Tatársko – mongolská nadvláda v Rusku
Avšak skôr než k tomu došlo, zaútočili Mongoli na Polovcov (Kumánov), žijúcich medzi dolným tokom Dnepru a Donom. Polovci nedokázali čeliť obrovskej sile Mongolov a mnohí utiekli pod ochranu Kyjeva. V máji r. 1223 sa schádzajú v Kyjeve ruské kniežatá a rozhodujú sa, či je lepšie zaútočiť na Mongolov v krajine Polovcov alebo sa im brániť na vlastnom území. A tak sa vojsko väčšiny kniežat, pod velením Mstihlava Haličského sústreďuje pri ústí rieky Chortice na dolnom toku Dnepra. V stretnutí s predsunutým oddielom Mongolov dosiahli kniežatá ľahké víťazstvo. Podnietení týmto úspechom sa celé vojsko - ku ktorému sa pripojili aj Polovci - vydalo ďalej, proti dovtedy neznámemu nepriateľovi. Po 9 dňoch pochodu narážajú kniežatá na rieke Kalke na Mongolov. Z asi 40 000 vojska sa zachránil len každý desiaty. Mongoli zabíjali každého, kto im padol do rúk. Pre 3 zajaté kniežatá vybrali smrť, ktorá sa stala súčasťou oslavy víťaznej bitky - boli zadusení pod doskami, na ktorých pri hostine sedeli víťazi.
V tej dobe však osudový význam bitky na rieke Kalke ešte nikto netušil. Mongoli, ktorí po víťaznej bitke vyplienili oblasť dolného Podnepria, sa náhle stiahli späť do stredoázijských stepí, vzdialených cez 2 000 km. Bojovní kočovníci však zámer svojho veľkého chána preniknúť ďalej na západ neopustili. Aj keď sa Džingischánova ríša po jeho smrti rozdelila medzi jeho 4 synov, zostávala veľkým vojenským táborom, ale už etnicky značne heterogénnym. Prevládali turkutské kmene a ich jazyk prebrali aj Mongoli (v turkutskom jazyku - Tatári). V r. 1237 vpadli Tatári pod vedením Bátúa na Rus, rozdelenú na množstvo kniežacích údelov. Pri Voroneži porazili spojené vojsko rjazaňského, muromského a pronského kniežaťa a ovládli Riazaň. Krátko nato im podľahol vladimírske knieža a padla Moskva. V r. 1238 bola vyplienená Suzdaľ, Vladimír a ďalšie mestá severovýchodnej Rusi a Tatári odtiahli s korisťou do svojich ulusov. Už v r. 1239 sa však vracajú a prenikajú ďalej na západ. Dobyli Perejaslavl Južnyj, Černigov, Gluchov a v r. 1240 spustošili Kyjev.
Toto ťaženie (1237 - 1242) skončilo podrobením celej Rusi. V polovici 13. st. tak vznikol pod vládou Bátúa veľký tatársky chanát, v ruských letopisoch známy ako Zlatá horda. Ich hlavným mestom bol Saraj - Batú (na dolnom toku Volgy, blízko Astrachanu). Sem sa vracia v r. 1242 víťazný Bátú zo svojho ťaženia a odtiaľto vysiela baskakov, vojenských veliteľov vymáhajúcich dane v dobytých územiach. Pre Rusko začalo kruté obdobie tatárskej nadvlády. Vyberanie daní bolo tiež prvým a väčšinou hlavným cieľom chánov Zlatej Hordy. Do ruských kniežatstiev boli poslaní „počítatelia“ (vyčislenniki), aby nikto neunikol plateniu vychodu, tatárskej dane. Jediným mestom, ktoré priamo neohrozovali Tatári bol Novgorod, pretože mesto bolo obklopené takmer nepriepustnými bažinami. Novgorod síce platil Tatárom dane, nie však priamo, ale prostredníctvom hlavného vyberača daní pre hordu - veľkého moskovského kniežaťa, ktorý bol v zmysle dávnej tradície, ktorá sa ustálila už v dobách Kyjevskej Rusi, zároveň kniežaťom Novgorodu a menoval tu svojho zástupcu (väčšinou svojho syna). Oslobodená bola len cirkev, ktorej za to bolo uložené „modliť sa za chána“, ktorý - hoc sám pohan - bol zrejme presvedčený, že si proti sebe netreba postaviť „kresťanských šamanov“, pravoslávnych popov.
