a ríšu a byť oddaný Svätému Otcovi. Po zložení sľubu ho pomazali na hlave, chrbte, hrudi, lakťoch a rukách. Nasledovalo obliekanie do rúcha, korunovácia intronizácia na kreslo Karola Veľkého. A tak nasledovala korunovačná hostina v ríšskej sále radnice. Tri dni po korunovácii oznámili nemeckému kráľovi papežský súhlas, že smie nosiť titul „zvoleného rímskeho cisára“. Po uplynutí nasledujúceho týždňa Karol pokračoval so sprievodom do Kolína. Musel rozhodnúť o mnohých otázkach akými boli: Kto bude disponovať daňami a na aký účel pôjdu? Ako honorovať členov ríšskeho najvyššieho súdu? Aké kompetencie bude mať tento súd? Kto bude Karola zastupovať v jeho neprítomnosti?

Cisár chcel vyriešiť tieto otázky na ríšskom sneme vo Wormse, ktorý zvolal na koniec januára 1521. Na konci rokovali aj o Lutherových tézach. Pomocou tlačeného slova sa jeho tézy šírili rýchlosťou vetra. 15. júna 1520 pohrozili Lutherovi cirkevnou kliatbou. Mních označený za kacíra reagoval na tento zásah rímskej kúrie happeningom. Pred Elstertorom (Stračia brána) vo Wittenbergu spálil bulu hroziacu kliatbou a knihy cirkevného práva. Dňa 6. marca dostal Luther cisarovú žiadosť, aby prišiel do Wormsu, ktoré nakoniec prijal. Do Wormsu prišiel 16. apríla za povzbudzujúcej pozornosti mnohých ľudí. Na zhromaždení v biskupskom paláci sa ho spýtali či svoje učenie odvolá. Luther si tichým hlasom vyžiadal čas na rozmyslenie, na ktoré mu odpovedali kladne. Popoludní 18. apríla 1521 stal pred cisárom a zhromaždením, ktorému Karol predsedal. Karol počúval francúzske slova svojho tlmočníka, ktorý mu oznamoval negatívny postoj Luthera o odvolaní svojich téz. Luther následne opúšťa Worms a na spiatočnej ceste do Durínska ho naoko prepadnú a nasledne eskortujú na hrad Wartburg pri Eisenachu. A práve tu bude nad ním držať ochranné krídla saský kurfist Fridrich III. Múdry. Počas pobytu na hrade preloží Nový Zákon do nemčiny.
Podľa Habsburského rodového práva bol Karol povinný deliť sa s mladším bratom. S Ferdinandom sa dohodol, že prevezme vládu v rakúskych vojvodstvách Dolné a Horné Rakúsko, Štajersko, Korutánsko a Kransko. Neskôr však bol nespokojný pre nedostatok prostriedok na boj proti stále Uhorsko ohrozujúcich Turkov z juhu. Práve sobášnou politikou, ktorú uskutočnil Maximilian I. keď svoje deti Ferdinanda a Máriu zosobášil s Jagelovskou líniou, Ľudovít a Anna. Nakoniec po vysvetlení cisár uznal naliehavosť situácie a v bruselskej zmluve odovzdal roku 1522 Ferdinandovi ešte bohaté Tirolsko s habsburským Predným Rakúskom, čím sa položili základy budúcich Rakúskych držav. Tiež ho poveril v čase neprítomnosti miestodržiteľom ríše.
Arcivojvodu Ferdinanda zvolili 5. januára 1531 v Kolíne kurfisti za rímsko-nemeckého kráľa a o niekoľko dní v Aachene ho korunovali. Ferdinand a nie Karolov syn Filip prevzal v roku 1558 aj následníctvo po cisárovi.
V júli 1522 sa Karol po opätovnom pobyte v Anglicku, počas ktorého obnovil spojenecké partnerstvo s Henrichom VIII., sa vrátil späť do Španielska. V Seville slávil v roku 1526 s portugalskou infantkou Izabelou, ktorá mu 21. mája 1527 darovala mužského potomka, neskoršieho Filipa II.

Habsburský, zvaný El Prudente, Múdry; 1527-1598, bol prvý oficiálny španielsky kráľ (1556 – 1598), kráľ neapolský a sicílsky (1554 –1598), anglický (spoluvládca Márie I. 1554 – 1558), portugalský (1580 – 1598) a vojvoda burgundský (označovaný ako Filip V. Burgundský) a milánsky.
Filip sa narodil v roku 1527 ako najstaršie dieťa španielskeho kráľa Karola I. (cisár Rímsko-nemeckej ríše ako Karol V.) a Izabely Portugalskej, dcéry portugalského kráľa Manuela I. a Márie Španielskej. V roku 1540 získal svoje prvé územie, milánske vojvodstvo, ktoré mu daroval jeho otec Karol potom, čo ho získal po bezdetnom Františkovi Sforzovi.

