KAROL V. 1500-1558
Narodil sa 24. februára 1500 v gentskom Prinsenhofe. Jeho otec Filip Krásny, vojvoda Burgundský, bol bezstarostný gavalier, matka Johana, tretie dieťa španielského kráľovského páru Ferdinanda Aragónského a Izabely Kastílskej. Deväť ročné manželstvo prinieslo 6 detí a napokon bolo zatienené žiarlivostnymi scénami manželky, ktoré vyvrcholilo do jej duševnej pomätenosti, a preto neskôr dostala prezývku „Šialená“. Po manželovom skone v roku 1506 sa utiahla na zámočku Tordesillas až kým nezomrela v roku 1555.
Karol vyrastal bez rodičov. O jeho výchovu sa starala jedna z najmúdrejších a najvzdelanejších žien habsburského rodu: teta Margaréta, Maximilianová dcéra. V roku 1507 sa stala miestodržiteľkou Nizozemska. V Mechelne si dala postaviť renesančný palác, z ktorého vládla. Práve tu strávil Karol so svojimi setrami Eleonorou, Izabelou s Máriou veľkú časť detstva a mladosti. Vyučovali ich Nizozemci a Španieli. Trochu chorľajúci Karol mal záľubu v športe a hrách než v teoretickom vyučovaní. V roku 1509 sa Karolovej výchovy ujal burgundský šľachtic Wilhelm von Croy, Seigneur de Chievres. Chievresov pedagogický program bol zameraný hlavne na chlapcovo telesné otužovanie. Bol obohatený vedomosťami z geografie a cudzích jazykov a to: francúzština, latinčina, nizozemská ľudová reč a lamane hovoril po nemecky. Jeho duchovný učiteľ bol Adrian Utrechtský, ktorý začal v ňom budovať jeho nábožnosť.
Karol V. bol posledný rímsko-nemecký kráľ, ktorý nemal stále sídlo. Oženil sa ako 26-ročný s krásnou princeznou Izabelou Portugalskou. Manželstvo trvalo do roku 1539 nečakanou smrťou manželky. Mal ľúbostnú epizódu s regensburskou meštiankou Barborou Blombergovou, ktorá mu ako 47-ročnému porodila nemaželského syna dona Juana d´Austria. tento habsburský potomok dosiahol v namornej bitke pri Lepante v roku 1571 víťazstvo nad tureckou flotilou.
5. januára 1515 vyhlásili Karola v stavovskej sále vojvodského zámku v Bruseli na slávnostnej ceremonii za plnoletého a proti vôli tety Margaréty, ale z jej rúk prevzal vládu svojho Nizozemsko-burgundského vojvodstva. 1. januára 1515 sa vo Francúzsku po smrti Ľudovíta XII. dostal na trón monarcha, ktorý sa mal stať Karolovým najtvrdším protivníkom, kráľ František I.
23. januára 1516 zomrel kráľ Ferdinand Aragónsky, vojvodov španielský starý otec. Kráľ však testamentárne určil za svojho nástupcu Karolovho mladšieho brata Ferdinanda, ktorého vychovávali na španielskom dvore. Ale podľa starokastílského práva patrila koruna Karolovi, spolu s jeho matkou Johanou neschopnou vládnuť. Vo februári 1518 kortesy (parlament) prisahali vo Valladolide vernosť novému kráľovi, v apríli sa Ferdinand, ktorý by sa mu mohol stať politicky nebezpečný, na Karolovo výslovne želanie sa navždy rozlúčil so Španielskom. Odišiel do Nizozemska zastupovať staršieho brata. Ferdinand sa aj v nasledujúcich desaťročiach zmieril s údelom zastupcu. Karolovi v lete 1518 prisahali vernosť stavy aj v Aragónsku a Katalánsku, vymenoval po smrti veľkokancelára Jeana Sauvagea za jeho nástupcu muža, ktorý v nasledujúcich dvanástich rokoch ako jeho najbližší poradca ťahal nitky politiky: Mercurina Gattinaru.
Trvalo takmer pol roka, kým sa nemeckí kurfisti po smrti cisára Maximiliána rozhodli pre nového kráľa. Voľba padla 28. júna 1519 v bočnej kaplnke frankfurtského bartolomejského kláštora na Karola. Podporoval ho pápež Lev X., ktorý sa pokúšal zlákať duchovných kurfistov z Mohuča, Kolína a Trevíra na kardinálsku hodnosť. Dochádzalo k ovplyvňovaniu zo všetkých strán a to vyhrážky, rokovanie, ponuky, odvolavanie, sľuby atď. Nakoniec rozhodli fuggerovské peniaze. Fuggerovcov stála Karolova voľba asi pol miliona rýnských zlatých. Korunovacia rímských kráľov sa konala v Aachene, kde sa mal pobrať sa aj Karol, ale nemal veľmi naponáhlo. Zdržiaval sa celé mesiace v kláštore Molins de Rey a potom sa presunul cez Burgos do Santiaga de Compostela, vo vtedajších časoch najznámejšieho pútnického miesta západného sveta, kam povolal saj kortesy. Desať mesiacov po svojej voľbe opustil Španielsko. Za chrbtom mu vzplanulo meštiansko-mestské povstanie komunérov, s ktorým sa musel popasovať Karolom menovaný Adrian Utrechtský. Karol a jeho sprievod sa nevydali na cestu do Nemecka rovno, ale najprv vykonal v Canterbury návštevu Henricha VIII., anglického kráľa, ktorý bol ženatý s Katarínou, sestrou Karolovej duševne chorej matky. Po návrate na kontinent sa ešte zdržiaval istý čas v Nizozemsku a spomínal na roky mladosti. A potom sa vydal na korunováciu do Aachenu.