Ruské kniežatá sa stali vazalmi chána Zlatej Hordy. Vláda chánov Zlatej Hordy však neovplyvnila len základné politické predstavy moskovských veľkých kniežat a neskôr cárov. Znamenala zároveň aj násilné prerušenie a pretrhanie kultúrnych, politických i obchodných stykov Rusi s Európou a jej posun zo západu na východ. Kultúrne a hospodársky vyspelejšia Rus bola na dlho hodená späť a podrobená barbarskej moci kočovných a polokočovných kmeňov.
Horda už od konca 13. st. ocenila výhody ovládania dobytých území vyberanie daní prostredníctvom miestnych vládcov. Tí zaručovali tatárskym chánom trvalý príliv striebra a darov, zatiaľ čo baskakovia narážali na odpor všade kam prišli. Z ruských údelných vládcov sa pri výbere tatárskej dane trvalo a najlepšie osvedčovali moskovské kniežatá, ktoré sa v 13. - 14. st. postupne stali hlavnými vyberačmi daní pre Hordu. Ruské kniežatá mohli držať svoje údely len so súhlasom Hordy a museli sa preto uchádzať v Saraji u tatárskeho chána o jarlyk (dekrét na titul veľkého kniežaťa) na svoje kniežatstvo. Chánsky jarlyk, ale nebol zadarmo najdrahší bol práve titul veľkého kniežaťa, ktorý zo všetkých záujemcov získal ten, kto zaplatil najviac. A tým bol spravidla moskovský knieža.
Ivan Danilovič
Prvým z moskovských kniežat, ktorý dosiahol jarlyk na titul veľkého kniežaťa, bol Ivan Danilovič, volaný Kalita (1328 - 1340). Podivná prezývka tohto kniežaťa (kalita - mešec) nebola odvodená od jeho povestnej šporovlivosti až držgrošstva, ale od toho, že vraj vždy nosil pri sebe mešec, z ktorého rozdával milodary chudobe. Iste to však bol len zlomok z toho, čo ako vyberač tatárskej dane z ruských krajín sústredil. Svojou službou a častými cestami k chánovi - vždy zásobený striebrom a darmi - dosiahol to, že ustali nájazdy tatárskych vyberačov a Moskva sa po 40 rokoch tešila usporiadanej vláde. Kalita pripojil k svojmu kniežatstvu časť rostovského údelu a dosiahol to, že sa v Moskve trvalo usídlil i metropolita pravoslávnej cirkvi. Moskva tým významne posilnila svoje postavenie medzi ostatnými mestami severovýchodnej Rusi. Svoje mesto dal Kalita obohnať dubovou stenou (1339) a obnovil Kremnik - Kremeľ.
Kalitov nástupca, knieža Simeon zvaný Hrdý (1340 - 1353) tiež získal v Horde jarlyk na titul veľkého kniežaťa, pretože dokázal zaplatiť najviac. Bol prvým moskovským kniežaťom, ktorý používal titul „veľké knieža Rusi“.
Nakoniec aj v Saraji pochopili, že rastúca moc moskovských kniežat môže byť pre Hordu nebezpečná, a preto sa niektorí cháni snažili oslabiť ju. Už bolo neskoro. Keď v r. 1364 chán Azis dal jarlyk na veľké kniežatstvo suzdaľskému kniežaťu Dimitrijovi, odpovedal, že chánov jarlyk neprijíma a chce zostať s moskovským kniežaťom v priateľstve. Vedel čo robí - moc moskovského kniežaťa bola blízka a chán Azis ďaleko. Suzdaľský Dimitrij sa miesto nebezpečnej snahy o získanie titulu veľkého kniežaťa s moskovským kniežaťom radšej zblížil (vydal zaňho svoju dcéru).
