Výraznou osobnosťou medzi moskovskými kniežatami 14. st. bol Dimitrij Ivanovič zvaný Donský (1363 - 1389). V jeho dobe už väčšina údelných kniežat severovýchodnej Rusi nevládne vo svojich údeloch dedične, ale ako vazali veľkých moskovských kniežat. Kniežatá už pri svojich sporoch nejazdia do Saraje k chánovi, aby ich rozsúdil, ale do Moskvy. V dobe Dimitrija Donského, ktorý sám ešte získal jarlyk na veľké kniežatstvo od tatárskeho vládcu Mamaja (1371), dochádza k mnohým otvoreným stretnutiam s Tatármi. V r. 1376 tiahlo moskovské vojsko na Volžské Bulharsko, jeden z chanátov tatárskej Hordy, a v r. 1378 sa Rusi víťazne stretli s Tatármi na rieke Voži. Bolo to prvé ruské víťazstvo nad Tatármi od r. 1223. V r. 1380 sústredil knieža Dimitrij do tej doby nevídané vojsko, ktoré malo cez 150 000 mužov, a vytiahol proti Tatárom. Ich veliteľ Mamaj čakal za Donom na svojho spojenca - litovského veľkokniežaťa Jagella, avšak ten sa opozdil. Preto sa postavil na Kulikove pole pri Done (7. 9. 1380) ruskému vojsku bez neho. V bitke padlo asi 200 000 mužov. Mamaj bol porazený a Jagello, ktorý sa blížil, sa po správe o tatárskom neúspechu obrátil naspäť do Litvy. Utekal tak, že sa ho Rusom nepodarilo dostihnúť. Knieža Dimitrij, teraz už Donský dosiahol síce veľký úspech, ale Horda mala stále omnoho väčšiu silu ako Moskva. Jej závislosť na chánoch bola síce bitkou na Kulikovom poli otrasená, ale nie zlomená. Sám Dimitrij Donský ďalej platil tatársku daň.

Na konci 14. st. bola Rus rozdelená na niekoľko celkov - kniežatstvo Rostovské, Tverské, Rjazaňské, Jaroslavské, Moskovské a mestské republiky Veľkého Novgorodu a Pskova. Všetky platili daň tatárskej Horde, ktorú vyberal veľké knieža, ktorý bol nominálnou hlavou týchto inak nezávislých štátikov. Úsilie o podmanenie svojich susedov tvorilo hlavnú os snáh moskovských panovníkov 15. a počiatku 16. st. - Vasilija I. (1389 - 1425), Vasilija II. Temného (1425 - 1462), Ivana III. (1462 - 1505) a Vasilija III. (1505 - 1533).
V r. 1447 predali rostovské kniežatá Moskve ostávajúcu polovicu svojho kniežatstva. V r. 1485 bolo bez boja pripojené Tverské kniežatstvo (tverský knieža Michal utiekol do Litvy). V r. 1514 bol dobytý Smoleňsk, v r. 1517 bolo pripojené Rjazaňské kniežatstvo a v r. 1517 - 1523 bolo ovládnuté Černigovské a Severské kniežatstvo. Vtedy vládol Vasilij III. územiu 6 x väčšiemu ako jeho otec Ivan III. na počiatku svojej vlády. V priebehu 60 rokov sa veľké moskovské kniežatstvo rozšírilo na celé územie obývané ruským etnikom. Niekdajšie údelné kniežatá a ich bojari sa stávajú služobníkmi moskovského veľkého kniežaťa, ktorý sa sám vyhlasuje za cára (caesara) a skutočne ním je.

Ivan III

Ivan III. sa v r. 1472 oženil so Sofiou Palaiologovou, neterou posledného byzantského cisára, a začína vystupovať ako dedič moci a slávy zaniknutej Byzancie. Výrazným prejavom rastu moci i sebavedomia ruského cára bolo v r. 1476 odmietnutie platiť daň Horde. Chán Achmat síce vytiahol v r. 1480 s veľkým vojskom na Moskvu, ale jeho spojenec, poľský kráľ Kazimír IV., mu nemohol ísť na pomoc, pretože sa bránil vpádu krymských Tatárov Mengli - Gireja. Ten bol vtedy spojencom moskovského kniežaťa a po dohode s ním zaútočil a znemožnil tak poľskú podporu Achmatovi. Chán nakoniec ustúpil a na spiatočnej ceste bol zabitý.

