referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milica
Sobota, 17. augusta 2019
Rusko v 14. a 15. storočí
Dátum pridania: 18.01.2011 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: orfeus18
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 764
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 13.8
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 23m 0s
Pomalé čítanie: 34m 30s
 
V 90. rokoch 14. storočia sa k Moskovskému kniežactvu pripojilo kniežactvo Nižnonovgorodské. Nižný Novgorod bol jedným z najväčších remeselných a obchodných centier Ruska, mal spojenie s juhovýchodom a tiež so severozápadom a západom. Keďže ležal pri ústí rieky Oky do Volgy, bol dôležitým miestom pri riečnej doprave. Toto mesto bolo zároveň oporným bodom mongolov, preto úlohou moskovských kniežat bolo odstrániť jeho samostatnosť. Priamemu výstupu Vasilija I Dmitrijoviča (1389 – 1425, nástupca Dmitrija Donského) proti Nižnému Novgorodu v rokoch 1392 – 1393 predchádzala dohoda s nižnonovgorodskými bojarmi. Okrem toho dosiahol Vasilij I súhlasu od Tochtamyša, ktorý bol oslabený bojom s Timúrom. Potom pristúpili moskovskí bojari a mongolskí poslovia k Nižnému Novgorodu, kde miestni bojari odovzdali svoje knieža do rúk moskovskej vláde.

Roku 1397 sa Vasilij rozhodol odtrhnúť od Novgordskej republiky dŕžavy na Severnej Dvine, k čomu využili nespokojnosť miestnej aristokracie. Keď boli do Dvinskej zeme poslaní moskovskí poslovia s návrhom, aby sa dali pod ochranu moskovskej zeme a návrh bol prijatý, bol v Dvinskej zemi ustanovený veľkokniežací zástupca. Miestni bojari a kupci dostali radu privilégií, no roku 1398 bolo územie dobyté Novgorodskou republikou. Vasilij I uzavrel s Novgorodom mier a na Moskvu prešla rada dŕžav. Koncom 14. storočia sa súčasťou Ruska stalo územie Komov. Zjednocovanie ruských zemí však prebiehalo za zlej medzinárodnej situácie. Roku 1395 pritiahol a územie Ruska Timúr, a preto sa Moskva začala pripravovať na obranu. Vasilij I vytiahol s vojskom k Oke, no Timúr po štrnásťdennom zdržaní v Rjazani nepostupoval ďalej, ale zaútočil na Zlatú Hordu a porazil ju. Moskovská vláda to využila a prestala Horde platiť daň. Iné nebezpečenstvo hrozilo od Litovského veľkokniežactva. Roku 1398 uzavrel litovský knieža Vitold zmluvu s radom mečových rytierov a zaviazal sa, že pomôže dobyť Pskov. Rád mu sľúbil dobyť Novgorod. Vitold prijal k sebe Tochtamyša, ktorého Timúr vyhnal, a spolu zorganizovali roku 1399 ťaženie proti Horde. Ťaženie však skončilo úplnou porážkou Tochtamyša. Súčasne prebiehal na územiach, ktoré obsadila Litva, oslobodenecký boj. Roku 1401 vzplanulo povstanie v Smolensku a až v roku 1404 sa Vitoldovi podarilo Smolenska opäť zmocniť. Roku 1403 dobyli litovské vojská Vjazmu. Roku 1406 vtrhol Vitold so pohraničných území Moskovského kniežactva. Ohrozenie Novgorodu v rokoch 1406 – 1408 vyvolalo ťaženie Moskvy proti Vitoldovi. Sympatie obyvateľstva k Rusku donútili Vitolda, aby uzavrel mier. Moc v Horde prešla na Jedigeja, ktorý vytiahol na Moskvu s cieľom obnoviť starý poriadok. Mongolské vojská spustošili Serpuchov, Dmitrov, Rostov, Perejaslavľ, Nižný Novgorod a iné mestá. Moskva však dobytá nebola, po mesačnom obliehaní Jedigej odtiahol.