V roku 1543 sa Filip oženil so svojou sesternicou Máriou Portugalskou. Toto manželstvo ale bolo veľmi krátke, pretože Mária zomrela v roku 1545, niekoľko dní po pôrode prvorodeného syna Karola, ktorý sa narodil s genetickými chybami a trpel psychickou labilitou, ktoré boli spôsobené blízkym príbuzenstvom rodičov. V roku 1554 sa oženil druhýkrát s o jedenásť rokov staršou sesternicou svojho otca, anglickou kráľovnou Máriou I., z politických dôvodov. Toto manželstvo bolo bezdetné a krátke, Mária zomrela v roku 1558. Po jej smrti sa neúspešne uchádzal o ruku jej nevlastnej sestry Alžbety I. Po skončení vojen s Francúzskom v roku 1559 si Filip vzal dcéru francúzskeho kráľa Henricha II. Alžbetu z Valois, pôvodne sľúbenú jeho synovi. Následník Karol sa potom pokúsil otca zabiť, čo Filipa len utvrdilo v presvedčení, že Karol nemôže nastúpiť na trón, pretože sa u neho naplno prejavili následky nešťastnej sobášnej politiky. Opakované sobáše bratancov a sesterníc znásobovali psychické ochorenia dedené z portugalskej i habsburskej strany. Následky takýchto praktík boli v tej dobe neznáme, a tak kráľovské manželstvá medzi blízkymi príbuznými sa uzatvárali i naďalej po celej Európe. Filip potreboval nutne zdravého následníka, ale Alžbeta zomrela po narodení dvoch dcér v roku 1568 pri potrate. V roku 1570 sa Filip oženil s pápežským povolením s neterou Annou Habsburskou, dcérou svojej sestry Márie a bratanca cisára Maximiliána II. Anna bola tiež prisľúbená jeho synovi Karlovi, ktorý v roku 1568 zomrel. V tomto manželstve sa narodil konečne syn Filip, neskorší nástupca Filip III.

Manželstvá a deti
1; 15. november 1543: ∞ princezná Mária Portugalská (1527-1545), dcéra portugalského kráľa Jána III. a Kataríny Habsburskej
•Karol (Don Carlos) (1545-1568)
2; 25. júl 1554: ∞ anglická kráľovná Mária I. (1516-1558), dcéra Henricha VIII. a Kataríny Aragónskej
3; 2. február 1560: ∞ princezná Alžbeta Valois (1545-1568), dcéra francúzskeho kráľa Henricha II. a Kataríny Medicejskej
•Izabela Klára (1566-1633) ∞ 1599 arcivojvoda Albrecht VII. Habsburský
•Katarína Michaela (1567-1597) ∞ 1585 vojvoda Karol Emanuel I. Savojský
4; 12. september 1570: ∞ Anna Habsburská (*1549 – †1580), dcéra cisára Maximiliána II a Márie Španielskej
•Ferdinand (1571-1578)
•Karol (Carlos) Laurentius (1573-1575)
•Diego (1575-1582)
•Filip (1578-1621), ako Filip III. španielsky kráľ ;∞ Margaréta Habsburská, dcéra Karola Štajerského a Márie Anny Bavorskej
•Mária (1580-1583)

Filip III. (1578–1621,) z rodu Habsburgovcov, španielsky a portugalský kráľ od roku 1598. Syn Filipa II. a jeho štvrtej manželky Anny Habsburskej. V roku 1599 si vzal za manželku Margarétu Habsburskú, dcéru Karola Štajerského a Márie Anny Bavorskej.
Z manželstva (1599) s Margarétou (1584 - 1611) sa narodilo osem detí:

Anna Rakúska (1601-1666) ∞ 1615 Ľudovít XIII. (1601 - 1643), francúzsky kráľ, syn Henricha IV. Navarrského a jeho druhej manželky Márie Medicejskej
•Mária (1603-1603)
•Filip IV. (1605-1665)
∞ 1/ 1615 Alžbeta Bourbónska (1602 - 1644), dcéra francúzskeho kráľa Henricha IV. Navarrského a jeho druhej manželky Márie Medicejskej
∞ 2/ 1649 Mária Anna Habsburská (1634 - 1696), dcéra cisára Ferdinanda III. a Márie Anny Španielskej
•Mária Anna (1606-1646) ∞ 1631 cisár Ferdinand III. Habsburský (1608 – 1657), syn cisára Ferdinanda II. a Márie Anny Bavorskej
•Karol (1607-1632), zomrel na týfus
•Ferdinand (1609-1641), kardinál a nizozemský miestodržiteľ
•Margaréta (1610-1617)
•Alfonz (1611-1612)