Dva a pol storočia trvajúca tatárska nadvláda skončila. Obavy Ivana III. a jeho nestatočnosť (opustil svoje vojsko) boli zabudnuté. Moskovský knieža sa teraz mohol právom vyhlasovať za zvrchovaného vládcu, ktorý nepodlieha nikomu a nikomu neplatí dane. Bitkou s Tatármi r. 1480, ku ktorej ani nedošlo, dosiahli moskovskí panovníci po spojení všetkých ruských krajín pod svoju vládu druhý veľký cieľ: Rusko sa vymanilo z nadvlády Hordy.

Bitka na Kulikovom poli

Koncom 70. rokov 14. storočia dosiahla Zlatá Hordy politickej jednoty pod vedením Mamaja. Mamaj vyslal roku 1377 proti Nižnému Novgorodu a roku 1379 proti Moskve svojich poslov s mongolskými oddielmi. Mongoli síce porazili ruské oddiely, no vojsko Begiča bolo v Rjazaňskom kniežactve (na rieke Voži) porazené, bolo to vôbec prvé víťazstvo nad mongolmi od roku 1223. Mamaj sa snažil upevniť pozície Zlatej Hordy nad ruskými kniežactvami, a preto zahájil roku 1380 ťaženie na Moskvu (zúčastnili sa ho aj kaukazské národy). Mamaj pritiahol k rieke Voroneži a chystal sa k útoku. Na svoju stranu chcel získať aj litovské knieža Jagella a rjazaňské knieža Olega, ktorí chceli oslabiť Moskvu. V Moskve sa zatiaľ formovalo vojsko. Dmitrij Ivanovič (podľa víťazstva na Kulikovom poli zvaný Donský) odmietol zaplatiť zvýšenú daň, ktorú žiadali poslovia. Na obranu vlasti sa postavil aj ľud, Rjazaň, Tver a Novgorod sa boja nezúčastnili. Koncom augusta sa v Kolomne konala prehliadka vojska, ktoré malo viac ako 150 000 mužov, a potom vojsko vyrazilo na rieku Don. Na ceste sa pripojili aj polocké a brjanské oddiely. Rusi jednali rýchlo, a tak sa Dmitrijovi podarilo zabrániť spojeniu Jagella a Olega s mongolmi. Dmitrijových päť plukov sa utáborilo pri sútoku Nepriadvy a Donu. Veľkému vojsku velil Dmitrij Donský a T. V. Veľjaminov. Okrem pluku na ľavom a pravom krídle bol v lese ukrytý aj záložný pluk. 8. septembra došlo ku slávnej bitke, tzv. bitke na Kulikovom poli pri rieke Don. Tatári najprv rozdrvili predný pluk, a potom narazili na odpor veľkého pluku. Nemohli však preraziť na pravom krídle, a preto pozbierali všetky sily a vrhli sa na ľavé krídlo a prinútil ho utiahnuť sa k rieke Nepriadve. V kritickej situácii však zasiahol záložný pluk pod velením serpuchovského kniežaťa Vladimíra a vojvodu Dmitrija Volynského. Mongoli sa dali na útek, a tak Rusi zvíťazili nad hlavnými Mamajovými silami. Bitka na Kulikovom poli znamenala začiatok porážky Zlatej Hordy, tiež zosilnelo postavenie Moskvy. Táto bitka mala význam v boji proti tatársko-mongolskému jarmu. Po porážke na Kulikovom poli utrpel Mamaj novú porážku od vojsk chána Tochtamyša. Mamaj utiekol do Kaffy (Feodosie), kde zomrel a moci v Zlatej Horde sa ujal Tochtamyš. Ten si chcel upevniť pozície v Rusku, a tak podnikol roku 1382 ťaženie na Moskvu. K Tochtamyšovi sa pripojil aj rjazaňský knieža Oleg a novgorodské kniežatá. Moskovská vláda sa však nedokázala pripraviť k obrane a odraziť tak nečakaný útok. Metropolita Cyprián a rada moskovských bojarov utiekli z mesta, a tak sa obrany ujal ľud (roľníci a remeselníci). Zrada nižnonovgorodských kniežat pomohla Tochtamyšovi dobyť Moskvu. Tatársko-mongolské vojská donútili Moskvu platiť dane Zlatej Horde, avšak porážka na Kulikovom poli bola tak veľká, že Horda už nemohla obnoviť svoju starú moc v Rusku.