Dimitrij DonskýVýraznou osobnosťou medzi moskovskými kniežatami 14. st. bol Dimitrij Ivanovič zvaný Donský (1363 - 1389). V jeho dobe už väčšina údelných kniežat severovýchodnej Rusi nevládne vo svojich údeloch dedične, ale ako vazali veľkých moskovských kniežat. Kniežatá už pri svojich sporoch nejazdia do Saraje k chánovi, aby ich rozsúdil, ale do Moskvy. V dobe Dimitrija Donského, ktorý sám ešte získal jarlyk na veľké kniežatstvo od tatárskeho vládcu Mamaja (1371), dochádza k mnohým otvoreným stretnutiam s Tatármi. V r. 1376 tiahlo moskovské vojsko na Volžské Bulharsko, jeden z chanátov tatárskej Hordy, a v r. 1378 sa Rusi víťazne stretli s Tatármi na rieke Voži. Bolo to prvé ruské víťazstvo nad Tatármi od r. 1223. V r. 1380 sústredil knieža Dimitrij do tej doby nevídané vojsko, ktoré malo cez 150 000 mužov, a vytiahol proti Tatárom. Ich veliteľ Mamaj čakal za Donom na svojho spojenca - litovského veľkokniežaťa Jagella, avšak ten sa opozdil. Preto sa postavil na Kulikove pole pri Done (7. 9. 1380) ruskému vojsku bez neho. V bitke padlo asi 200 000 mužov. Mamaj bol porazený a Jagello, ktorý sa blížil, sa po správe o tatárskom neúspechu obrátil naspäť do Litvy. Utekal tak, že sa ho Rusom nepodarilo dostihnúť. Knieža Dimitrij, teraz už Donský dosiahol síce veľký úspech, ale Horda mala stále omnoho väčšiu silu ako Moskva. Jej závislosť na chánoch bola síce bitkou na Kulikovom poli otrasená, ale nie zlomená. Sám Dimitrij Donský ďalej platil tatársku daň.
Na konci 14. st. bola Rus rozdelená na niekoľko celkov - kniežatstvo Rostovské, Tverské, Rjazaňské, Jaroslavské, Moskovské a mestské republiky Veľkého Novgorodu a Pskova. Všetky platili daň tatárskej Horde, ktorú vyberal veľké knieža, ktorý bol nominálnou hlavou týchto inak nezávislých štátikov. Úsilie o podmanenie svojich susedov tvorilo hlavnú os snáh moskovských panovníkov 15. a počiatku 16. st. - Vasilija I. (1389 - 1425), Vasilija II. Temného (1425 - 1462), Ivana III. (1462 - 1505) a Vasilija III. (1505 - 1533).
V r. 1447 predali rostovské kniežatá Moskve ostávajúcu polovicu svojho kniežatstva. V r. 1485 bolo bez boja pripojené Tverské kniežatstvo (tverský knieža Michal utiekol do Litvy). V r. 1514 bol dobytý Smoleňsk, v r. 1517 bolo pripojené Rjazaňské kniežatstvo a v r. 1517 - 1523 bolo ovládnuté Černigovské a Severské kniežatstvo. Vtedy vládol Vasilij III. územiu 6 x väčšiemu ako jeho otec Ivan III. na počiatku svojej vlády. V priebehu 60 rokov sa veľké moskovské kniežatstvo rozšírilo na celé územie obývané ruským etnikom. Niekdajšie údelné kniežatá a ich bojari sa stávajú služobníkmi moskovského veľkého kniežaťa, ktorý sa sám vyhlasuje za cára (caesara) a skutočne ním je.
Ivan III
Ivan III. sa v r. 1472 oženil so Sofiou Palaiologovou, neterou posledného byzantského cisára, a začína vystupovať ako dedič moci a slávy zaniknutej Byzancie. Výrazným prejavom rastu moci i sebavedomia ruského cára bolo v r. 1476 odmietnutie platiť daň Horde. Chán Achmat síce vytiahol v r. 1480 s veľkým vojskom na Moskvu, ale jeho spojenec, poľský kráľ Kazimír IV., mu nemohol ísť na pomoc, pretože sa bránil vpádu krymských Tatárov Mengli - Gireja. Ten bol vtedy spojencom moskovského kniežaťa a po dohode s ním zaútočil a znemožnil tak poľskú podporu Achmatovi. Chán nakoniec ustúpil a na spiatočnej ceste bol zabitý.