Filip IV. (španielsky: Felipe IV, 1605-1665), španielsky a ako Filip III. aj portugalský(1621 - 1640), neapolský a sicílsky kráľ.
Manželstvá a deti
1/ ∞ 1615 Izabela Bourbonská (1602 - 1644), dcéra francúzskeho kráľa Henricha IV. a jeho druhej manželky Márie Medicejskej:
•Mária Margaréta (1621-1621)
•Margaréta Mária Katarína (1623-1623)
•Mária Eugénia (1625-1627)
•Izabela Mária Terézia (1627-1627)
•Baltazár Karol (1629-1646)
•František Ferdinand (*/† 12. marec 1634)
•Mária Anna Antónia (16361636)
•Mária Terézia (1638-1683) ∞ 1660 Ľudovít XIV., francúzsky kráľ
2/ ∞ 1649 Mária Anna Habsburská 1634 – 1696), dcéra Ferdinanda III. a jeho prvej manželky Márie Anny Španielskej:
•Margaréta Terézia (1651-1673) ∞ 1666 cisár Leopold I.
•Mária (*/† 1655)
•Filip Próspero (1657-1661)
•Tomáš Karol (1658-1659)
•Karol II. (1661-1700) ∞

Karol II. (1661-1700), prezývaný El Hechizado (Očarovaný) bol posledný španielský, neapolský a sicílský kráľ z rodu Habsburgovcov

Život
Narodil sa ako posledné dieťa Filipa IV. a jeho druhej manželky, a súčasne netere, Márie Anny Habsburskej. Syn Karol bol piatym dieťaťom svojich rodičov, ale v čase jeho narodenia žila len jeho najstaršia sestra. I Karol bol fyzicky slabý a často chorý, čo bolo spôsobené najmä početnými príbuzenskými sobášmi medzi jeho predkami. Sedem z jeho ôsmich praprarodičov napríklad pochádzalo priamo od Jany Šialenej a Filipa Pekného. Malý Karol mal od narodenia neprirodzene veľkú hlavu, slabé telo a ešte v šiestich rokoch nevedel poriadne chodiť. Jeho tvár bola znetvorená pre Habsburgovcov typickou previsnutou spodnou perou a spodnú časť tváre mal silno zdeformovanú, čo mu robilo značné ťažkosti pri reči i kúsaní potravy. Obmedzené boli aj jeho rozumové schopnosti. Naučil sa čítať a písať, ale nebol schopný pochopiť komplikovanejšie problémy. Bol psychicky labilný a po celý život trpel úzkostnými stavmi, nerozhodnosťou a záchvatmi hlbokej melanchólie.

Manželstvá
1/ ∞ 1679 Mária Lujza Orleánska (1662-1689), dcéra vojvodu Filipa I. Orleánskeho a Henriety Anglickej, neter francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
2/ ∞ 1690 Mária Anna Falcká (1667-1740), dcéra falckého kurfirsta Filipa Viliama, vojvodu z Bergu a Jülichu, a Magdalény Hessenskej z Darmstadtu

Karol VI. Habsburský (1685-1740) bol rakúsky arcivojvoda (od r. 1711), rímskonemecký cisár (od r. 1711), španielsky (ako Karol III. od r. 1703), uhorský (ako Karol III. od r. 1712) a český (ako Karol II. od r. 1711) kráľ z rodu Habsburgovcov, mladší syn cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej (1655-1720).

Nástup do politiky

Detstvo a ranú mladosť prežil na viedenskom dvore svojho otca. Po smrti posledného španielskeho Habsburga, kráľa Karola II. sa mal stať jeho nástupcom. Ako protikandidát však vystúpil Filip z Anjou, vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
Sústredenie španielskeho dedičstva (okrem vlastného Španielska a jeho území v Európe šlo tiež o obrovské koloniálne panstvo v Amerike) pod vládou bourbonského rodu však bolo neprijateľné pre Anglicko, Nizozemsko a ďalšie európske štáty, ktoré spolu s habsburskou monarchiou uzavreli protifrancúzsku koalíciu. Vojnové konflikty na seba nenechali dlho čakať. V krátkom čase sa rozhoreli na niekoľkých frontoch v Európe a anglofrancúzske zápolenie sa prenieslo i do kolónií v Amerike. Po r. 1704, kedy spojenci porazili francúzske vojská v bitke pri Hochstädte, nastal vo vzájomnom pomere síl radikálny obrat. Mladý arcivojvoda Karol (ako španielsky kráľ Karol III.) vstúpil na čele silnej armády na Pyrenejský polostrov. Postupne získaval jedno víťazstvo za druhým a cisárske armády víťazili i v španielskych dŕžavách v Taliansku. Postupom času sa sily vyrovnali a rozhodujúci obrat v tejto vojne vyvolala smrť rímskonemeckého cisára a Karolovho brata Jozefa I.