22. októbra 1520 navečer vtiahol na koňoch so sprievodom. Ešte v ten večer prísahou potvrdil volebnú kapituláciu kurfistov. Kurfisti od neho požadovali: aby ríšske a dvorné úrady udeľoval iba rodeným Nemcom, nesmel priniesť do krajiny nijaké cudzie vojská, pri všetkých písomných listinách, ktoré sa týkali ríše mal používať iba nemecký alebo latinský jazyk, nesmel zvolávať nijaký ríšský snem mimo hraníc ríše, ríšu nezmenšovať ale rozširovať, ochranu a pomoc proti vzburám poddaných.
Ráno 23. októbra 1520 sa v aachenskom dome konala slávnostná korunovacia mladého panovníka, pri ktorej slávnostne sľúbil zachovávať kresťanskú vieru, ochraňovať vdovy a siroty, zo všetkých síl brániť cirkev a ríšu a byť oddaný Svätému Otcovi. Po zložení sľubu ho pomazali na hlave, chrbte, hrudi, lakťoch a rukách. Nasledovalo obliekanie do rúcha, korunovácia intronizácia na kreslo Karola Veľkého. A tak nasledovala korunovačná hostina v ríšskej sále radnice. Tri dni po korunovácii oznámili nemeckému kráľovi papežský súhlas, že smie nosiť titul „zvoleného rímskeho cisára“. Po uplynutí nasledujúceho týždňa Karol pokračoval so sprievodom do Kolína. Musel rozhodnúť o mnohých otázkach akými boli: Kto bude disponovať daňami a na aký účel pôjdu? Ako honorovať členov ríšskeho najvyššieho súdu? Aké kompetencie bude mať tento súd? Kto bude Karola zastupovať v jeho neprítomnosti?
Cisár chcel vyriešiť tieto otázky na ríšskom sneme vo Wormse, ktorý zvolal na koniec januára 1521. Na konci rokovali aj o Lutherových tézach. Pomocou tlačeného slova sa jeho tézy šírili rýchlosťou vetra. 15. júna 1520 pohrozili Lutherovi cirkevnou kliatbou. Mních označený za kacíra reagoval na tento zásah rímskej kúrie happeningom. Pred Elstertorom (Stračia brána) vo Wittenbergu spálil bulu hroziacu kliatbou a knihy cirkevného práva. Dňa 6. marca dostal Luther cisarovú žiadosť, aby prišiel do Wormsu, ktoré nakoniec prijal. Do Wormsu prišiel 16. apríla za povzbudzujúcej pozornosti mnohých ľudí. Na zhromaždení v biskupskom paláci sa ho spýtali či svoje učenie odvolá. Luther si tichým hlasom vyžiadal čas na rozmyslenie, na ktoré mu odpovedali kladne. Popoludní 18. apríla 1521 stal pred cisárom a zhromaždením, ktorému Karol predsedal. Karol počúval francúzske slova svojho tlmočníka, ktorý mu oznamoval negatívny postoj Luthera o odvolaní svojich téz. Luther následne opúšťa Worms a na spiatočnej ceste do Durínska ho naoko prepadnú a nasledne eskortujú na hrad Wartburg pri Eisenachu. A práve tu bude nad ním držať ochranné krídla saský kurfist Fridrich III. Múdry. Počas pobytu na hrade preloží Nový Zákon do nemčiny.
Podľa Habsburského rodového práva bol Karol povinný deliť sa s mladším bratom. S Ferdinandom sa dohodol, že prevezme vládu v rakúskych vojvodstvách Dolné a Horné Rakúsko, Štajersko, Korutánsko a Kransko. Neskôr však bol nespokojný pre nedostatok prostriedok na boj proti stále Uhorsko ohrozujúcich Turkov z juhu. Práve sobášnou politikou, ktorú uskutočnil Maximilian I. keď svoje deti Ferdinanda a Máriu zosobášil s Jagelovskou líniou, Ľudovít a Anna. Nakoniec po vysvetlení cisár uznal naliehavosť situácie a v bruselskej zmluve odovzdal roku 1522 Ferdinandovi ešte bohaté Tirolsko s habsburským Predným Rakúskom, čím sa položili základy budúcich Rakúskych držav. Tiež ho poveril v čase neprítomnosti miestodržiteľom ríše.
Arcivojvodu Ferdinanda zvolili 5. januára 1531 v Kolíne kurfisti za rímsko-nemeckého kráľa a o niekoľko dní v Aachene ho korunovali. Ferdinand a nie Karolov syn Filip prevzal v roku 1558 aj následníctvo po cisárovi.
V júli 1522 sa Karol po opätovnom pobyte v Anglicku, počas ktorého obnovil spojenecké partnerstvo s Henrichom VIII., sa vrátil späť do Španielska. V Seville slávil v roku 1526 s portugalskou infantkou Izabelou, ktorá mu 21. mája 1527 darovala mužského potomka, neskoršieho Filipa II.