Dva a pol storočia trvajúca tatárska nadvláda skončila. Obavy Ivana III. a jeho nestatočnosť (opustil svoje vojsko) boli zabudnuté. Moskovský knieža sa teraz mohol právom vyhlasovať za zvrchovaného vládcu, ktorý nepodlieha nikomu a nikomu neplatí dane. Bitkou s Tatármi r. 1480, ku ktorej ani nedošlo, dosiahli moskovskí panovníci po spojení všetkých ruských krajín pod svoju vládu druhý veľký cieľ: Rusko sa vymanilo z nadvlády Hordy.
Bitka na Kulikovom poli
Koncom 70. rokov 14. storočia dosiahla Zlatá Hordy politickej jednoty pod vedením Mamaja. Mamaj vyslal roku 1377 proti Nižnému Novgorodu a roku 1379 proti Moskve svojich poslov s mongolskými oddielmi. Mongoli síce porazili ruské oddiely, no vojsko Begiča bolo v Rjazaňskom kniežactve (na rieke Voži) porazené, bolo to vôbec prvé víťazstvo nad mongolmi od roku 1223. Mamaj sa snažil upevniť pozície Zlatej Hordy nad ruskými kniežactvami, a preto zahájil roku 1380 ťaženie na Moskvu (zúčastnili sa ho aj kaukazské národy). Mamaj pritiahol k rieke Voroneži a chystal sa k útoku. Na svoju stranu chcel získať aj litovské knieža Jagella a rjazaňské knieža Olega, ktorí chceli oslabiť Moskvu. V Moskve sa zatiaľ formovalo vojsko. Dmitrij Ivanovič (podľa víťazstva na Kulikovom poli zvaný Donský) odmietol zaplatiť zvýšenú daň, ktorú žiadali poslovia. Na obranu vlasti sa postavil aj ľud, Rjazaň, Tver a Novgorod sa boja nezúčastnili. Koncom augusta sa v Kolomne konala prehliadka vojska, ktoré malo viac ako 150 000 mužov, a potom vojsko vyrazilo na rieku Don. Na ceste sa pripojili aj polocké a brjanské oddiely. Rusi jednali rýchlo, a tak sa Dmitrijovi podarilo zabrániť spojeniu Jagella a Olega s mongolmi. Dmitrijových päť plukov sa utáborilo pri sútoku Nepriadvy a Donu. Veľkému vojsku velil Dmitrij Donský a T. V. Veľjaminov. Okrem pluku na ľavom a pravom krídle bol v lese ukrytý aj záložný pluk. 8. septembra došlo ku slávnej bitke, tzv. bitke na Kulikovom poli pri rieke Don. Tatári najprv rozdrvili predný pluk, a potom narazili na odpor veľkého pluku. Nemohli však preraziť na pravom krídle, a preto pozbierali všetky sily a vrhli sa na ľavé krídlo a prinútil ho utiahnuť sa k rieke Nepriadve. V kritickej situácii však zasiahol záložný pluk pod velením serpuchovského kniežaťa Vladimíra a vojvodu Dmitrija Volynského. Mongoli sa dali na útek, a tak Rusi zvíťazili nad hlavnými Mamajovými silami. Bitka na Kulikovom poli znamenala začiatok porážky Zlatej Hordy, tiež zosilnelo postavenie Moskvy. Táto bitka mala význam v boji proti tatársko-mongolskému jarmu. Po porážke na Kulikovom poli utrpel Mamaj novú porážku od vojsk chána Tochtamyša. Mamaj utiekol do Kaffy (Feodosie), kde zomrel a moci v Zlatej Horde sa ujal Tochtamyš. Ten si chcel upevniť pozície v Rusku, a tak podnikol roku 1382 ťaženie na Moskvu. K Tochtamyšovi sa pripojil aj rjazaňský knieža Oleg a novgorodské kniežatá. Moskovská vláda sa však nedokázala pripraviť k obrane a odraziť tak nečakaný útok. Metropolita Cyprián a rada moskovských bojarov utiekli z mesta, a tak sa obrany ujal ľud (roľníci a remeselníci). Zrada nižnonovgorodských kniežat pomohla Tochtamyšovi dobyť Moskvu. Tatársko-mongolské vojská donútili Moskvu platiť dane Zlatej Horde, avšak porážka na Kulikovom poli bola tak veľká, že Horda už nemohla obnoviť svoju starú moc v Rusku.