Karol sa ako jeho nástupca stal hlavou habsburskej monarchie (uhorským kráľom bol korunovaný 22.5.1712 v Bratislave, česká korunovácia prebehla 5.9.1723) a cisárom rímskonemeckej ríše (zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 12.10.1711, korunovaný tamtiež 22.12.1711). Týmto aktom sa stal pre členov protifrancúzskej koalície neprijateľný ako španielsky panovník, pretože by to bol práve on, kto by do svojich rúk sústredil príliš veľkú moc. R. 1713 uzavrelo Anglicko a ďalší doterajší spojenci Habsburgovcov s vojnou vyčerpaným Francúzskom mier v Utrechte, ktorým bolo potvrdené nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne (pod podmienkou, že španielske dŕžavy nespojí s Francúzskom). Ďalšou mierovou zmluvou uzavretou v Rastatte r. 1714 ukončil svoj boj i Karol VI., ktorý ako kompenzáciu za rezignáciu na španielsky trón dostal časť dôležitého panstva Španielska – Španielske Nizozemsko (dnešné Belgicko) a bývalé španielske dŕžavy na Apeninskom polostrove (Neapolsko, Milánsko a Sardínia). Počas Karolovej 26-ročnej vlády sa začala prejavovať vnútorná slabosť habsburskej monarchie. Územné zisky z úspešnej vojny s Tureckom v r. 1716 – 1718 stratila v neskoršom strete na Balkáne o dvadsať rokov neskôr (1737 – 1738), v polovici 30-tych rokov prišla vinou neúspešného stretu s Francúzskom o niektoré územia v Taliansku.

Karol a situácia v Uhorsku

Po svojom nástupe na cisársky trón a uzavretím Sátmárskeho mieru zriadil schválením uhorského snemu stálu armádu, čo mu umožnilo zlikvidovať posledné zvyšky osmanského panstva v Uhorsku. Po definitívnom vytlačení Turkov z Uhorska nastúpil kurz hospodárskej a politickej konsolidácie monarchie. Vo vnútornej politike sa neúspešne pokúšal obmedziť privilégiá uhorskej šľachty a zaviesť do praxe starší plán centralizácie monarchie. Viacerými reformami schválenými uhorským snemom v r. 1723 upravil hospodárske, súdne i správne záležitosti krajiny. V r. 1728 - 1729 nastolil snemu otázku platenia štátnej dane šľachtou, po jeho zamietavom stanovisku snem do konca života nezvolal. Viaceré územné, politické a náboženské otázky upravil v nariadení Resolutio Carolina. O ťažkom postavení poddaných na Slovensku v období jeho vlády svedčia súpisy z r. 1715 a 1720, v ktorých kvôli stupňujúcemu sa útlaku zo strany šťachty a zemianstva bolo zistené masívne vysťahovávanie ľudí na Dolnú zem.

Veľké politické, územné i finančné obete Karola VI. stálo tiež medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie. Tento zákon, deklarujúci nedeliteľnosť habsburskej monarchie a nástupníctvo na tróne v ženskej línii, v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, vydal Karol VI. r. 1713, kedy ešte počítal s mužským potomkom. Snahe zabezpečiť na medzinárodnej scéne nástupníctvo najstaršej dcéry Márie Terézie padol za obeť i jeden z Karolových významných pokusov o začlenenie habsburskej monarchie medzi európske koloniálne mocnosti.

Hodnotenie Karolovej vlády

Osobnosť a povahu Karola VI. značne poznamenal jeho pobyt v Španielsku. Zvykol si na španielsky dvorský rituál, ktorý mu veľmi vyhovoval. Zdôrazňovaním panovníkovho majestátu zväzoval viedenský dvor do úplne neprirodzenej strnulosti. Karol VI. bol veľmi zbožným katolíkom, za jeho vlády sa rozpútala v monarchii ďalšia vlna rekatolizácie. Bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie (manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom I. Lotrinským pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský). Po svojej smrti bol pochovaný v blízkosti svojich rodičov a brata Jozefa I. v krypte u viedenských kapucínov.

