Veľké zemepisné objavy v 15. a 16. storočí boli podmienené hospodárskymi a kultúrnymi pomermi v období humanizmu a renesancie. Hospodárska podmienenosť veľkých zemepisných objavov tkvela hlboko v ekonomickej situácii feudálnej Európy 15. storočia. Stále viac sa prejavoval nedostatok drahých kovov, ktoré sa používali ako protihodnota za dovážané orientálne tovary ako korenie, škoricu, zázvor, aloe, myrhu, ovocie, drahé tkaniny a šperky, ktoré však boli tiež vyradzované z obehu aj preto, že šľachta i cirkev ukrývali zlato a striebro v pokladniciach svojich hradov a palácov. Zvýšenú potrebu drahých kovov nestačili európske doly v 15. storočí pokryť.
Zároveň sa v obchode veľmi prejavila invázia Turkov do Malej Ázie a na Balkán a preťali obvyklé obchodné cesty spojujúce Európu s Východom. Obchody dovtedy ovládali Benátčania a Janovčania a keďže invázia zvyšovala riziko pre kupecké karavány, to viedlo k zvýšeniu cien dovážaného tovaru a aj k poklesu obchodných ziskov oboch republík.
Ani najodvážnejšia teória o možnosti dosiahnuť bájami opradenú Indiu cestou okolo Afriky alebo západným smerom cez oceán by neboli stačili, keby sa v 15. storočí nevytvorili i priaznivé technické predpoklady. V 13. a 14. storočí sa zmenila stavba i vybavenie lodí v dôsledku stúpajúcich požiadaviek obchodníkov. Lode dosiahli väčšiu tonáž, čo umožňovalo dlhšie plavby v neznámych oblastiach i návrat s väčším nákladom než predtým a takisto sa lode stávali stavebne ľahšími a ovládateľnejšími, pretože sa zdokonalila stavebná technika. Nosnosť lodí sa pohybovala v priemere medzi 100-400 tonami. Hlavnou silou benátskeho loďstva, ktoré ovládalo obchod s Levantou, boli galéry, ktoré mali jednu veľkú trojuholníkovú plachtu a mohli byť v bezvetrí poháňané aj veslami, ktoré boli ich hlavnou hybnou silou. Patrili k starému typu lodí, ktoré boli neskôr vystriedané rýchlejšími karavelami s vysokou provou, niekoľkými sťažňami a plachtami, ktoré boli dobre ovládateľné aj v náročných plavebných podmienkach. Zlepšilo sa aj technické navigačné vybavenie lodí. Magnetická strelka a kompas boli dobrými pomocníkmi lodivodov a v 14. storočí sa už bežne používali v Stredomorí. Boli zostrojované astronomické tabuľky a mapy, ktoré boli ešte dosť nepresné s fantastickými a vybájenými krajinami. Európania celkom dobre poznali severné pobrežie Afriky, ale znalosti o Indii, Číne a Indočíne vedeli len prostredníctvom kupcov, zväčša arabských a boli dosť nepresné.
Prvým krokom k objavným plavbám bolo dobytie severoafrického mesta Ceuta v roku 1415. Orientácia na africké zlato a boj s Maurami v severnej Afrike úplne vyhovovali koristníckym chúťkam portugalských feudálov, túžba po rýchlom zisku a s tým spojené plienenie a lúpeže kvitnúcich miest zostalo charakteristickým rysom portugalského koloniálneho panstva. Významnou postavou portugalských plavieb tohto obdobia bol princ Henrich Moreplavec, ktorý v Guinejskom zálive v meste Lagos založil Portugalskú koloniálnu spoločnosť. Spoločnosť obchodovala predovšetkým s otrokmi a tiež s koloniálnym tovarom. Zisky spoločnosti boli vysoké a tvorili v polovici 15. storočia aj niekoľko sto percent.
V roku 1487 sa pokúsil Bartolomeo Díaz doplávať do Indie oboplávaním Afriky. Dosiahol však iba najjužnejší cíp Afriky – Mys dobrej nádeje potom čo mu posádka vypovedala poslušnosť a bol donútený vrátiť sa späť do Španielska. To sa podarilo až v roku 1498 Vascovi de Gama.
V roku 1492 sa vybral Janovčan v španielskych službách Krištof Kolumbus na 3 lodiach smerom na západ s cieľom objaviť novú námornú cestu do Indie západným smerom. Kolumbus vyplával na súhlas kráľa Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej 3. augusta 1492 v prístave Palos na Kanárske ostrovy a odtiaľ ďalej na západ. Plavba trvala celý mesiac, počas ktorej mužstvo viackrát vypovedalo poslušnosť. 12. októbra 1492 pristála posádka na jednom z Bahamských ostrovov, ktorý pomenovali San Salvador, čiže Svätý Spasiteľ.
Kolumbus podnikol neskôr ešte niekoľko plavieb k pobrežiu Ameriky. V rokoch 1493-1495 boli objavené Malé Antily a kolonizované Haiti, v roku 1498 dosiahol pobrežie Orinoka a v rokoch 1502-1504 pobrežie Panamy. Zomrel v roku 1508 vo Valladolide, pochovaný je v Havane na Kube.