Zjednocovací proces a zosilnenie Moskovského kniežatstva
V 14. a 15. storočí bola v oblastiach severovýchodného Ruska odstraňovaná feudálna roztrieštenosť. Zjednocovacím strediskom sa stala Moskva, lebo mala dobre rozvinuté remeslo, obchod a poľnohospodárstvo, ležala na priesečníku obchodných ciest a tiež ležala v strede územia vytvárajúcej sa ruskej národnosti. Bola aj centrom boja proti tatársko-mongolskému útlaku. Územný rast Moskovského kniežactva koncom 13. a začiatkom 14. storočia prebiehal na úkor hlavne Rjazaňského a Smolenského kniežactva. Po pripojení Kolomny (1300), Perejaslavľu (1302) a Možajska (1303) sa rozloha kniežactva takmer zdvojnásobila. Cez Kolomnu viedla obchodná cesta od rieky Moskvy cez Oku a Volgu. Najväčším súperom Moskovského kniežactva v boji o vladimírsky stolec bolo Tverské kniežactvo. Roku 1318 dosiahol moskovský knieža Jurij Danilovič v boji s Michalom Jaroslavičom veľkokniežací stolec. Michal Jaroslavič bol v Horde zabitý. Na počiatku 20. rokov 14. storočia sústredila Moskva vo svojich rukách vyberanie daní pre Zlatú Hordu. Rusi museli bojovať proti švédskym feudálom, roku 1322 odrazili vojská Jurija Daniloviča vpád Švédov. Moskovské kniežatá bojovali proti Tverským kniežatám, k čomu využívali Zlatú Hordu, ktorá mala záujem na znepriatelení kniežat. Roku 1325 bol Jurij Danilovič zavraždený tverským kniežaťom Dmitrijom Michajlovičom, ktorý bol za to popravený.
Novým vladimírskym veľkokniežaťom sa stal tverský knieža Alexander Michajlovič (syn Michala Jaroslaviča). V Moskovskom kniežactve začal po smrti Jurija panovať jeho brat Ivan Danilovič Kalita (1325 – 1340, Kalita je v preklade mešec), za ktorého vlády vzrástol politický význam kniežactva. Dal obohnať moskovský Kremeľ dubovými hradbami (rok 1339). Na uskutočnenie svojich cieľov využil aj Hordu. Keď v roku 1327 vzplanulo povstanie v Tveri proti tatársko-mongolskému útlaku, využil vojská Hordy, aby odstránil nepriateľa, knieža Alexandra Michajloviča, ktorý utiekol do Pskova. Ivan I Kalita sa tak stal veľkoknieža. Od tej doby boli na vladimírskom veľkokniežacom stolci väčšinou moskovské kniežatá. Pre posilnenie politického vplyvu Moskvy bola prenesená metropolitná katedra z Vladimíru do Moskvy. Ivanov nástupca Semjon, zvaný Hrdý (1340 – 1353), musel odrážať útoky Litvy a Švédov. V 40. a 50. rokoch 14. storočia podnikali totiž litovskí feudáli útoky na východ. Litovské veľkokniežactvo silnelo uchvacovaním ruských zemí – Černigovsko- Severského, Kyjevského, Perejaslavského a Smolenského kniežactva. Taktiež sa chceli zmocniť Novgorodu, Pskova, Tveru a Rjazane a tiež uzavrieť spojenectvo s Hordou k nástupu proti Moskovskému kniežactvu. Zo severozápadu ohrozovali Rusko zasa Švédi. Roku 1348 sa vylodili vojská švédskeho kráľa Magnusa Eriksona v ústí Nevy a zmocnili sa Orešku, ten bol oslobodený novgorodsko-moskovskými silami. Po smrti synov Ivana I Kalitu, ktorí vládli v rokoch 1340 – 1359 (Semjon Hrdý a Ivan II), bojoval vnuk Ivana I Kalitu Dmitrij Ivanovič (1359 – 1389) o veľkokniežací stolec so suzdalsko-nižnonovgorodským a tverským kniežaťom. Počiatkom 60. rokov 14. storočia dostal vladimírsky stolec Dmitrij Ivanovič (1362).