Sústavné uzatváranie sobášov medzi príbuznými bolo hlavnou príčinou vymretia habsburgovskej dynastie v Španielsku, kde tento rod vládol v období 1516 - 1700. Vyplýva to z novej štúdie španielskych vedcov. Genetické skúmanie španielskeho kráľovského rodu tak potvrdilo predchádzajúce hypotézy viacerých historikov. Posledný španielsky habsburgovský kráľ Karol II. nebol schopný mať deti. Bádatelia Gonzalo Álvarez Jurado, Francisco Ceballos a Celsa Quinteiro, ktorí skúmali pokrvné príbuzenstvo medzi 3000 kráľovými predkami a príbuznými cez 16 generácií, prisudzujú jeho neplodnosť sústavným príbuzenským sobášom. Kráľ Karol trpel tiež na rachitídu (krivicu) - ochorenie, ktoré spôsobuje deformáciu kostí. Bol malý a fyzicky slabý, pričom pred svojou smrťou vo veku 39 rokov predčasne zostarol. Súčasná španielska panovnícka dynastia Bourbonovcov prešla oveľa menším stupňom príbuzenských sobášov, vyplýva z počiatočných analýz. Manželstvá medzi príbuznými boli v rámci európskych vládnucich rodov bežné a boli prostriedkom na zachovanie ich moci.

Španieli v Amerike

Výsledkom príchodu Španielov boli vysoké straty na životoch domorodého obyvateľstva. Nie až pre vojny, ale skôr pre choroby, ktoré sem priniesli a domorodci nemali voči ním imunitu, napr. kiahne. Karibovia a Araukanci, z karibskej oblasti, s ktorými zaobchádzali značne kruto boli v roku 1550 takmer vyhubení. Počet Aztékov a Inkov a iných juhoamerických kmeňov sa v roku 1600 znížil o polovicu a nasledujúcich sto rokov značne klesal. A preto aby vyrovnali straty na životoch dovážali afrických otrokov na plantáže cukrovej trstiny, ktoré založili v karibskej oblasti. Indiáni v Strednej a Južnej Amerike museli pracovať v strieborných baniach v Mexiku a Peru.

Španieli verili, že Boh im zveril povinnosť obrátiť Indiánov na kresťanskú vieru. Odmietali tolerovať pohanské kulty, zakazovali ich a potláčali mnohé prvky domorodej kultúry. Dominikáni a františkáni zriaďovali mnohé školy, v ktorých sa vyučovali európske spôsoby obrábania pôdy. Aj keď v nich používali drsné metódy, poskytovali určitú ochranu pred krutosťou conquistadorov. V pohraničných oblastiach jezuiti založili misijné štáty. Španielčina postupne nahradila domorodé jazyky. Na území celej Strednej Ameriky bolo zriadené Vicekráľovstvo Nového Španielska. Ďalšie vicekráľovstvo bolo vytvorené v Peru, krátko po dobití Pizarrom. Po založení osád v Klifornii, Texase a na Floride, ako aj na východe Ánd, sa obe vicekráľovstva rozšírili a neskôr boli rozdelené na menšie správne celky.

Conquistadori dostali prídely pôdy, nazývané encomienda. Každý encomendero (zemepán) mal právo vyberať dane a využívať prácu domorodcov a na druhej strane bol povinný vydržiavať vojakov na obranu krajiny. Neskôr Španieli vytvorili veľkostatky (haciendas). Kolonistov bol vždy nedostatok, tým skôr, že v 17. storočí bolo vysťahovalectvo zo Španielska obmedzené na 2000 osôb ročne, aby sa zastavil pokles obyvateľstva v domorodej krajine. Španieli v Južnej Amerike nežili na svojich statkoch, bývali v mestách, alebo sa na dlhé obdobie vracali do Európy. Indiáni museli opustiť svoju pôdu a stali sa z nich poľnohospodárski robotníci pracujúci za mzdu alebo peoni na haciendach. Tento systém sa v mnohých častiach zachoval Strednej a Južnej Ameriky zachoval dodnes.
Založené arcibiskupstva: Santo Domingo (1496), Mexico City (Tenochtitlan), Ciudad de los Reyes (Lima, 1535), Chuquisaca ( La Plata, 1538), Santa Fe de Bogota (1538), Gitatemala
(1542), V Latinskej Amerike žije polovica všetkých katolikov sveta.