Už v roku 1493 prebiehali rokovania medzi Španielskom a Portugalskom o sférach vplyvu. V tom roku vydal pápež Alexander VI. bulu
Inter caetera, po ktorej nasledovali obojstranné rokovania v meste
Tordesillas v roku 1494. Dosiaľ objavené i neznáme oblasti v Atlantiku boli rozdelené medzi obe veľmoci a deliacou líniou bola myslená čiara približne 2000 km na západ od Kapverdských ostrovov. Územia na západ od nej patrili Španielsku a na východ zase Portugalsku. O 30 rokov neskôr došlo opäť k deleniu sveta medzi obe mocnosti, keď sa stretli v
boji o Moluky. Hranica potom viedla východne od Molúk súostrovím Mariány a Novou Guineou. Po úspešnej plavbe Vasca de Gamu do Indie v rokoch 1497-1498 Portugalci rýchlo pokračovali vo svojej expanzívnej politike. Bezohľadne a brutálne sa vysporiadali nielen s konkurujúcimi arabskými kupcami, ale i s domorodým obyvateľstvom, ktoré sa nechcelo podrobiť dobyvateľom. Pre rozsiahle územia sa Portugalci sústreďovali na oporné body pozdĺž pobrežia. Ich postup bol v dôsledku toho pomerne rýchly, hlavne potom, keď miestokráľ Albuquerque dobyl za obrovských zverstiev dôležité mesto Goa, ktoré sa stalo hlavným centrom portugalského koloniálneho panstva v Indii.
V roku 1511 sa zmocnili mesta Malakko na Malajskom polostrove. Odtiaľ prenikali ďalej v snahe dosiahnuť Moluky a získať nadvládu nad najbohatšou oblasťou korenia. V roku 1512 nadviazali v Kantone styky s Čínou. Už začiatkom 16. storočia sa veľmi vážne začal brať názor Ameriga Vespucciho, že Kolumbus objavil nový kontinent. Táto domnienka viedla k pokusu oboplávať túto zem a dostať sa do Tichého oceánu, na ktorého pobrežie sa dostal v roku 1513 Španiel Balboa, keď prešiel naprieč Strednou Amerikou. V roku 1519 vypravili Španieli 5 lodí s posádkou 253 mužov pod vedením Portugalca Fernãoa Magalhãesa, aby objavil cestu do Indie smerom na západ. 20. septembra 1519 lode opustili Španielsko, 21. októbra 1520 dorazili k prielivu medzi Ohňovou zemou a Južnou Amerikou, dnes Magalhãesov prieliv a 28. novembra 1520 doplávali do Tichého oceánu. V marci 1521 lode dorazili k Filipínam, kde bol Magalhães domorodcami zabitý. Len 2 lode pokračovali k Molukám a do Španielska sa v septembri 1522 vrátila už len jedna loď, síce plne naložená korením, ale iba s 18 námorníkmi z pôvodnej posádky. Táto prvá plavba okolo sveta potvrdila možnosť dosiahnuť Indiu i cestou na západ, ďalej skutočnosť, že Amerika je pevnina a takisto i guľatosť Zeme. Plavba postavila na správnejšiu mieru predstavu o vzdialenosti medzi Amerikou a Áziou a zároveň Španielom ukázala, že táto cesta je pre veľkú diaľku nepoužiteľná. To, že sa Španieli objavili v oblasti, ktorú Portugalci považovali za svoju doménu, viedlo k dlhému jednaniu o vymedzení oblastí, čoho výsledkom bola zmluva v Zaragoze v roku 1529. Španielsko získalo Filipíny a Portugalci si udržali Moluky.
V dobe keď sa Magalhães plavil pozdĺž juhoamerickej pevniny, Španieli prenikali do Strednej a Južnej Ameriky, o ktorej počuli, že je bohatá na zlato a striebro. Po predchádzajúcich plavbách po Mexickom zálive sa v roku 1519 vydala na pochod výprava pod vedením Fernanda Cortéza do ríše Aztékov. Úspechu Cortézovej výpravy veľkou mierou pomohla nespokojnosť kmeňov, podmanených Aztékmi, a vojenská prevaha výpravy. Obyvateľstvo hlavného mesta Tenochtitlánu, do ktorého celkom ľahko vtiahol, sa však veľmi skoro spamätalo z ohromenia nad nevídanými zbraňami, zvieratami a ozbrojenými ľuďmi nezvyčajne bielej pleti. Keď Aztékovia spoznali krutosť a ľstivosť Španielov, pozdvihli sa k odporu a Cortéz musel statočne sa brániace mesto dobyť s novými silami v roku 1521. Poklady hlavného mesta naplnili pokladnice španielskeho kráľa a podnietili ho k ďalším výbojom nielen v Mexiku, ale aj na polostrove Yucatan v ríši Mayov a tak isto i v Južnej Amerike.Podobným spôsobom ako Mexiko bolo dobyté i Peru, kde sa rozprestierala ríša Inkov. Dobytie a rozvrátenie ríše Inkov v rokoch 1531-1535 bolo dielom dvoch dobrodruhov Francisca Pizarra a Diega Almagra. I pri tejto výprave zohrala významnú úlohu vnútorná slabosť veľkej ríše s veľkým počtom nespokojných kmeňov, boje o trón vo vládnucej rodine, poverčivá úcta obyvateľstva voči bielym cudzincom, strach z koní a diel a zo zverstiev Španielov. Španieli sa zmocnili posledného Inku Atahualpa, nechali si ho vyplatiť veľkým množstvom zlata a striebra a potom ho dali zabiť. Po zničení ríše Inkov pokračoval Almagro v ťažení na Chile. Súčasne s výpravou do Peru prenikli Španieli do Kolumbie, Venezuely a Argentíny v roku 1538. Buenos Aires bolo založené v roku 1535.Pádom ríše Aztékov a Inkov končí veľké obdobie významných zemepisných objavov, ktoré trvalo približne 100 rokov.