V 90. rokoch 14. storočia sa k Moskovskému kniežactvu pripojilo kniežactvo Nižnonovgorodské. Nižný Novgorod bol jedným z najväčších remeselných a obchodných centier Ruska, mal spojenie s juhovýchodom a tiež so severozápadom a západom. Keďže ležal pri ústí rieky Oky do Volgy, bol dôležitým miestom pri riečnej doprave. Toto mesto bolo zároveň oporným bodom mongolov, preto úlohou moskovských kniežat bolo odstrániť jeho samostatnosť. Priamemu výstupu Vasilija I Dmitrijoviča (1389 – 1425, nástupca Dmitrija Donského) proti Nižnému Novgorodu v rokoch 1392 – 1393 predchádzala dohoda s nižnonovgorodskými bojarmi. Okrem toho dosiahol Vasilij I súhlasu od Tochtamyša, ktorý bol oslabený bojom s Timúrom. Potom pristúpili moskovskí bojari a mongolskí poslovia k Nižnému Novgorodu, kde miestni bojari odovzdali svoje knieža do rúk moskovskej vláde.
Roku 1397 sa Vasilij rozhodol odtrhnúť od Novgordskej republiky dŕžavy na Severnej Dvine, k čomu využili nespokojnosť miestnej aristokracie. Keď boli do Dvinskej zeme poslaní moskovskí poslovia s návrhom, aby sa dali pod ochranu moskovskej zeme a návrh bol prijatý, bol v Dvinskej zemi ustanovený veľkokniežací zástupca. Miestni bojari a kupci dostali radu privilégií, no roku 1398 bolo územie dobyté Novgorodskou republikou. Vasilij I uzavrel s Novgorodom mier a na Moskvu prešla rada dŕžav. Koncom 14. storočia sa súčasťou Ruska stalo územie Komov. Zjednocovanie ruských zemí však prebiehalo za zlej medzinárodnej situácie. Roku 1395 pritiahol a územie Ruska Timúr, a preto sa Moskva začala pripravovať na obranu. Vasilij I vytiahol s vojskom k Oke, no Timúr po štrnásťdennom zdržaní v Rjazani nepostupoval ďalej, ale zaútočil na Zlatú Hordu a porazil ju. Moskovská vláda to využila a prestala Horde platiť daň. Iné nebezpečenstvo hrozilo od Litovského veľkokniežactva. Roku 1398 uzavrel litovský knieža Vitold zmluvu s radom mečových rytierov a zaviazal sa, že pomôže dobyť Pskov. Rád mu sľúbil dobyť Novgorod. Vitold prijal k sebe Tochtamyša, ktorého Timúr vyhnal, a spolu zorganizovali roku 1399 ťaženie proti Horde. Ťaženie však skončilo úplnou porážkou Tochtamyša. Súčasne prebiehal na územiach, ktoré obsadila Litva, oslobodenecký boj. Roku 1401 vzplanulo povstanie v Smolensku a až v roku 1404 sa Vitoldovi podarilo Smolenska opäť zmocniť. Roku 1403 dobyli litovské vojská Vjazmu. Roku 1406 vtrhol Vitold so pohraničných území Moskovského kniežactva. Ohrozenie Novgorodu v rokoch 1406 – 1408 vyvolalo ťaženie Moskvy proti Vitoldovi. Sympatie obyvateľstva k Rusku donútili Vitolda, aby uzavrel mier. Moc v Horde prešla na Jedigeja, ktorý vytiahol na Moskvu s cieľom obnoviť starý poriadok. Mongolské vojská spustošili Serpuchov, Dmitrov, Rostov, Perejaslavľ, Nižný Novgorod a iné mestá. Moskva však dobytá nebola, po mesačnom obliehaní Jedigej odtiahol.