Hospodársky a spoločenský vývoj Ruska v 14. – 15. storočí

Po tatársko-mongolskom vpáde nastal úpadok ruského štátu. Aj tak sa však koncom 15. storočia vytvoril centralizovaný štát so sídlom v Moskve. Príčinou toho bol rozmach výroby, deľby práce, remesla, obchodu a financií. Feudálna roztrieštenosť však nebola ešte prekonaná.

Rozvoj poľnohospodárstva a deľby práce

V 14. a 15. storočí nastáva rozvoj poľnohospodárstva. V stredných a južných častiach ruského štátu sa používal dvojpoľný a trojpoľný systém. Rozšírilo sa používanie pluhov a radlíc, ktorými sa pôda prevracala a kyprila. Obilie sa mlelo na vodných mlynoch. Významné miesto v poľnohospodárstve malo pestovanie zeleniny a ovocné sady. Dôležitým odvetvím poľnohospodárstva bol chov dobytka. Choval sa dobytok aj pre poľnohospodárske práce a hnojenie. Z iných odvetví bol známy lov zveri a rybolov. Vedľa brtníctva (brtníctvo – získavanie medu lesných včiel) sa vyvíjalo aj včelárstvo. V 14. a 15. storočí bola pôda v rukách feudálov a cirkvi. Medzi najväčších cirkevných vlastníkov patril Trojicko-sregijevský kláštor pri Moskve, Belozerský kláštor svätého Kyrila a Solovecký kláštor pri Bielom mori. Feudál vlastnil okrem pôdy aj iný majetok, ktorý sa väčšinou skladal z osád a dedín a priľahlých pozemkov, ku ktorým patrila orná pôda, lúky, lesy a lovecké revíry. Roľníci získavali novú pôdu klčovaním lesov, pestovali na nej nové obilniny a súčasne zdokonaľovali výrobné procesy. Slobodní roľníci platili štátu dane a žili v občine, vlastnili orné pozemky. V ich užívaní boli aj lúky lesy a vody. Správa občiny (volená roľníkmi) vyberala poplatky, súdila roľníkov a rozhodovala o pôde. Slobodní roľníci však neskôr padli pod zvrchovanosť feudála.

Znevoľnení roľníci obrábali pôdu pridelenú feudálom a odovzdávali naturálnu rentu (úrok). V Novgorodskej zemi muselo jedno roľnícke hospodárstvo odovzdávať 2 merice žita, 2 merice ovsa, 1 štvrtinu merice jačmeňa, pol barana, štvrť hovädzieho kusu dobytka, pol syra, hrudu masla, pol ovčej kožušiny, 2 a pol hrsti ľanu a 5 až 100 rubľov. Rozšírila sa aj peňažná renta (hlavne v Novgorodskej zemi). Okrem renty pre feudála platili roľníci aj dane v prospech štátu, ktoré plynuli do štátnej pokladne (časť sa odvádzala Zlatej Horde). Museli tiež pracovať na stavbách ciest, miest a pevností. Znevoľnení roľníci museli ešte pracovať aj na feudálnom statku (kosiť na kniežacích lúkách, zožať úrodu, loviť ryby a bobry, stavať kniežací dvor, spracovávať obilie, variť pivo a pod.). Postavenie roľníctva bolo ťažké aj po právnej stránke, už v 14. storočí bol obmedzený odchod roľníka, ktorý sa obmedzil iba na týždeň pred a týždeň po dni sv. Juraja („Jurjev deň“, 26. november). Po vzniku centralizovaného štátu to bolo zakotvené v Sudebniku . V druhej polovici 14. a v 15. storočí nastávajú zmeny v hospodárskom živote krajiny, obnovili sa a stavali nové mestá a rozvíjali sa remeslá. Oddeľovanie remesla od poľnohospodárstva bolo spojené so špecializáciou jednotlivých oblastí. V krajoch, kde sa vyrábalo železo (Usťužna Železopolská, Toropec) sa našli taviace pece. V oblastiach Galiča, Rostova, Perejaslavľu, pobrežia Bieleho mora a iných sa ťažila soľ. Používali sa hlbinné vrty na ťažbu soli a ručné mlyny sa nahradili vodnými. Remeslá sa špecializovali: v železiarskej výrobe jedni rudu kopali, druhí premývali, iní drvili na kúsky a ďalší zasa tavili. Oddelilo sa hutníctvo a rozšírilo zlievanie.