Zjednocovací proces a zosilnenie Moskovského kniežatstva

V 14. a 15. storočí bola v oblastiach severovýchodného Ruska odstraňovaná feudálna roztrieštenosť. Zjednocovacím strediskom sa stala Moskva, lebo mala dobre rozvinuté remeslo, obchod a poľnohospodárstvo, ležala na priesečníku obchodných ciest a tiež ležala v strede územia vytvárajúcej sa ruskej národnosti. Bola aj centrom boja proti tatársko-mongolskému útlaku. Územný rast Moskovského kniežactva koncom 13. a začiatkom 14. storočia prebiehal na úkor hlavne Rjazaňského a Smolenského kniežactva. Po pripojení Kolomny (1300), Perejaslavľu (1302) a Možajska (1303) sa rozloha kniežactva takmer zdvojnásobila. Cez Kolomnu viedla obchodná cesta od rieky Moskvy cez Oku a Volgu. Najväčším súperom Moskovského kniežactva v boji o vladimírsky stolec bolo Tverské kniežactvo. Roku 1318 dosiahol moskovský knieža Jurij Danilovič v boji s Michalom Jaroslavičom veľkokniežací stolec. Michal Jaroslavič bol v Horde zabitý. Na počiatku 20. rokov 14. storočia sústredila Moskva vo svojich rukách vyberanie daní pre Zlatú Hordu. Rusi museli bojovať proti švédskym feudálom, roku 1322 odrazili vojská Jurija Daniloviča vpád Švédov. Moskovské kniežatá bojovali proti Tverským kniežatám, k čomu využívali Zlatú Hordu, ktorá mala záujem na znepriatelení kniežat. Roku 1325 bol Jurij Danilovič zavraždený tverským kniežaťom Dmitrijom Michajlovičom, ktorý bol za to popravený.

Novým vladimírskym veľkokniežaťom sa stal tverský knieža Alexander Michajlovič (syn Michala Jaroslaviča). V Moskovskom kniežactve začal po smrti Jurija panovať jeho brat Ivan Danilovič Kalita (1325 – 1340, Kalita je v preklade mešec), za ktorého vlády vzrástol politický význam kniežactva. Dal obohnať moskovský Kremeľ dubovými hradbami (rok 1339). Na uskutočnenie svojich cieľov využil aj Hordu. Keď v roku 1327 vzplanulo povstanie v Tveri proti tatársko-mongolskému útlaku, využil vojská Hordy, aby odstránil nepriateľa, knieža Alexandra Michajloviča, ktorý utiekol do Pskova. Ivan I Kalita sa tak stal veľkoknieža. Od tej doby boli na vladimírskom veľkokniežacom stolci väčšinou moskovské kniežatá. Pre posilnenie politického vplyvu Moskvy bola prenesená metropolitná katedra z Vladimíru do Moskvy. Ivanov nástupca Semjon, zvaný Hrdý (1340 – 1353), musel odrážať útoky Litvy a Švédov. V 40. a 50. rokoch 14. storočia podnikali totiž litovskí feudáli útoky na východ. Litovské veľkokniežactvo silnelo uchvacovaním ruských zemí – Černigovsko- Severského, Kyjevského, Perejaslavského a Smolenského kniežactva. Taktiež sa chceli zmocniť Novgorodu, Pskova, Tveru a Rjazane a tiež uzavrieť spojenectvo s Hordou k nástupu proti Moskovskému kniežactvu. Zo severozápadu ohrozovali Rusko zasa Švédi. Roku 1348 sa vylodili vojská švédskeho kráľa Magnusa Eriksona v ústí Nevy a zmocnili sa Orešku, ten bol oslobodený novgorodsko-moskovskými silami. Po smrti synov Ivana I Kalitu, ktorí vládli v rokoch 1340 – 1359 (Semjon Hrdý a Ivan II), bojoval vnuk Ivana I Kalitu Dmitrij Ivanovič (1359 – 1389) o veľkokniežací stolec so suzdalsko-nižnonovgorodským a tverským kniežaťom. Počiatkom 60. rokov 14. storočia dostal vladimírsky stolec Dmitrij Ivanovič (1362).