Hospodársky a spoločenský vývoj Ruska v 14. – 15. storočí
Po tatársko-mongolskom vpáde nastal úpadok ruského štátu. Aj tak sa však koncom 15. storočia vytvoril centralizovaný štát so sídlom v Moskve. Príčinou toho bol rozmach výroby, deľby práce, remesla, obchodu a financií. Feudálna roztrieštenosť však nebola ešte prekonaná.
Rozvoj poľnohospodárstva a deľby práce
V 14. a 15. storočí nastáva rozvoj poľnohospodárstva. V stredných a južných častiach ruského štátu sa používal dvojpoľný a trojpoľný systém. Rozšírilo sa používanie pluhov a radlíc, ktorými sa pôda prevracala a kyprila. Obilie sa mlelo na vodných mlynoch. Významné miesto v poľnohospodárstve malo pestovanie zeleniny a ovocné sady. Dôležitým odvetvím poľnohospodárstva bol chov dobytka. Choval sa dobytok aj pre poľnohospodárske práce a hnojenie. Z iných odvetví bol známy lov zveri a rybolov. Vedľa brtníctva (brtníctvo – získavanie medu lesných včiel) sa vyvíjalo aj včelárstvo. V 14. a 15. storočí bola pôda v rukách feudálov a cirkvi. Medzi najväčších cirkevných vlastníkov patril Trojicko-sregijevský kláštor pri Moskve, Belozerský kláštor svätého Kyrila a Solovecký kláštor pri Bielom mori. Feudál vlastnil okrem pôdy aj iný majetok, ktorý sa väčšinou skladal z osád a dedín a priľahlých pozemkov, ku ktorým patrila orná pôda, lúky, lesy a lovecké revíry. Roľníci získavali novú pôdu klčovaním lesov, pestovali na nej nové obilniny a súčasne zdokonaľovali výrobné procesy. Slobodní roľníci platili štátu dane a žili v občine, vlastnili orné pozemky. V ich užívaní boli aj lúky lesy a vody. Správa občiny (volená roľníkmi) vyberala poplatky, súdila roľníkov a rozhodovala o pôde. Slobodní roľníci však neskôr padli pod zvrchovanosť feudála.
Znevoľnení roľníci obrábali pôdu pridelenú feudálom a odovzdávali naturálnu rentu (úrok). V Novgorodskej zemi muselo jedno roľnícke hospodárstvo odovzdávať 2 merice žita, 2 merice ovsa, 1 štvrtinu merice jačmeňa, pol barana, štvrť hovädzieho kusu dobytka, pol syra, hrudu masla, pol ovčej kožušiny, 2 a pol hrsti ľanu a 5 až 100 rubľov. Rozšírila sa aj peňažná renta (hlavne v Novgorodskej zemi). Okrem renty pre feudála platili roľníci aj dane v prospech štátu, ktoré plynuli do štátnej pokladne (časť sa odvádzala Zlatej Horde). Museli tiež pracovať na stavbách ciest, miest a pevností. Znevoľnení roľníci museli ešte pracovať aj na feudálnom statku (kosiť na kniežacích lúkách, zožať úrodu, loviť ryby a bobry, stavať kniežací dvor, spracovávať obilie, variť pivo a pod.). Postavenie roľníctva bolo ťažké aj po právnej stránke, už v 14. storočí bol obmedzený odchod roľníka, ktorý sa obmedzil iba na týždeň pred a týždeň po dni sv. Juraja („Jurjev deň“, 26. november). Po vzniku centralizovaného štátu to bolo zakotvené v Sudebniku . V druhej polovici 14. a v 15. storočí nastávajú zmeny v hospodárskom živote krajiny, obnovili sa a stavali nové mestá a rozvíjali sa remeslá. Oddeľovanie remesla od poľnohospodárstva bolo spojené so špecializáciou jednotlivých oblastí. V krajoch, kde sa vyrábalo železo (Usťužna Železopolská, Toropec) sa našli taviace pece. V oblastiach Galiča, Rostova, Perejaslavľu, pobrežia Bieleho mora a iných sa ťažila soľ. Používali sa hlbinné vrty na ťažbu soli a ručné mlyny sa nahradili vodnými. Remeslá sa špecializovali: v železiarskej výrobe jedni rudu kopali, druhí premývali, iní drvili na kúsky a ďalší zasa tavili. Oddelilo sa hutníctvo a rozšírilo zlievanie.