Mesto a rozvoj remesla

V 14. a 15. storočí rástli ruské mestá a prekonávali tak následky tatársko-mongolského vpádu. V Novgorode a Moskve sa kládla drevená dlažba a používal sa dosť zložitý systém kanalizácie. Základnú časť obyvateľstva tvorili remeselníci, od ktorých sa oddelili kováči a od nich zámočníci. Od zbrojárov sa zasa oddelili výrobcovia lukov či iných zbraní. V 14. storočí sa vyvinulo zlievanie, ktorého odvetvie bolo liatie zvonov. Veď už v roku 1382 boli v Rusku delá, v 15. storočí začal dokonca Mikula Krečetnikov odlievať namiesto železných bronzové delá. V roku 1483 odlial ruský majster Jakov v Moskve šestnásťpudové (pud – hmotnostná jednotka v ZSSR = 16,38046 kg) delo. V 80. rokoch 15. storočia bola v Moskve zvláštna dielňa na odievanie píšťal. Požiadavky šľachty uspokojovalo klenotnícke remeslo. Zlaté pásy, ikony, väzby kníh, zlaté a strieborné nádoby dochované zo 14. a 15. storočia svedčia o vysokej úrovni kovania, tepania, rytia, emailovnia a umeleckého odlievania. V mnohých kniežactvách sa začali raziť mince, čo spôsobilo vznik mincovníctva. Znova sa rozvinulo hrnčiarstvo, vyrábali sa nádoby ale aj hlinené hračky a stavebný materiál. V 14. storočí sa stavali stenné kostoly v Moskve, Tveri a inde. Stenné budovy sa stavali z bieleho kameňa, ruskí majstri ako Vasilij Jermolin dosiahli vysokej úrovne. Používajú sa aj tehly, zostrojovali sa aj bicie vežné hodiny. Také hodiny boli na počiatku 15. storočia zhotovené v Moskve. Vzrastal počet majstrov, ktorí prepisovali knihy a zdobili ich miniatúrami. Remeselníci mali svoje organizácie, zaberali celé ulice. Práca ruských remeselníkov vytvárala podklad pre centralizovaný štát.

Vnútorný a zahraničný obchod

V 14. a 15. storočí sa vytvárajú miestne trhy, silneli tiež zväzky medzi ruskými mestami a kniežatami. Prejavoval sa význam mesta ako centra remesla a obchodu. Veľký význam mala Moskva, ktorá ležala na križovatkách obchodných ciest. Význam mali aj Tver a Novgorod. Rusko obchodovalo s benátskymi a janovskými kolóniami na Kryme. V Carihrade pri prístave Zlatý Roh bola ruská kolónia. V 15. storočí vyvážalo Rusko na Krym kožušiny, hrubé plátno, sedlá, šípy, nože a iné výrobky. Cez Moskvu boli dopravované aj výrobky zo severozápadnej Európy (anglické súkna). Litovskí kupci obchodovali v Tverských a Moskovských mestách. Po Volge viedlo Rusko obchod s Hordou, Iránom a Strednou Áziou. Bohatým mestom bol Nižný Novdorod, kde prichádzali kupci z Hordy, Arménska a pod. Rusi chodili na trhy do Kazane, veľké množstvo tovaru išlo do Samarkandu. Z východu sa privážali hlavne zbrane a drahý tovar. Tranzitným strediskom Ruska so západom bol Novgorod, kde prichádzali karavány po vodnej ceste cez Nevu, Ladožské jazero a rieku Volchov a tiež po suchozemskej cez Livónsko. Cez Novgorod sa vyvážali kožušiny, sadlo, vosk, ľan, maslo a východný tovar. Zo západu sa privážali súkna, plátna, kov a kovové výrobky, vína a korenie.

 
späť späť   1  |  2  |   3   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.