Mesto a rozvoj remesla
V 14. a 15. storočí rástli ruské mestá a prekonávali tak následky tatársko-mongolského vpádu. V Novgorode a Moskve sa kládla drevená dlažba a používal sa dosť zložitý systém kanalizácie. Základnú časť obyvateľstva tvorili remeselníci, od ktorých sa oddelili kováči a od nich zámočníci. Od zbrojárov sa zasa oddelili výrobcovia lukov či iných zbraní. V 14. storočí sa vyvinulo zlievanie, ktorého odvetvie bolo liatie zvonov. Veď už v roku 1382 boli v Rusku delá, v 15. storočí začal dokonca Mikula Krečetnikov odlievať namiesto železných bronzové delá. V roku 1483 odlial ruský majster Jakov v Moskve šestnásťpudové (pud – hmotnostná jednotka v ZSSR = 16,38046 kg) delo. V 80. rokoch 15. storočia bola v Moskve zvláštna dielňa na odievanie píšťal. Požiadavky šľachty uspokojovalo klenotnícke remeslo. Zlaté pásy, ikony, väzby kníh, zlaté a strieborné nádoby dochované zo 14. a 15. storočia svedčia o vysokej úrovni kovania, tepania, rytia, emailovnia a umeleckého odlievania. V mnohých kniežactvách sa začali raziť mince, čo spôsobilo vznik mincovníctva. Znova sa rozvinulo hrnčiarstvo, vyrábali sa nádoby ale aj hlinené hračky a stavebný materiál. V 14. storočí sa stavali stenné kostoly v Moskve, Tveri a inde. Stenné budovy sa stavali z bieleho kameňa, ruskí majstri ako Vasilij Jermolin dosiahli vysokej úrovne. Používajú sa aj tehly, zostrojovali sa aj bicie vežné hodiny. Také hodiny boli na počiatku 15. storočia zhotovené v Moskve. Vzrastal počet majstrov, ktorí prepisovali knihy a zdobili ich miniatúrami. Remeselníci mali svoje organizácie, zaberali celé ulice. Práca ruských remeselníkov vytvárala podklad pre centralizovaný štát.
Vnútorný a zahraničný obchod
V 14. a 15. storočí sa vytvárajú miestne trhy, silneli tiež zväzky medzi ruskými mestami a kniežatami. Prejavoval sa význam mesta ako centra remesla a obchodu. Veľký význam mala Moskva, ktorá ležala na križovatkách obchodných ciest. Význam mali aj Tver a Novgorod. Rusko obchodovalo s benátskymi a janovskými kolóniami na Kryme. V Carihrade pri prístave Zlatý Roh bola ruská kolónia. V 15. storočí vyvážalo Rusko na Krym kožušiny, hrubé plátno, sedlá, šípy, nože a iné výrobky. Cez Moskvu boli dopravované aj výrobky zo severozápadnej Európy (anglické súkna). Litovskí kupci obchodovali v Tverských a Moskovských mestách. Po Volge viedlo Rusko obchod s Hordou, Iránom a Strednou Áziou. Bohatým mestom bol Nižný Novdorod, kde prichádzali kupci z Hordy, Arménska a pod. Rusi chodili na trhy do Kazane, veľké množstvo tovaru išlo do Samarkandu. Z východu sa privážali hlavne zbrane a drahý tovar. Tranzitným strediskom Ruska so západom bol Novgorod, kde prichádzali karavány po vodnej ceste cez Nevu, Ladožské jazero a rieku Volchov a tiež po suchozemskej cez Livónsko. Cez Novgorod sa vyvážali kožušiny, sadlo, vosk, ľan, maslo a východný tovar. Zo západu sa privážali súkna, plátna, kov a kovové výrobky, vína a korenie.
